Študentka Jasmína Jakalová: Verím, že raz budem nosiť svoje afro s úplným sebavedomím aj v uliciach Slovenska

Jasmína Jakalová (22) je študentka žurnalistiky, ktorá si kvôli svojmu etnickému pôvodu mulatky zažila v spoločnosti nie vždy príjemné situácie. Rozprávali sme sa o predsudkoch, rasizme, xenofóbii Slovákov aj o tom, aká je cesta vlastného sebaprijatia, keď sa človek cíti odlišný. Ako to v závere rozhovoru ukončila Jasmína: „To, že mám tmavú pleť, je niečo, čo Boh chcel, a je to tak dobre.“

Jasmína, prezraď nám, aký je tvoj pôvod.

Moja mama je Slovenka a môj otec pochádza zo Sudánu.

 

Cítila si sa v detstve „iná“ kvôli tomu, že si mulatka?

Určite áno. Najmä preto, že mi to okolie mnoho ráz pripomínalo verbálnymi aj neverbálnymi prejavmi. Boli to také detaily – šepkanie, ukazovanie prstom, dlhé pohľady. Na základe toho som si uvedomila, že sa asi v niečom odlišujem, pretože priateľom a blízkym sa to nestávalo. Nebolo to vždy len negatívne. Ale to, že poukazovali na moju inakosť, mi tiež veľmi nepomáhalo, aj keď to bolo myslené v dobrom. Všeobecne som však mala šťastie na niektorých priateľov, ktorí mi vždy pomohli cítiť sa úplne rovnako ako oni.

 

Kedy prišiel v tvojom živote moment, keď si sa nad svojím pôvodom začala viac zamýšľať? 

Veľmi skoro. Bolo to už v škôlke, keď som sa prvýkrát stretla s tým – ako asi všetky deti –, že ma ,,nálepkovali”. Uvedomila som si, že mám iné vlasy a pleť. To bol začiatok.

 

 

 

NEDOKÁŽEM ZMENIŤ SVOJ PÔVOD A ANI TO NECHCEM

Stretla si sa niekedy s nepríjemnosťami poukazujúcimi na farbu svojej pleti?

Na základnej škole sa to dialo často. Išlo o poznámky, rôzne nevhodné komentáre a prípadne nadávky. Keďže mám však pomerne svetlú pokožku, skôr si myslím, že išlo o princíp toho, že mám iný pôvod, a deti si to uvedomovali. Príčinou nebola len moja pleť, pretože som stretávala aj deti s tmavšou farbou pokožky.

 

Čo ti pomáhalo vnútorne to prijať, odpustiť ľuďom, ktorí boli neempatickí, niekedy dokonca vulgárni?

Zrelosť, ktorá prišla postupne s vekom, skúsenosti s inými ľuďmi a prostredím. Deti, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom šikanované, sú nútené dospievať skôr. Musia si uvedomiť seba samého, svoju hodnotu a sami pochopiť, že to a tamto im za to nestojí. To je niečo, čo nedokáže veľa ľudí aj v staršom veku – to „nevšímanie si“. To je na tom celom pre dieťa asi najťažšia vec. Určite mi pomohla moja „vnútorná malá dospelosť“ a postupné naberanie životných skúseností. Keďže som navštevovala veľa krúžkov, stretávala som veľa detí aj dospelých. V mladosti som začala aj cestovať. Všetky tieto skúsenosti sú veľmi podnetné a potrebné pre dieťa, aby si uvedomilo, že sa svet netočí len okolo jeho problémov, že sú aj horšie situácie v živote, a najmä, že to prostredie, v ktorom sa práve nachádzame, tu nebude navždy a vždy existujú ľudia, ktorí nás budú ľúbiť takých, akí sme. Samozrejme, pomohla mi modlitba. Modlila som sa za seba, za vnímanie týchto momentov a aj za tých, ktorí ich spôsobili.

 

Bojovala si z tohto dôvodu aj so sebaprijatím?

Doteraz bojujem. Každý máme problém so sebaprijatím. Každý s tým zápasíme. U mňa je to trochu ovplyvnené tým, že mi to spoločnosť nie vždy uľahčuje. Všetci v živote stretávajú tých, ktorí sú k nim nespravodliví, a dôvodov je veľa. Ja však nedokážem zmeniť to, aký mám pôvod, čo ani určite nechcem. Verím však, že s Božou pomocou budem raz svoje afro nosiť s úplným sebavedomím aj v uliciach Slovenska.

 

 

JE LEN OTÁZKA ČASU, KEDY POCHOPÍME, ŽE BYŤ SLOVÁKOM SA NEROVNÁ URČITÉMU VYZOROVÉMU STEREOTYPU, A ZAČNEME ĽUDÍ PRIJÍMAŤ SO VŠETKÝM

Sú Slováci rasistickí? Možno dokonca xenofóbni?

Z vlastnej skúsenosti musím povedať pravdu, že sú. Ak by sme generalizovali, tak zatvárajú oči pred čímkoľvek iným. Nemajú potrebu niečomu rozdielnemu rozumieť. Slováci sú však zároveň veľmi nápomocní a snaživí. Preto si myslím, že je len otázkou času, kedy pochopíme, že byť Slovákom sa nerovná určitému výzorovému stereotypu, a začneme ľudí prijímať so všetkým. Preto hovorím ,,my“, pretože ja sama som Slovenka a hovorím aj o sebe a o nás všetkých. Nie som bezchybná a aj mňa vedia kultúrne rozdiely mnoho ráz zaskočiť. Rozdiel je však v tom, že sa na ne viem pozrieť z oboch perspektív a podľa toho sa správať a upraviť svoje myslenie a postoje.

 

Čo myslíš, ako by sme si mohli vzájomne dopomôcť  k tomu, aby sme sa dokázali prijímať takí, akí sme?

Mať menej predsudkov a menej hodnotiť. My, ľudia, máme veľkú potrebu predpokladať a vytvárať si domnienky o iných. Podľa mňa to nie je správne. Láskavosť, prijatie a rešpekt je to, čo môže posunúť ľudstvo vpred. Aby sme sa zdokonalili, navzájom sa od seba všetko naučili a nakoniec, aby sme to pretavili do vlastného života a boli schopní byť so sebou stotožnení a prijať sa.

 

 

Dokázala ti byť stále vlastná veta zo Svätého písma: ,,A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27)?

Je to krásna myšlienka. Myslím si, že presne taký je Boh. Milujúci natoľko, že nám dovolil sa mu aspoň v niečom podobať. On presne vie, čo robí a ako stvorí človeka. To, že mám tmavú pleť, je niečo, čo Boh chcel, a je to tak dobre. My sme však ľudia, nevieme sa na tento absolútne dokonalý koncept pozerať objektívne a rozumne, pretože máme obmedzené vnímanie, nie Božie. Avšak, stačí si uvedomiť tú lásku, s ktorou nám Boh vymyslel tvár, pleť a vlasy, a možno sa o podobnú lásku pokúsime pri vnímaní iných.