Svätí a pokánie

Ako svätí prežívali pokánie? Čo bolo pre nich dôležité? Aké formy pokánia používali?

Nedávno sme písali o svätej Faustínke Kowalskej a jej spôsobe uskutočňovania pokánia. Mnohým dnes tieto metódy môžu vyznieť divne, neaktuálne, ale poďme sa pozrieť aj na iných svätých, ako poňali pokánie oni.

Mnohí z nás poznajú svätú Ruženu Limskú, ktorá sa narodila 20. apríla 1586. Jej život v mnohom pripomína život svätej Kataríny Sienskej, pretože už od útleho veku sa vyznačovala hlbokou zbožnosťou a v jej vnútri sa rýchlo rozvíjala Božia milosť. Túžila žiť zasväteným životom a darovať sa výlučne Pánovi.

Pre jej neobvyklú krásu ju však rodičia chceli za každú cenu vydať. Aby odpudila záujemcov, jemnú pokožku na tvári si rozodierala štipľavým korením, a tak si okrem bolesti spôsobila aj rany a tmavé, nepekné škvrny. Podobne si doráňala i ruky. Často sa postila, v noci sa modlievala, bičovala sa a okolo tela nosila pichľavý kajúci pás. Tieto kajúcnosti jej zazlievali nielen rodičia, ale aj niektorí duchovní, ktorým sa nepáčila asketická horlivosť, akou útla deva prevýšila aj mníchov žijúcich v kláštore.

Keď nemohla priamo vstúpiť do kláštora, ako dvadsaťročná požiadala o prijatie do Tretieho rádu svätého Dominika. Limskí dominikáni vyhoveli jej žiadosti. Ako členka Tretieho rádu Ružena ešte zväčšila svoju hlbokú nábožnosť a skutky pokánia. Boh ju obdaril mimoriadnymi mystickými stavmi, medzi ktoré patrili časté extázy, najmä okolo piatku, keď si zvlášť pripomínala utrpenie Pána Ježiša.

 

https://www.slovoplus.sk/faustina-kowalska-svatica-ci-fanaticka/

 

Menej známa je blahoslavená Anna Mária Taigi, vzor askézy a obety uprostred rodinného života. Narodila sa v roku 1796, v meste už spomínanej svätice Kataríny – v Siene. Ešte ako mladá veľa peňazí premárnila na svetské dobrá – pekné šaty, zábavy, pochutiny… Anna Mária až neskôr pochopila, čo znamená nasledovanie Krista v rodinnom živote. Spôsobila to najmä dlhodobejšia nechuť, únava a skľúčenosť z takého spôsobu života. Prijala sviatosť zmierenia, ktorá jej dala silu na zmenu.

Anna Mária sa začala obliekať jednoducho – s manželovým dovolením sa zbavila všetkých šperkov a luxusnejšieho šatstva a začala usilovne pracovať v domácnosti. Jej život sa zmenil na starostlivosť o rodinu a domácnosť, odriekanie nielen vlastného pohodlia, ale aj základných vecí a prinášanie obiet vysoko nad rámec toho, čo by kto kedy mohol od matky siedmich detí vyžadovať. Jej prvoradou úlohou bola starostlivosť o manžela, deti a domácnosť.

Venovala sa tiež chudobným a tým, pre ktorých mohla byť nejako užitočná. Prijímala všetky utrpenia a vyhľadávala príležitosti na prinášanie obety. Anna postupne odstránila všetky svoje zlé návyky, začala žiť veľmi striedmo, výrazne sa obmedzovala v jedle, dokonca aj v pití obyčajnej vody, a svoje sebazapieranie obetovala za ľudské hriechy. Vraj mala veľmi rada pečivo a zmrzlinu, ale svoju chuť úplne umŕtvovala a dokonca jedla aj pokazené potraviny.

Treba zdôrazniť, že takýto tvrdý spôsob života od nikoho iného nevyžadovala, práve naopak, snažila sa vytvárať pre svojich blízkych príjemný a láskavý domov. Každú prácu začínala vzývaním Najsvätejšej Trojice. V noci spávala priemerne dve hodiny a zvyšok noci strávila v modlitbe či v inej konkrétnej službe.

 

 

Nášmu prostrediu bližší môže byť svätý Andrej-Svorad (asi 980 – 1034), ktorého životopis v krátkosti opísal Maurus. V texte tejto legendy čítame:

„Keď sa tento ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty (zrejme Skalka pri Trenčíne; pozn. red.), síce na veľké oslabenie tela, ale na posilnenie duchovného života vždy zachovával pôst. Od všetkého, čo možno jesť, sa po tri dni zdržoval kvôli milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom postil sa štyridsať dní.

Keď však nadišiel čas štyridsaťdenného pôstu, podľa rehoľného poriadku, ktorého sa držal opát Zozimas, čo štyridsaťdenný pôst odbavoval so štyridsaťpäť datľami, od otca Filipa, od ktorého bol prijal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov a uspokojac sa s touto potravou radostne očakával deň svätého Vzkriesenia.“

Pri takom prísnom pôste však nezaháľal v práci, ale neraz pracoval až do úplného vysilenia.

„Po dennej práci doprial telu taký odpočinok, že ho skôr možno nazvať trýznením a trápením ako odpočinkom. Haluzí zbavený dubový klát totiž ohradil plotom a cez tento plot zo všetkých strán povrážal ostré tŕstie. Sám sediac na kláte ako na sedadle na osvieženie tela užil takú polohu, že keď jeho telo, premožené spánkom, sa naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené bolestivo precitlo. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby, keď sa ospalá hlava naklonila na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň.“

Keď jeho mŕtve telo zobliekli a išli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do mäsa. Musela mu spôsobovať ustavičné muky. „Keď rozviazanú reťaz ťahali z tela, silne bolo počuť zvuk chrastiacich rebier.“

 

Jedným zo starších svätých je svätý Amantius (584 – 675) – dnešný Milan. Bol pustovníkom, opátom a misijným biskupom. Už ako malý chlapec mal vrúcny vzťah k Bohu. Ako mladík odchádza z domu do kláštora na malý ostrov Yeu v Atlantickom oceáne. Nachádza tu Boží pokoj. Otec s týmto nesúhlasí a žiada ho, aby kláštornú samotu opustil a vrátil sa späť do sveta.

Amantius rieši danú situáciu útekom. Vybral sa k hrobu svätého Martina v Tours. Tu zasvätil svoj život Bohu a prijal kňazskú vysviacku. Pôsobil tam asi dva roky. Neskôr žil pätnásť rokov v pustovni vo francúzskom meste Bourges. Žil tu v hlbokom rozjímaní a najprísnejšej askéze. Živil sa iba vodou a čiernym chlebom. Známy je príbeh o záchrane obeseného zbojníka, ktorého telo vzal k sebe do pustovne a celú noc prebdel v modlitbe. Ráno dotyčný odišiel z tohto miesta po vlastných.

 

 

Veľkým svätcom bol aj svätý Kajetán de Thiene, žijúci na prelome 15. a 16. storočia. Ten už ako mladý kňaz pri každodennej službe pri oltári porovnával svoj život s Ježišovým učením a pokorne priznával, že stále nežije podľa vzoru jeho srdca. Vynikal v pokore, považoval sa za nehodného a stále viac odumieral svetu. Žil veľmi asketicky.

Láska a túžba po heroickej službe na diele spásy ho viedli k noseniu ostnatého povrazu, k bičovaniu sa a dlhým nočným modlitbám, pri ktorých mal údajne mystické zážitky. Svojou poslednou chorobou v roku 1547 Kajetán vyprosil pokoj a mier Neapolu, v ktorom sa začalo schyľovať k občianskej vojne. Keď sa priblížil jeho odchod z pozemského života, vyslovil prianie: „Môj Spasiteľ zomrel na kríži. Nechajte ma zomrieť aspoň na popole.“ Vždy videl cestu do neba v nevinnosti a kajúcnosti.

 

Svätá Margita Kortonská (1247 – 1297) pôvodne prežívala veľmi zamotaný život. Ako osemročnej jej zomrela matka a neskôr odišla s istým šľachticom a žila s ním bez uzavretia manželstva deväť rokov. Mali spolu aj dieťa – chlapca. Zblúdená žena však nebola spokojná so svojím životom a rozmýšľala, ako by sa mohla uchýliť do samoty a robiť pokánie. Keď jej milenca zavraždili, rozhodla sa skoncovať s predchádzajúcim spôsobom života.

Začala žiť v Cortone pod duchovným vedením pátrov františkánov. Margita celé noci strávila v modlitbách a slzách. Najradšej rozjímala o Kristovom utrpení. Boh ju navštevoval extázami, zjaveniami, videniami a inými citeľnými znakmi svojej blízkosti. Pre ňu to bolo povzbudenie, aby o to úprimnejšie konala pokánie za minulý pochybený život.

Spala na rohožke z vŕbového prútia, prípadne priamo na zemi s kusom dreva alebo kameňom pod hlavou namiesto podušky. Ostro sa bičovala. Postila sa tak, že sa uspokojila s trochou jednoduchého jedla raz za deň. Margitine posledné roky poznačili veľké duchovné zážitky, ale aj silné telesné a duševné utrpenie. Zomrela radostne a pokojne 22. februára 1297.

 

Pozrime sa ešte raz do prvých storočí, kde vystupuje azda jedna z najčudnejších osobností v oblasti askézy – svätý Simeon Stylita, ktorý sa narodil v roku 389 v dnešnom Turecku a zomrel v roku 459 v dnešnej Sýrii. Už jeho meno Stylita poukazuje na zvláštny prejav pokánia – život na stĺpe (doslova „stojaci na stĺpe“).

Keď ešte ako mladý počul evanjelium o ôsmich blahoslavenstvách, slová „blahoslavení plačúci, blahoslavení čistého srdca“ (porov. Mt 5, 4.8) tak dojali jeho srdce, že sa hneď opýtal starčeka, ktorý stál pri ňom, čo má robiť, aby dosiahol túto blaženosť. Ten mu vysvetlil, že mníšsky život je najlepšou cestou k tejto blaženosti.

Začal si všímať pustovníkov, až sa ho zmocnila túžba načisto opustiť svet, ukryť sa v samote, aby tam oplakával svoje hriechy a ľahšie si zaistil spásu duše. Hoci si ešte nebol vedomý nijakých hriechov, nasledoval svoje vnuknutie, išiel na púšť a tam strávil celých sedem dní bez akéhokoľvek pokrmu, modliac sa a oplakávajúc svoje hriechy.

Neskôr si začal osvojovať prvky mníšskeho života. Bol to tvrdý, takmer divý život, ktorý sa nám dnes vidí násilný a v mnohom neprirodzený, a to najmä preto, že, ako sa zdá, hlavný dôraz sa kládol na vonkajšiu askézu. Predsa je však isté, že tých ľudí napĺňala veľká láska k Bohu. Táto askéza sa mu nevidela dosť prísna, preto sa vrátil domov, kde si rozdelil dedičstvo po rodičoch s bratom Šemšinom (Samsonom) a svoju čiastku majetku rozdal chudobným a kláštorom. Potom sa odobral do prísnejšieho kláštora.

Umŕtvovanie, ktoré si sám ukladal a stále stupňoval, vyvolalo najprv obdiv, ale potom nevôľu aj u prísnych kajúcnikov. Neskôr odišiel z kláštora a uchýlil sa do samoty, kde strávil štyridsať dní pred Veľkou nocou bez jedla a bez vody. Tento zvyk úplného pôstu pred Veľkou nocou Simeon potom zachovával až do svojej smrti: v prvých dňoch postojačky, potom posediačky a napokon vystretý na zemi. Neskoršie sa mu podarilo udržať sa na nohách celých štyridsať dní.

Tento život v hroznom sebazapieraní, táto neslýchaná horlivosť vniesli jeho meno do palácov boháčov i do chyží bedárov nielen v celej Rímskej ríši, ale aj medzi národy kočovníkov, ktorí nemali stále bydlisko. Davy ľudí sa valili k pustovníkovej pustej chyži, aby sa posilnili jeho príkladom a pohľadom na neho získali silu znášať ťažkosti života.

Aby sa obránil pred čoraz väčším návalom ľudí, prišiel na dosiaľ neslýchaný nápad. Dal si vystaviť kamenný stĺp, vysoký asi 1,75 metra, so zábradlím, na ktorom bol vystavený všetkým vrtochom počasia, ale dostatočne chránený pred dobiedzavosťou nábožných veriacich. Päť rokov býval na ňom. Neskoršie si dával stavať čoraz vyššie stĺpy.

Na poslednom z nich, vytvorenom z troch kamenných stĺpov „na znak Najsvätejšej Trojice“, ktorý bol pravdepodobne vysoký šestnásť metrov a prierez nemal väčší ako dva štvorcové metre, strávil postojačky dvadsať rokov. Na stĺpoch prežil dovedna tridsaťsedem rokov. Simeon nikdy nezostúpil zo stĺpa: raz za týždeň mu podávali pokrm po rebríku. Aj Telo Pánovo mu kňazi podávali tak, že vystúpili k nemu po rebríku.

Na hlave mal čiapku, ale inak bol vo dne v noci vystavený slnku i zmenám počasia. Spával veľmi málo, aj to len kľačiačky. Denne dva razy kázal. Už jeho výzor bol uchvacujúcou kázňou a na poslucháčov pôsobil neodolateľným dojmom. V kázňach najviac hovoril o pokání, o pohŕdaní svetom, o odplate vo večnosti. Keď sa to dopočuli opáti a biskupi, chceli vyskúšať jeho pokoru a poslušnosť. Poslali k nemu niekoľko pustovníkov s rozkazom, aby ihneď zišiel zo stĺpa a viedol s nimi normálny život. Len čo počul tento rozkaz, hneď bol hotový zostúpiť. Takto sa dokázala jeho pokora a poslušnosť, preto mu dovolili naďalej prebývať na stĺpe.

 

 

Vidíme, že medzi svätými je určitá rôznorodosť ohľadom formy pokánia. Vybrali sme sem azda jedných z najprísnejších askétov. Treba však jasne podotknúť, že nikto z nich nevykonával tieto formy pokánia ako číre sebatrýznenie, ale vždy len ako prostriedok na dosiahnutie cieľa – navrátiť sa k Bohu, rásť vo svätosti a raz tak dosiahnuť nebeské kráľovstvo. Pokánie často považovali za prostriedok odčinenia hriechov (svojich i ľudí okolo seba), ako aj spojenie sa s Kristom v jeho utrpení za spásu sveta.

Pochopiteľne, nemôžeme žiadať, aby každý veriaci nastúpil na tieto prísne cesty umŕtvovania vlastných vášní a tela. No predsa môžu byť pre nás vzorom, ako neupadať na duchu a horlivo pracovať na svojej svätosti za pomoci Božej milosti, ktorá napĺňa každého, kto s úprimným srdcom túži kráčať k nebu. Ak by niekoho oslovila táto forma pokánia, je dôležité mať kvalitného a múdreho duchovného vodcu, ktorý bude vedieť dotyčnej duši poradiť, či by jej to bolo na osoh, alebo na škodu.

Ježiš nás v evanjeliu veľmi často vyzýva konať pokánie, obrátiť sa, zmeniť svoj život. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie.“ Ako prebieha premena telesného kresťana na duchovného človeka? Pán Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje.“ (Lk 9, 23)

Zaprieť seba znamená zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania, ktoré hriešne zaujalo, a uvoľniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zapretie sa je snahou zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť, aby všetci krúžili okolo mňa.

Svätý František z Assisi nás vyzýva: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.“ A k tomu čítame u svätého Bonaventúru: „K pokoju neexistuje iná cesta než vrúcna láska k Ukrižovanému, ktorá uchvátila Pavla až do tretieho neba a premenila do tej miery v Krista, že mohol povedať: S Kristom som pribitý na kríž.“