Svedectvá obrátených

O obrátení vo svojom živote môžu svedčiť ľudia aj dnes. Boh sa dotýka našich slabostí a uzdravuje. Tak to bolo aj v dvoch nasledujúcich prípadoch.

Titulná fotka: Matúš Hasil

Páter Gabriel (66), františkánsky kňaz

Moje obrátenie zahŕňa jeden rozhodujúci moment, ale zároveň to bol (a stále je) súhrn mnohých okolností a rozhodnutí.

Onen rozhodujúci moment prišiel vo chvíli, keď mi „horelo v hlave“. Bol som uprostred dopitých fliaš alkoholu. V úzkosti som si želal počuť nejaké slovo Písma, ktoré som už čítaval. A stalo sa. V mysli mi zaznelo: „Milosť Božia trvá naveky.“ Zvolal som: „Ak je to tak, potom mi bude všetko odpustené. Len nech začnem odznovu!“ Túto vieru mi Boh počítal za spravodlivosť.

Vieru som dostal do vienka v rodičovskom dome. Ako deväťročný som obhajoval vieru pred rovnako starým príbuzným, ktorý bol vychovávaný v protináboženskom duchu. A vieru v Boha som nestratil ani v čase mojej morálnej biedy. Len som sa oňho nezaujímal: nemodlil som sa, nepristupoval som ku sviatostiam, nedbal som na mravný zákon.

Na môj zlý stav ma upozorňovalo svedomie a čítanie Písma, ktoré som začal pravidelne čítavať. Dialo sa vo mne niečo podobné, čo sa deje vo vysokých horách, keď sa stretnú horúci a chladný vzduch.

K tomu treba pridať jednu dôležitú okolnosť: v dvanástich rokoch som podstúpil operáciu hlavy. Nadmerné pitie v kombinácii s liekmi, ktoré som užíval, vyvolávali vo mne úzkosť a pocit viny.

Až prišiel spomínaný rozhodujúci moment obrátenia.

Všetko som vsadil na vieru v Boha. Po liečbe, pre ktorú som sa sám rozhodol, som alkohol a dovtedajšie lieky navždy vysadil.

Postupne som sa začal vracať na cestu spásy. Postupne! Lebo trvalo ešte nejaký čas, kým som sa navrátil ku sviatostiam. Ale už som abstinoval a snažil sa žiť mravne. Najvyšším mojím prikázaním začalo byť dvojité prikázanie lásky.

Nepriateľ spásy človeka nemal radosť z môjho obrátenia. Keď som už asi pol roka abstinoval, nadhodil mi otázku: „Ak je tvojím najväčším prikázaním láska, neprehrešíš sa proti nej, keď odmietneš pohárik pri návšteve blížneho?“ V úzkosti som sa pýtal, kedy nepil Ježiš. Asi po dvoch hodinách sa mi v pamäti vynorila scéna z Poslednej večere, kde Ježiš povedal: „Odteraz už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, kým ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“ Povedal som: „Ježiš nepil deň, pre mňa je to slovo na celý život.“ Pokušiteľ zmizol.

Nakoniec mi Pán udelil milosť navrátiť sa ku sviatostiam. Nebolo to bez prekážok. Pyšne som si nahováral, že ku sviatostiam pristupujú iba ľudia slabí vo viere. Dôležitú úlohu zohrala kniha o svätých. Oni považovali sviatosti za integrálnu súčasť kresťanského života.

Bol som postavený pred nové výzvy. Zasvätil som mu svoj život vo františkánskej reholi a stal som sa kňazom. Život môjho obrátenia naďalej pokračuje.

 

Daniel Launer (30), hudobník kapely eSPé

Narodil som sa ako prvorodený zo štyroch súrodencov. Náš otec nechodil do kostola. Zažil ťažké detstvo, no napriek tomu sa nám snažil dávať viac lásky, ako sa dostalo jemu. Mamka nás už ako deti viedla k viere a robila to ako najlepšie vedela. Dalo mi to vedomie, že je tu „nejaký Boh“, ale nepoznal som ho osobne.

 

Prešli roky detstva, jednotkára v škole a miništrovania v kostole. Prišla puberta a s ňou zmätok. Dovtedy som chcel dokázať, že som „dobrý“, ale časom som uveril, že nikdy nebudem dosť dobrý a prestal som sa snažiť.

 

Začal som rebelovať. Hnevať sa, piť a fajčiť. Klamať ľuďom do očí. Kradnúť. Prepadával som pornografii. Skúšal som vzťahy. Pocit sklamania a hanba vo mne rástli. Bolo mi zle zo seba. Prázdno, ktoré som cítil vo vnútri sa prehlbovalo – nevedel som ho naplniť ani kamošmi, ani virtuálnou realitou, ani hudbou.

 

Sestra Zuzka v tom čase zažila, že sa jej Boh „dotkol“. Po birmovke začala žiť vierou v neho a mňa vytáčalo, aká je odrazu šťastná. Pozvala ma ako dobrovoľníka na kresťanský festival a ten vo mne zbúral predsudky voči „kostolníkom“. Boli láskaví, normálni, zábavní a šťastní… len som nechápal prečo.

 

Neskôr ma pozvala na duchovnú obnovu. Hovorili tam o Ježišovi a konečne som pochopil, že prázdno vo mne dokáže naplniť len On. Zatúžil som. Počul som o odpustení hriechov, o novom začiatku, ale najviac ma dostalo, že takého nepripraveného, so všetkým, s čím som tam prišiel, takého ma Ježiš miluje a nečaká, kým sa najprv polepším. To ma odzbrojilo. Prvýkrát som zažil Jeho lásku na vlastnej koži. Ona vo mne pohla všetko a priviedla ma k pokániu.

 

Boh ma zachránil. A od toho dňa miliónkrát znova a znova. Uzdravil vzťahy v rodine. Cez jeho ľudí s modlitbou a spoveďou vyplávala v slzách na svetlo všetka hanba. Zbavil ma závislostí, uzdravil moju sexualitu. S Katkou nás viedol „čistým“ vzťahom a dnes sme manželmi. Dal nám tri nádherné deti a spolu objavujeme rodičovstvo.

 

Vzdal som sa starého života a Boh prevýšil všetky moje túžby. Mal som možnosť slúžiť po celom Slovensku. Hovoriť svedectvá o živote s Bohom. Modliť sa za mladých a vidieť, ako sa ich Boh dotýka. Našiel som svoje miesto v spoločenstve, kde zažívam prijatie, starám sa o ľudí a tiež hrávam chvály v kapele.

 

Všetky tie zlé veci, z ktorých ma Boh vyslobodil, si nakoniec použil na dobré a ukázal v nich svoju veľkú lásku. Naučilo ma to mať súcit s ľuďmi, ktorí narobili veľa chýb, alebo im niekto veľmi ublížil.

Stal som sa záchranárom a táto práca pre mňa znamená zjavovať ľuďom Božiu starostlivosť a lásku. Nikdy by som nemenil svoje rozhodnutie dať svoj život k dispozícií Bohu. On má pre nás vždy viac, ako si myslíme.