Svedectvá: Rozhodnuté pre život za každých okolností

Tri ženy našli odvahu a napísali svoj neľahký príbeh, ako na svet priviedli deti. Proti vôli lekárov, príbuzných, možno aj vlastnej… Boh sa o ne postaral.

MALÝ ZÁZRAK

Keď som zistila, že som tretíkrát tehotná, mala som dve malé deti. Trojročnú dcéru a sedemmesačného syna. Syn bol náročné dieťa. V noci nespával a cez deň mi visel na nohe. Už len samotné zistenie, že o pár mesiacov príde na svet ďalší člen rodiny, ma doslova vystrašilo. Nie, nebola som žiadna hrdinka. Mala som obavy, ako to so svojím zdravím zvládnem. Každé jedno tehotenstvo som si pár mesiacov odležala v nemocnici.

 

Pripadali sme si ako nezodpovední rodičia

Nakoniec som prijala to, čo malo prísť. Myslela som si, že to zlé je už za mnou. Prvé vyšetrenia dopadli dobre a ja som sa začala tešiť. Ďalšie testy už boli zlé. Nasledovali ďalšie a ďalšie vyšetrenia, vo mne narastal strach a obavy. V tomto momente by človek čakal, že mu lekár pomôže. Lenže omyl, pani doktorka mi odporučila amniocentézu. Odmietla som. Lekárka nechápala. Presviedčala ma o nevyhnutnosti toho vyšetrenia.

Viem, že v dnešnej dobe by ju mohli ženy obviniť zo zanedbania starostlivosti, ak by sa vyskytol problém. U mňa bol problém so samotným vyšetrením. Vysvetlila som, že ho nepodstúpim, lebo o ukončení tehotenstva neuvažujem, ani keby bolo dieťatko choré. Na výraz v jej tvári nezabudnem nikdy. Všetko to nepochopenie a následné odsúdenie jej priam kričalo z tváre.

To, čo nasledovalo potom, som nečakala ani vo sne. Pani lekárka na mňa vybehla ako na malé a prihlúple dieťa a začala s poučovaním, že som nezodpovedná, že už mám doma dve deti a chcem k nim priviesť tretie postihnuté. Povedala som jej, že ona sa mi o ne predsa starať nebude… Nestačilo. Nasledovali žiadanky na ďalšie vyšetrenia, ďalšie ultrazvuky. Na genetike sme si s manželom pripadali ako absolútne nezodpovední rodičia, ktorí síce neholdujú alkoholu, fajčeniu ani iným závislostiam, ale rozhodli sa prijať aj choré dieťa. Pripadali sme si ako záťaž pre tento štát, ktorý bude musieť liečiť dieťa, ktoré sme sa my nezodpovedne rozhodli nechať žiť.

 

Ide rodiť tá s postihnutým…

Priznám sa, plakala som deň-noc… Na kolenách som sa pýtala, prečo ja. Po čase som už iba prosila o silu zvládnuť to. V ten rok mal prísť na Slovensko Svätý Otec Ján Pavol II. a mali byť svätorečení košickí mučeníci. Upla som sa s plnou dôverou na Marka Križina – a stalo niečo úžasné. Po siedmich mesiacoch plaču, strachu a obáv prišiel pokoj. Slzy prestali a v duši mi zavládol neuveriteľný pokoj. V tom čase som tušila, že to bude chlapček.

Ďalšie ultrazvuky opätovne potvrdili oddelené mozgové komory, hydrocefalus… Neviem prečo, ale už ma tie prognózy nedesili. Návštevy u gynekologičky som už v podstate nevnímala. Jej posledná veta bola, že nevie, kto mi bude ochotný prísť k pôrodu. S úsmevom som jej odpovedala, že to už nejako vyriešim. Moja drahá manželova mama mi vybavila úžasného kresťanského lekára. V to ráno sa ma opýtal, či chcem rodiť dnes, lebo on na ďalší deň odchádza na dovolenku. Ešte nikdy som sa tak neponáhľala rodiť.

Párkrát som začula, ako si personál šepká, že ide rodiť tá s postihnutým dieťaťom. Pôrod prebehol. Dieťa sa narodilo. Lekári sa zbehli. Prehliadali, odniesli môjho synčeka na sono hlavy. Po nejakej chvíli mi ho priniesli: krásneho zdravého syna. Bez diagnóz, bez poškodenia mozgu. Môj malý zázrak. Tomáš Marek. Po dvoch uplakancoch tretie usmievavé slniečko. Na otázku, kde sú tie život ohrozujúce diagnózy, nasledovalo iba nechápavé krútenie hlavou. Každý deň ďakujem Bohu, že mi dal zdravého syna a silu zvládnuť to. A tiež svojmu manželovi, že ma v tej ťažkej dobe uisťoval, že to všetko spolu s Božou pomocou zvládneme.

Gabriela Kováčiková

 

 

DIEŤA, KTORÉ BOH CHCEL

Vyrastala som vo veriacej rodine, v ktorej sa odjakživa dodržiavali morálne hodnoty. O viere sme sa veľa nerozprávali, ale už z pohľadu na rodičov sme vždy vedeli, čo je správne a čo nie. Neskôr mi na ceste s Bohom veľa dalo i spoločenstvo a tiež veriaci manžel. Pán Boh nás požehnal a naša rodina sa veľmi rýchlo obohatila o dve dcérky. Hoci som túžila po veľkej rodine, momentálne som na ďalšie tehotenstvo ani nepomyslela. Všetok svoj čas i silu som venovala dcéram, medzi ktorými je vekový rozdiel len pätnásť mesiacov. Staršia mala dva, mladšia iba rok. Veru, občas bolo u nás veselo.

Zrazu som zistila, že som opäť tehotná. Veľmi som sa zľakla, keďže v tom čase mi denne pichali Interferon kvôli zlej zrážanlivosti krvi. Čo ak má liek vplyv na malé a ono sa narodí postihnuté? Začala som si uvedomovať, že už s dvoma dcérami mám veru čo robiť; ako zvládnem tretie? Budem sa im vedieť venovať takisto ako doteraz? A čo keď sa tretie narodí? Ako im zabezpečím všetok ten čas, lásku a opateru, ktorú mali doteraz? A čo ak bude postihnuté? Prečo ja? Prečo, Pane? Prečo práve teraz? Nie som pripravená. Ešte nie…

Moje rozpaky nepomohla rozohnať ani rodina, ani lekári. Skôr naopak. Na vyšetrení si lekárka len hundrala a hučala do mňa, aká som len nezodpovedná, veď obe tehotenstvá boli rizikové. Načo riskujem?! Či mi nestačia dve deti? Podobne i rodina. Istý blízky rodinný príslušník mi rovno povedal, aby som šla na potrat. Nech myslím trochu na seba. A keď už nie na seba, tak aspoň na dcéry!

 

Už mu bilo srdiečko

Bola som na dne. Úprimne povedané, naozaj som si toto tehotenstvo neželala. Niekde v tajnom kútiku duše som sa pohrávala s myšlienkou, že možno sa to samo vyrieši a všetko bude po starom. No moje rastúce bruško bolo dôkazom opaku. Jediný, kto stál pri mne, bol manžel, ktorému som za to bola veľmi vďačná. A hoci som mala veľké obavy, na potrat som nepomyslela.

Keď ma tam posielali, celkom ma striaslo a niečo sa vo mne vzoprelo. Nie! To predsa nemôžem! Nechcem a ani sa nemôžem natoľko vzdialiť do Pána Boha! Veď pred oltárom som sa zaviazala, že deti prijmem s láskou ako Boží dar. Ak ho Boh stvoril, ako by som sa mohla postaviť proti jeho vôli? Veď on nás miluje. On nás nenechá skúšať nad naše sily. Veď je to naše dieťa! Hoci ešte drobulinké ako oriešok, predsa žije. Bije mu srdiečko, je jedinečné, dokonalé Božie stvorenie.

A hoci ho ešte ani necítim, predsa sa šťastne a spokojne pohybuje pod mojím srdcom. Je to moje dieťatko, nemôžem ho zabiť! Napriek všetkému ho už teraz milujem a viem, že keď ho Pán Boh chcel, dá nám dostatok síl vychovať ho. Áno, Pane, nech sa stane tvoja vôľa.

No ako sa zadalo, Pán Boh si ma chcel ešte raz preskúšať. V ôsmom mesiaci som sa začala otvárať a veľmi mi tvrdlo bruško. Lekárov to znepokojilo až natoľko, že si ma nechali v nemocnici. Na celý mesiac. Veľmi ťažko som znášala odlúčenie od detí. Bála som sa o ne, mysľou som bola stále pri nich. Ako len pochopia, že mama nemôže byť pri nich, že ich nesmierne milujem, aj keď nie som s nimi?

Na obavy o dcéry som však v okamihu zabudla, keď sa pri jednom vyšetrení zrazu zbehol húf lekárov, ktorí vyjavene a mĺkvo pozerali na monitor. Čo sa deje? Čo je môjmu synčekovi? „Ako sa zdá, pani, dieťa má na hlave nádor. Ešte vás pošleme na ďalšie vyšetrenia, výsledky budú o tri-štyri dni. Takto pred víkendom už nič nezmôžeme. Neznepokojujte sa, zatiaľ to nie je celkom isté.“

 

Odpovedal na hlas v srdci

Svet sa mi zrútil. Ako? Prečo? Nebolo už dosť skúšok? Prečo, Pane, ja? Prečo, Pane, moje dieťa? Tri dni som strávila ustavičnou modlitbou. Prosila som, naliehala a hľadala Božiu vôľu. Nakoniec som vyriekla: „Pane, prosím, nech je zdravý. Ak chceš, ja ti ho dám, len nech je zdravý! Ak chceš, nech sa stane tvojím služobníkom, len nech mu nič nie je!“ A Pán vypočul moju prosbu. Synček bol úplne zdravý, po nádore nebolo ani stopy. Zo srdca mi spadol veľký kameň.

Po deviatich mesiacoch trápenia a úzkosti sa nám narodil synček. Krásny, zdravý, dokonalý. Bola som veľmi šťastná. Vždy som pociťovala Božiu ochrannú ruku nad našou rodinou – a zvlášť nad ním. Rozhodla som sa, že mu o svojom sľube nepoviem. Ak si ho Pán Boh povolá, nech sa rozhodne slobodne, bez nátlaku. Dozvie sa to, len ak sa naozaj vydá jeho cestou.

A Pán Boh prijal môj sľub. Od útleho detstva si ho privolával. Tíško a jemne, no čoraz rozhodnejšie. A syn sa rozhodol odpovedať na neutíchajúci hlas v srdci.

Primície mal v deň sviatku narodenia Jána Krstiteľa, keď sa číta nasledovné: „Pán si ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal moje meno.“ (Iz 49, 1) Áno, skutočne. Jeho slovo sa naplnilo do bodky. Som nesmierne vďačná, že Pán stál pri mne, pri nás i v najťažších skúškach. Že mi doprial vidieť ovocie vernosti, ktorú si kedysi odo mňa žiadal. Teraz sa už len modlím, aby to ovocie dozrelo, aby jeho život bol Bohu na slávu, svetu na osoh a raz priniesol hojnú úrodu.

Mária Kováčová

 

 

ŠESŤ SEKCIÍ

Som šťastne vydatá žena a mama šiestich detí. S manželom sme vstupovali do manželstva s veľkou túžbou po deťoch – a aj Božie slovo, ktoré si manžel otvoril, keď sme sa brali, potvrdzovalo, že je to aj Boží plán. „Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola.“ (Ž 128, 3)

Takže Božie prisľúbenie sme mali, ale realita nevyzerala tak ružovo. Pri prvom pôrode sa to skomplikovalo a došlo k ruptúre maternice a pôrod musel byť ukončený sekciou, aj keď som to odmietala. Nemohla som sa z toho spamätať. Na jednej strane som bola šťastná, že sme obaja prežili, a na druhej strane sa mi strácala predstava o veľkej rodine. Myslela som si, že sekciou môžem mať len dve deti.

Preto som druhé dieťa chcela porodiť prirodzene, ale pri poslednej kontrole ma už nechali v pôrodnici a naplánovali sekciu, lebo dieťa bolo príliš veľké. V noci som s tým bojovala a modlila sa, no nakoniec som to prijala, povedala som Bohu, že to prijímam, ak mám takto rodiť, tak fajn, nech sa on v tom oslávi. Pocítila som slová: „Neboj sa, ja ťa požehnám a budem s tebou.“ Odovzdala som mu to.

 

Vo svete bláznom

Nemala som strach z ďalšieho tehotenstva a nemala som žiadne problémy s vynosením detí, hoci to nebolo ľahké. Samozrejme, pre mnohých som bola bláznom, keď som bola opäť tehotná, ale ja som dôverovala a vedela som, kto za mnou stojí. Po piatej sekcii nám lekár povedal, že je všetko v poriadku a ak sa budem dobre cítiť, po piatich chlapcoch by sme si mohli prísť aj po dievčatko. Tak sme sa zasmiali, ale mal pravdu, o dva roky sa nám narodila dcéra.

No pri tomto pôrode bol iný lekár, ktorý mi naznačil, že moja maternica už vyzerá zle a asi ju budú musieť vybrať. Bola som nešťastná. Modlila som sa: „Pane, ak je to tvoja vôľa a lekár mi povie, že musí ísť von, tak to prijímam, ale ak môžeš, ochráň ma od toho.“ Keď malú vybrali, skontrolovali maternicu – a tá bola úplne v poriadku. Vďaka Bohu. Aj keď to nebolo vždy ľahké, mala som obrovskú podporu vo svojej rodine, v manželovi a v Bohu, ktorý ma cez to všetko preniesol. Ďakujem mu za dar materstva a za svoje (jeho) deti. On naozaj plní naše túžby.

Mária Rimáková