Študentka práv Bianka: Boh ma zachránil predo mnou samou

Niekto nachádza vieru v Boha celé roky, iní sú pohnutí náhlym „dotykom“ Božej prítomnosti. Bianka (23) zažila oboje. Mladá študentka práv, bola vychovávaná v živej viere v Boha, no napriek tomu žila bez neho. Po vypočutí svedectva o konaní živého Boha bola nájdená a zažila lásku, ktorú nevie opísať. Napriek tomu od Boha odišla na niekoľko rokov až stratila chuť žiť. Boh je však Bohom nových šancí…

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

Aké si mala detstvo? V akom prostredí si vyrastala?

Dá sa povedať, že som vyrastala vo veriacej rodine, najmä zo strany mamky, ktorá v Pána Boha naozaj verí, zatiaľ čo ocko sa k viere veľmi nepriznáva. Cením si však, že rešpektuje, že na to máme iný názor.

Mamka ma vždy k viere veľmi prirodzene viedla. Nielenže sme chodili do kostola, ale taktiež mi vždy ukazovala, aký dôležitý je rozhovor s Bohom. Pomohlo mi, že nikdy netrvala na tom, aby som sa modlila nejaké naučené modlitby. Mohla som sa s Bohom prirodzene rozprávať vždy, keď som po tom túžila. Keď som ako dieťa prežívala ťažké chvíle, mamka ma vždy prosila, aby som o tom hovorila aj Pánu Bohu. To bolo pre mňa veľmi zlomové. Bolo silné uvedomiť si, že s Bohom sa dá jednoducho rozprávať. O všetkom.

 

Išlo ti rozprávanie s Bohom, keď si bola malá?

Myslím si, že áno. Vždy som mala blízko k duchovnu a spiritualite, a tým to vlastne začalo. Pretože tak, ako ma fascinoval Boh, jeho existencia, tak ma na druhej strane fascinovalo aj zlo. Milovala som pozerať horory a skúmať rôzne strašidelné záležitosti, ktoré spôsobujú zimomriavky. Dnes už viem, že takýmto spôsobom som si odmala otvárala rôzne cesty, ktoré dovolili Zlému, aby mal priestor v mojom živote.

 

Ako vyzeralo tvoje dospievanie?

Veľkú časť svojho dospievania, ale aj svojho detstva som žila bez Boha, preto sa na toto obdobie neviem dívať pozitívne. Vtedy som si to neuvedomovala. Myslela som si, že si žijem dobre, že všetko mám a mierim niekam vysoko. Bola som aktívna, ambiciózna a darilo sa mi snáď vo všetkom, na čo som siahla. Mala som úspechy v škole, vo volejbale, v angličtine, jednoducho vo všetkých svojich záujmoch. Mojím jediným problémom boli vzťahy. Nemala som žiadnych priateľov – a keď som už aj nejakých mala, veľmi rýchlo som ich stratila. Bola som neschopná tvoriť akékoľvek hlbšie vzťahy a bol to pre mňa naozaj problém. Toto celé sa zmenilo, až keď som sa obrátila. Dokonca som si hneď v deň svojho obrátenia našla dobrú kamarátku, s ktorou sa priatelím až dodnes. Keď sa nad tým tak zamyslím, je neuveriteľné, aký nový rozmer priniesol Boh do mojich vzťahov. Za jeden deň vytvoril niečo, na čo som sa ja nezmohla celé roky.

 

Trpela si tým, že si nemala priateľov na základnej a strednej škole?

Veľmi som sa tým trápila. Dnes verím, že človek k sebe priťahuje takých ľudí, aký je on sám. Fungovalo to aj v mojom prípade. Moje vzťahy boli nestále a plytké. Jediné, čo som so svojimi „priateľmi“ robila, bolo ohováranie iných a pitie na spoločných piatkových akciách. V tých vzťahoch nebolo nič hlboké, nič nápomocné, nič zmysluplné. Tieto vzťahy mi nedokázali pomôcť v riešení mojich problémov.

Mojím najväčším problémom bolo, že som nedokázala byť sama sebou. Vedela som definovať, v čom som dobrá, aké aktivity mi idú, ale netušila som, kto vlastne som. Vo vnútri som bola len malé vystrašené dievčatko, ktoré nevedelo, kam patrí. Nevedela som si napríklad určiť vo vzťahoch hranicu. Keď som si ju už určila, tak veľmi tvrdo a neprirodzene. Ak mi nejaký človek ublížil, tak som ho úplne odsekla zo života. Konflikty som riešila úplným uzatvorením sa a zatvorením dverí. Keď sa na to tak spätne pozerám, uvedomujem si, že Boh ma zachránil od seba samej. Ak by som totiž nezačala žiť s Bohom, ak by som sa naďalej snažila len bezhlavo získavať nejaké neurčité ciele, stala by som sa úplne prázdnou a vyprahnutou. Ja som už vlastne v tej dobe bola úplne prázdna. Myslím si, že som vtedy ani nežila.

 

Kedy si sa prvýkrát stretla so živou vierou?

Bolo to v čase, keď som bola birmovankyňa. Evanjelizátor Peťo Lipták bol pozvaný slúžiť do nášho kostola. V tom čase som riešila úplne iné veci než vieru, a tak sa mi tam naozaj nechcelo ísť. Dodnes si pamätám svoje trúfalé reči o tom, že skôr zhorí celý kostol, než by som sa mala ja obrátiť. Niektoré moje kamarátky sa v tom birmovaneckom období začali obracať k Bohu a mne to pripadalo také absurdné, že som ich odstrihla zo svojho života.

 

Kedy sa tvoj názor zmenil?

Keď prišiel Peťo Lipták a začal rozprávať o svojej živej skúsenosti s Bohom, sedela som v zadnej lavici s ďalšími dievčatami, s ktorými som sa na tom celom mohla zabávať. Neustále sme vyrušovali, nedávali sme pozor, hrali sme sa na mobile a nemali sme absolútne žiaden záujem o to, čo ten chlap hovorí. Počas toho, ako som vyrušovala, ma zrazu Peťo napomenul. Povedal mi, že napriek tomu, že neviem, čo pre mňa Kristus urobil, nemám dehonestovať jeho obetu a jednoducho sa mám posnažiť dať mu priestor. V tom momente som zastala a začala som sa nad Bohom zamýšľať – nad tým, čo pre mňa urobil, čo pre mňa robí. Neviem ani ako, no začala som počúvať Peťove slová. Dokonca sa zmenilo aj svoje strategické miesto v kostole a zo zadnej lavičky som prešla úplne dopredu.

 

Pamätáš si na pocit, ktorý si pri jeho slovách mala?

Pri jeho svedectve som si začala hovoriť, že ten človek si naozaj musel prejsť niečím silným. Veď Boh sa ho dotkol v takej miere, že skoncoval s drogami, na ktorých bol závislý. Skoncoval s cigaretami, zrazu našiel zmysel života a radosť. Hovorila som si, že v tom musí niečo byť. Vtedy som začala prosiť Boha, že ak reálne existuje, aby sa ma dotkol a ukázal sa mi. Už vtedy som sa začala cítiť inak, niečo sa ma dotklo. Potom sa začali modlitby chvál, Peťo sa za nás modlil a ja som vtedy Bohu vyznala, že ak je, chcem ho vo svojom živote. Chcem, aby mi zmenil život. Prosila som ho, nech sa ma dotkne. To, čo som pocítila, ma navždy zmenilo. Vtedy som prežila živú Božiu lásku. Niečo, čo sa nedá opísať slovami. Konečne som sa cítila ako doma, cítila som, že niekto ma našiel, niekto ma má rad. Vedela som, že ten niekto je Boh. To bol môj prvý zážitok s Bohom a na dlhú dobu aj posledný. Môj vzťah s Bohom sa rýchlo rozišiel, keďže vo Svidníku nebolo žiadne mládežnícke spoločenstvo. Nikto, s kým by som mohla svoju vieru prežívať, s kým by som sa o celom tom zážitku mohla zdieľať. Okrem toho som si v tej dobre našla frajera, s ktorým som chodila tri roky, počas ktorých som Boha neriešila. Niekde v hĺbke srdca som však vedela, že toto nie je život, ktorý by som mala žiť. Hoci som od Boha na tri roky úplne odišla, on si ma opäť našiel.

 

 

Čo sa dialo v dobe, keď si od neho odišla?

V tej dobe som zažívala veľkú depresiu, hoci som si to spočiatku neuvedomovala. Keď som si náhodou uvedomila, že mi chýba Boh, diabol mi stále dal čosi pekné, aby som zabudla, že sa mám ťažko. A presne o to ide. Diabol vždy ponúka rôzne pozlátka a klamlivé pekné momenty. No tak rýchlo, ako tie momenty prišli, tak rýchlo aj odišli. Stratila som zmysel života, nedokázala som ráno vstať z postele, nevidela som v tom žiaden význam. Mám pocit, že som v tom čase ani nevedela, kým vlastne som. Toto všetko sa dialo v období rozvodu mojich rodičov a pre mňa bola táto situácia o to bolestnejšia. Nevedela som, na koho sa mám obrátiť a komu sa zdôveriť so svojimi problémami. Bol to naozaj čas plný beznádeje a zúfalstva. Paradoxne som sa vo svojom vnútri neprestajne modlila, mysliac na to, čo som zažila pred troma rokmi. Hovorila som Bohu, že ak to bolo skutočné, nech mi dá ešte šancu. A verte či nie, tá šanca prišla.

 

V akej podobe táto šanca prišla?

Zúčastnila som sa festivalu Campfest, na ktorom som dostala viaceré slová od Pána Boha. V tom čase som sa veľmi intenzívne modlila o to, na akú školu ísť. Bola som dievčaťom, ktoré sa absolútne nepozná, nevie, kým chce byť, ani kým je. Vtedy som dostala prorocké slová o tom, že mám ísť študovať právo. Právo bolo vždy môj sen, niečo, na čom som vzadu v hlave vždy myslela, no prišlo mi to ako niečo úplne nereálne a nedosiahnuteľné. Vtedy prišli od Boha konkrétne potvrdenia o tom, že by som mala študovať právo. Čiže moje obrátenie naozaj nebolo rýchle, neprišlo to lusknutím prsta, práve naopak. Moja cesta k Bohu trvala dlhé roky a popravde ešte stále trvá a aj trvať bude. No môj svet je zrazu iný a ja som odhodlaná žiť pre Boha. Nebola to ľahká cesta, keďže som spadla do mnohých hriechov. Naozaj platí pravidlo sejby a žatvy. To, čo človek zaseje, to bude aj žať – a nezáleží na tom, či je veriaci, alebo nie. Aj ja som si musela „zožať“, čo som zasiala. Musela som si prejsť vlastným sebaspoznávaním. Potrebovala som sa pokoriť a uvedomiť si, že jedinou cestou je Boh. Nebol to jednoduchý proces. Napriek tomu, že som Boha spoznala už v roku 2014, reálne rozhodnutie skoncovať so starým životom som učinila až v roku 2019.

 

Bol ten druhý dotyk od Boha o niečo intenzívnejší než ten prvý?

Práve naopak, intenzívne a citovo som to prežila na birmovaneckom kurze, no potom to prichádzalo skôr tak prakticky a vedome. Zrazu mi Boh dával odpovede na moje otázky. Videla som, že sa o mňa stará a je pri mne. Som veľmi vďačná za ľudí, ktorých mi začal posielať do cesty. Dnes to považujem za jeho najväčší dar. Mám pri sebe priateľov a ľudí, o ktorých viem, že ma neodsúdia. Tí sa o mňa úprimne zaujímajú a učia ma byť lepším človekom. Neustále mi svojím správaním ukazujú Boží charakter. Dnes si skrze svojich priateľov uvedomujem, že Boh vidí, čo stálo za každou mojou chybou, za každým mojím zlým rozhodnutím. Ja úprimne verím, že človek vo svojej podstate hrešiť nechce, nechce robiť zlé veci. No naše zranenia nás často motivujú k zlyhaniu, pretože skrze naše bolesti padneme do klamstiev, ktorým sme kedysi uverili, a konáme tak, ako konáme. Aj preto je život s Bohom veľký a prekvapivý proces, ktorý sa nikdy nekončí.

 

 

Bolo pre teba náročné uveriť Bohu, že ťa miluje?

Bolo to naozaj náročné. Keď sa nad tým zamyslím, tak si uvedomujem, že práve moja nedôvera bola kameňom úrazu a príčinou mnohých pádov. V hĺbke srdca som vedela, že Boh je a chce pre mňa len to najlepšie, no skrze všetky svoje zranenia som tomu nedokázala uveriť. Vlastne som nemala pocit slobodnej vôle. Moja predstava Boha bola veľmi skreslená. Myslela som si, že ma predurčil na nejaký plán a ja tento plán musím do bodky splniť, nehľadiac na to, či sa mi to páči, alebo nie. Nedokázala som si predstaviť, že Boh chce so mnou spolupracovať, že mu záleží na mojich túžbach a predstavách. Myslela som si, že mi musí všetko prikázať.

Stále dokola sa musím učiť a nanovo si pripomínať, že Boh je najmä živý a milujúci Otec. Je to snáď tá najdôležitejšia vec, ktorú máme my kresťania vedieť. Hneď ako som prežila, že on naozaj je milujúci a dobrý Otec, nemala som chuť hrešiť či robiť zlé rozhodnutia. Zrazu som vedela, že som milovaná a že niekomu za to stojím. Hlavne som sa však s Bohom mohla o všetkom radiť. Prinieslo mi to veľmi veľa slobody. Vždy sa teraz Boha pýtam, či je tá alebo oná vec pre mňa dobrá, pretože dnes už viem, že veci, ktoré prichádzajú od neho, sú len a len dobré.

 

Zmenil sa nejako vzťah s tvojou rodinou, s tvojimi rodičmi po tom, čo si uverila?

Bolo pre mňa dôležité uvedomiť si, že to, čo som s Bohom zažila ja, s ním môže prežiť aj moja rodina. Častokrát predpokladajú, že zmena, ktorá v mojom živote nastala, je len skrz moju vieru v morálne zásady ale neuvedomujú si, že tú hlavnú zmenu v človeku a v jeho postojoch vie spôsobiť len Boh a nie ľudská snaha stať sa lepším človekom. Moja rodina sa opiera o mňa a ja sa opieram o Ježiša, ktorý je mojou pevnou skalou, ktorý mi dáva do života riešenia. Verím, že vďaka Ježišovi im môžem byť oporou, pretože sama by som tlak a nábor rôznych ťažkých životných okolnosti uniesť nedokázala.

Vidím, ako ma Pán Boh mení, aké nové veci ma učí o sile milujúcej rodiny. Došlo aj k veľmi konkrétnym zmenám. Roky sme sa modlili za moju sestru, ktorá Pána Boha do svojho života neprijala. A dnes je to moja milovaná obrátená sestra, ktorej život sa zmenil o stoosemdesiat stupňov. My dve sme mali medzi sebou komplikované vzťahy. Ona bola staršia, neustále sme si čosi závideli a súťažili medzi sebou. Kedysi mi nebola sestrou, ale rivalkou. Odkedy sme obe uverili Bohu, náš vzťah sa začal očisťovať a začali sme hľadať riešenie pre naše spory. Rovnako sa zmenil aj môj vzťah k rodičom. Nebolo to jednoduché, no učím sa byť dobrou dcérou a dávať im lásku, ktorú možno oni ako deti nedostali.

 

Máš možnosť zažívať, že Boh je živý aj v malých každodenných veciach?

Boh je živý a prítomný absolútne vo všetkom, v celej mojej každodennosti. Dokonca aj ranná káva vie byť darom od Boha. Momentálne som nastúpila do novej práce a veľmi konkrétne vidím, ako mi v nej Boha pomáha, ako ma učí a dáva na všetko pozor. Keď si s niečím neviem rady, tak za mnou pošle človeka, ktorý mi pomôže. Samozrejme, že mnohé veci mi nevyjdú, no aj to je možnosť, ako sa zblížiť s Bohom. Keď mi niečo nejde, začnem prosiť Boha, aby mi dal do tej situácii riešenie a pomohol mi. A on je naozaj tam, v každej ťažkej okolnosti. Život dokáže byť naozaj radostný, ak si uvedomujeme, ako mocne chce byť Boh prítomný v našich životoch. Boli sme stvorení pre vzťah s ním.

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.