Stretnutie s Otcom: Páter Akvinas (104) odišiel do večnosti
Najstarší slovenský rehoľník, dominikán páter Akvinas Juraj Gabura OP, prežil dve vojny a komunizmus. Aj vďaka nemu dnes máme na Slovensku niekoľko funkčných rehoľných dominikánskych domov. Vo štvrtok, 29. marca 2019, pokojne odišiel do Božieho náručia.
Páter Akvinas, krstným menom Juraj, sa narodil 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne, v časti, ktorá sa volala Veľký Bysterec. Naokolo práve zúrila prvá svetová vojna, otec bol na fronte – slúžil na lodi. O narodení svojho druhého syna sa dozvedel len z listu. Vrátil sa však domov živý a zdravý, no z manželky a troch detí sa netešil príliš dlho. O päť rokov totiž malému Jurkovi zomrela matka na španielsku chrípku. Otec Jozef by starostlivosť o troch potomkov nezvládol sám, a tak sa detí svojej sestry ujala Emília, ktorá si neskôr Jozefa vzala za manžela. Juraj o nej vždy hovoril len v dobrom, aká to bola statočná žena a s akou láskou prijala trojicu maličkých. Práve ona bola matkou, ktorú spomínal a obdivoval. V tom istom roku, ako prišiel o mamu, začal Juraj navštevovať základnú školu v Kraľovanoch a po štyroch rokoch prestúpil na meštiansku školu v Námestove. Z rozprávania vieme, že Jurajova rodina intenzívne prežívala svoju vieru a už tam sa začalo formovať jeho rehoľné povolanie. To mu pomáhal rozvíjať i jeho krstný otec, farár Vendelín Schwarz.
ZAČIATKY V BRATISLAVE
Jurajova rodina sa po čase však presťahovala do Nitry a neskôr do Bratislavy, kde začal navštevovať Masarykovo štátne reálne gymnázium (Grösslingová). Už v tom čase denne chodieval na svätú omšu a začal sa aktívne zaujímať o možnosti rehoľného života. Práve roky na gymnáziu však strávil aj v spoločnosti budúceho prezidenta Gustáva Husáka či opernej speváčky Márie Kišonovej-Hubovej. V roku 1933 sa rozhodol vstúpiť do dominikánskeho noviciátu v Olomouci a prijal meno Akvinas Mária. Už po štyroch rokoch zložil večné sľuby a o dva ďalšie prijal kňazskú vysviacku. Ako mladý kňaz bol poslaný do Trenčína, kde práve vznikal nový kláštor. V rámci pastorácie sa venoval mladým – organizoval napríklad letné tábory pre chlapcov, založil robotnícku skupinu a zároveň bol šéfredaktorom duchovného časopisu Smer. V roku 1949 prichádza do Košíc a stáva sa predstaveným konventu. Počas známej Akcie K (13. – 14. apríl 1950) nebol internovaný do sústreďovacieho kláštora, pretože práve nebol v kláštore a pred zatknutím sa ukrýval u známych na Orave. Dva roky prežil v tajnosti, no keď ho členovia Bielej légie v roku 1950 požiadali o spoveď, sviatosť im vyslúžil. Tento skutok však viedol k ich odhaleniu i k prezradeniu mena kňaza, ktorý ich spovedal. Rodinu, ktorá Akvinasa ukrývala, zatkli a on, aby ich zachránil, išiel sa sám udať. Po krutom vypočúvaní v Ružomberku bol odsúdený na doživotie, neskôr mu trest zmenili na dvadsaťpäť rokov za vlastizradu.
POŽEHNANÉ VÄZENIE
Ako sám páter zdôrazňoval, aj väzenie bolo istým spôsobom miesto, kde mal byť. V jednom momente dokonca stretol na chodbe svojho bývalého spolužiaka. „Servus, Gusto!“ pozdravil Akvinas. „Servus, Juro!“ odvetil mu Gustáv Husák. Vo väzení sa stretol aj s takými svätcami, ako sú biskupi Vojtaššák, Peter Pavol Gojdič či Vasiľ Hopko. Istý čas strávil aj v Leopoldove, a práve tam ho zastihla správa, že mu umiera matka – teda jeho druhá matka Emília. Tvrdosť dozorcov sa ukázala v tom, že mu nedovolili ani napísať list na rozlúčku a o jej smrti sa dozvedel až od známeho z Oravy. Poslednou zastávkou jeho väzenského putovania boli Valadice, kde pracoval ako brúsič skla. Po desiatich rokoch útrap, ťažkej práce a väzenskej tyranie dostal amnestiu a odišiel bývať k sestre do Bratislavy. Napriek prekážkam neprestal byť aktívny, tajne kázal, vysluhoval sviatosti, svätil či prijímal nových členov dominikánskej rehole. Už v roku 1962 založil v Bratislave laických dominikánov a svojou aktívnou činnosťou si vyslúžil prezývku „apoštol Bratislavy“. Okrem pastorácie sa venoval aj výučbe a prekladal rôzne teologické texty, ktoré prepisoval na písacom stroji a potom posúval ďalej. Začiatkom roka 1978 sa stal predstaveným Slovenského vikariátu Českej dominikánskej provincie. Po roku 1989 začal obnovovať slovenské kláštory, v Košiciach založil noviciát a klerikát. Neskôr založil nový kláštor vo Zvolene a podieľal sa aj na budovaní komunity v Dunajskej Lužnej. V roku 2009 sa presťahoval do Zvolena, kde sa v komunite venoval formácii a vyučovaniu novicov. Do roku 2014 aktívne slúžil sväté omše, potom denne koncelebroval. Keď sa mu v roku 2017 zhoršil zdravotný stav, prešiel do stálej opatery sestier dominikánok a františkánok v Dunajskej Lužnej. Do večnosti odišiel 29. marca 2019, pokojný a pripravený na stretnutie so svojím Majstrom.
SPOMIENKY
V rokoch 2013 až 2014 som vo zvolenskom kláštore trávila nezvyčajne veľa času. Mať nablízku takú významnú osobnosť, akou bol páter Akvinas, pre mňa znamenalo, že o ňom musím nakrútiť film. A stalo sa. Približne po ôsmich mesiacoch práce, nakrúcania, cestovania, rozhovorov, skúmania, sledovania, prepisovania scenára a strihania uzrel svetlo sveta môj krátky, asi desaťminútový ročníkový film, Páter Akvinas. Keď som počas svojej práce prišla na to, že nemám kapacitu zachytiť jeho nesmierne bohatý život (ktorý určite stojí za sfilmovanie), rozhodla som sa pre iný koncept. Páter Akvinas mal v tom čase 99 rokov a bol najstarším rehoľníkom na Slovensku. Ako však prežíva svoj deň? Čo mu robí radosť a aké sú jeho malé denné rituály? Trvalo mi dlho, kým si ma páter prestal tak trochu všímať a dovolil mi, hoci len akoby z diaľky, nakuknúť do jeho sveta. Nevedela som, či bude súhlasiť s nakrúcaním, ale bratia mi poradili – ak ti to dovolí predstavený, páter poslúchne. I tak bolo. A táto samotná vernosť a poslušnosť predstavenému bola pre mňa dych berúca. Páter bezvýhradne dôveroval predstaveným – ak oni povedali, že to bude slúžiť na dobré, tak prijímam. Postupne som začala zachytávať jeho bežné prejavy. Typické klopkanie barly, ktorá mu pomáhala chodiť. Klop, klop, klop. Stlačiť gombík na výťahu. Vyviezť sa ku kaplnke. Klop, klop, klop. Modlitba breviára. Chvíľa meditácie. Raňajky. Vianočka s džemom, väčšinou. Klop, klop, klop. Otvoria sa dvere na učebni. Prednáška pre novicov. Vždy to vraví rovnako, vraveli bratia. Štyridsať rokov používa tie isté poznámky písané rukou, nič nezmenil. Každý novic si tým prešiel. Čas na obed. Pripraviť miesto Akvinasovi. Modlitba pred obedom. Odchod na rekreáciu. Odpočinok. Príprava na svätú omšu. Požehnanie miništranta, ktorý mu pomáhal obliecť rúcho. Svätá omša, vrchol dňa. Stretnutie s Prozreteľnosťou, živým Bohom, ktorému bol taký odovzdaný. Všetko je milosť a nezaslúžený dar. Treba sa spoliehať na Prozreteľnosť a odovzdávať do Božích rúk. Pomoc brata, ktorý mu pomáha zísť po schodoch. Úklon pred oltárom, modlitba v sakristii. Vešpery. Opäť schody a pomoc brata. Posledná stolička vzadu na chodbe. Postupne prichádzajú deti, požehnáva ich. Usmeje sa, aj ony naňho. Mám tak rada jeho úsmev! Náročné schody, no Akvinas ide. Krok za krokom, pomaly. Prijíma situáciu tak, ako ju prijímal celý život. Večera. Má rád sladké a v lete mu spravia radosť jahody, dozvedám sa. Sedáva vždy na tom istom mieste. Kým vládze, obslúži sa sám. Klop, klop, klop. Je čas na kompletórium. A potom čas na odpočinok. Teraz už odpočíva v Otcovom náručí. „Lebo smrť, to je iba návrat dieťaťa domov.“ (páter Akvinas)
…
Snímky: Alžbeta Hrušovská