Štefan Chrappa: Ako biologický otec by som si určite otcovstvo tak nevážil

Svätý Jozef sa o tom v Biblii nezmienil ani jediným slovom. Aké to je byť otcom nevlastnému dieťaťu? V čom je to iné a v čom lepšie od biologického otcovstva? Nie je adopcia len „provizórny“ plán B? Prezradil nám Štefan Chrappa (41), metalový spevák, náboženský redaktor a adoptívny otec dcérky Miriam.

Spomínate si, kedy sa dievčatko z detského domova stalo vo Vašom srdci Vašou dcérkou?

Celkom jasne. Bolo to takmer rok pred jej narodením. 23. decembra. Bol som ešte v práci. Dorábal som vianočné vysielanie pre rozhlas. Niekto zdieľal video, kde boli ilustrácie od istej gruzínskej ilustrátorky, k tomu jednoduchá klavírna improvizácia. Bolo pred polnocou, bol som veľmi unavený. Pred ikonou Bohorodičky som mal zapálenú sviečku. Ilustrácie na obrazovke išli v pomalom slede za sebou. V jednom momente sa predo mnou zjavil obrázok, ktorý ma absolútne zasiahol. Rozochvel mi srdce. Dievčatko s rozprestretým dáždnikom, ktoré kráča v daždi a pred ním podskakuje psík a za ňou kocúr. Také infantilné zobrazenie, žiaden Picasso. Ale vedel som, že ide k nám, že už prichádza ten čas. Hneď som volal manželke, že už čoskoro k nám príde dieťatko. A tak aj bolo.

 

Čo ste však ako muž v sebe museli spracovať, aby ste sa dokázali stať otcom adoptívneho dieťaťa?

Samozrejme, je to mužské ego. Všetky tie reči o génoch, o tom, na koho sa kto podobá a kto po kom je. S tým sa muž „ješiťák“ musí vyrovnať. To dieťa je úplne iné. Ale viete, čo je paradox? Že dcérka je tisíckrát lepšia, než akú by som si dokázal vysnívať. S Bohom to tak vždy je. Ja si pýtam suchý chleba, on má pre mňa hostinu.

 

Čím si Vás Miriam tak získala, že jej patrí toľká chvála?

Jej odhodlanie bojovať o svoje miesto na zemi je fascinujúce. Ja ako človek, ktorý som bol vždy v kúte a radšej ticho, to na nej nesmierne obdivujem. Tiež to, aký má talent na tanec, spev, šport a akú má z toho radosť. Dokonca mi je sympatické aj to, ako žiarli, ako si svoje nedá zobrať, ale ako rada sa podelí, keď je treba. Toto si človek nevysníva.

 

Je vôbec možné, aby sa muž vo svojej racionálnej prirodzenosti stotožnil s rolou otca dieťaťa, ktoré nenesie jeho gény?

Všímam si, že muži to aj napriek egu majú jednoduchšie. Preto aj tak často dokážu prijať „cudzie“ deti, keď vstupujú do nových vzťahov. Veď aj v rozprávkach vystupujú zlé macochy, nie zlí otčimovia. Je to zjednodušujúci model, nie pravidlo. Možno ako chlapi sme aj emocionálne chladnejší, máme odstup. V rodičovských veciach sme nemotornejší. Nad mnohým mávneme rukou.

 

 

 

MY S MIRIAM? RADOSŤ A NEPLECHA

Ako si spomínate na moment, kedy Vás Miriam prvýkrát oslovila otcom?

Miriam mi hovorí tato. Bolo a je to milé a zaväzujúce. No ešte predtým, ako to vyslovila zreteľne, vyslovovala to po svojom. Bľabotaním alebo plačom. Ako keď my adresujeme svoje nedokonalé myšlienky Bohu. On im rozumie, vie, čo potrebujeme. Či už bľaboceme ako bábätká, alebo formulujeme modlitby ako sv. Ján Zlatoústy.

 

Aký máte vzťah s dcérkou?

Ak by som to mal popísať dvomi slovami, tak je to radosť a neplecha. Som oslík otras sa, ktorý platí účty a obracia sa, aby bol hrad nedobytný. Potom som ihrisko, chodiaca preliezka, rebrík, kôň – nosič, „pofúkavač“ rozbitých kolien; „parťák“, ktorý nikdy nepovie „nie“, aj keď mám ledva otvorené oči.

 

Čo najviac túžite dcérke vo výchove odovzdať?

Aby bola solidárna a empatická. Aby sa vedela deliť, aby vedela rozdávať a aby sa neupínala na nezmyselnosti. A keďže geneticky jej neodovzdám blonďavé brčkavé vlasy, sklony k priberaniu a nohy do iks, tak dúfam, že aspoň vytrvalosť a odhodlanie nevzdať sa si z nás zoberie.

 

Ako sa cítite v role otca a čo je pre Vás najväčšou výzvou?

Nezlyhať ako otec. Byť láskavý a prijímajúci. Prísny neviem byť, a vlastne ani nechcem. Viem, že veci fungujú, aj keď sa podávajú s láskou a nie len ako príkazy, ktoré sa musia plniť. Tiež sa modlím za to, aby si raz dcérka našla dobrého muža. Takého, čo ju bude ľúbiť a dá za ňu aj život. Ak by sa to podarilo, bolo by to super.

 

Kým sú pre Vás ľudia, ktorí dali Vašej dcérke život?

Nepoznám ich, ale každý deň sa za nich modlím, žehnám im a ďakujem im. Urobili veľkú vec a zachovali sa zodpovedne. A touto zodpovednosťou dovolili mne, aby som mohol naplniť poslanie otca, stať sa otcom. Dojíma ma to.

 

Miriam si však raz uvedomí vzťahový trojuholník medzi ňou, Vami osvojiteľmi a jej biologickými rodičmi. Ako tomu plánujete čeliť?

Na toto nás pripravovali v o. z. Návrat. Dieťa má veľa otázok, treba ich brať vážne, no veci treba dávkovať postupne. Na všetko treba dozrieť. To nás aj „priatelia“ tak vystríhali, že „raz bude chcieť nájsť svojich biologických rodičov“. Dobre, ale ja na jej mieste by som to chcel tiež. Na tom nie je nič zlé. Mozaiku treba dať dokopy, zlepiť, sceliť, dostať odpovede a porozumieť im. Chcem mať silu ako rodič ju na tejto ceste sprevádzať.

 

 

VĎAKA ADOPCII SOM SI VIAC UVEDOMIL, ŽE NIČ NA TOMTO SVETE NÁM NEPATRÍ

Myslíte, že by ste otcovstvo a vzťah s dcérou vnímali a prežívali inak, ak by ste boli jej biologickým otcom?

Určite by to bolo iné. Nevážil by som si to tak. Bral by som to ako samozrejmosť. V tomto prípade mám stále pred očami vďaku za veľký dar života a rodičovstva. Neprestávam byť fascinovaný týmto príbehom, ktorý môžeme žiť.

 

Dokáže adoptívne otcovstvo v niečom prevýšiť biologické otcovstvo?

Pri adoptívnom rodičovstve som ešte viac pochopil, že nič na tomto svete nám nepatrí. Všetko je nám iba zverené. A my máme byť dobrými správcami zvereného. Adoptívne rodičovstvo ma učí pokore aj v tejto veci.

 

Do akej miery osvojenie si dcérky naplnilo Vašu túžbu po vlastných deťoch?

U mňa absolútne. Poznám však aj páry, ktoré si adoptovali jedno – dve deti, no stále tak túžili po „svojich“, biologických deťoch, že tretie a štvrté dieťa získali pomocou umelých oplodnení. Poznám učenie Katolíckej cirkvi v tomto smere, ale poznám aj tú spaľujúcu túžbu, bytostnú potrebu mať biologické dieťa. Preto to neodsudzujem.

 

Čo si tu podľa Vás potrebujú prečítať tí, ktorí tejto túžbe a rozhodovaniu práve čelia?

Musia byť úprimní sami k sebe. Nakoniec, nie všetci sme povolaní k rodičovstvu. Vo vnútri máme taký kompas – svedomie, ktoré nám ukazuje cestu. Funguje aj pri najnepatrnejšej myšlienke. Ak ideme po správnej ceste, máme dobrý pocit. Ak po nesprávnej, tak to tiež cítime. Netreba na to nejaké extra vlohy, rozumie tomu každý. Veriaci aj neveriaci. Tieto záchvevy Boha v nás nás zavedú tam, kam treba.

 

Dá sa adoptívne rodičovstvo nevnímať ako „provizórny“ plán B, keďže plán A nevyšiel? Necítite krivdu voči Bohu?

Človek obviňuje Boha, keď nevidí alebo nechce vidieť odpovede. Boh je dobrý a dáva nám presne to, čo potrebujeme. Jeho odpoveď na otázku o našej neplodnosti prišla v podobe dcérky Miriam. Je jasná, zrozumiteľná a uspokojujúca. Ak by sme sa stali biologickými rodičmi, nikdy by sme nestretli toto úžasné dievčatko, nikdy by sme nežili tento príbeh. A to by bola veľká škoda.

 

 

SOM SENTIMENTÁLNY TRKVAS VĎAČNÝ ZA DETSKÉ TOPÁNKY V PREDSIENI

Rozumiete s odstupom času Božiemu plánu s Vaším životom?

Teraz som azda niekde v polovici, ešte nie je čas na bilancovanie. Ale predsa, stále mi tam vychádza: slúž ľuďom, slúž životu, slúžiš tým Bohu. Rob s tým, čo máš, a rob tak, ako vládzeš. Nemusí to byť dokonalé, stačí, keď to bude fungovať. A neprestávaj! Rob to stále.

 

Ako to „zreagovalo“, keď do života metalistu prišlo krehké nežné dievčatko?

Stal sa zo mňa sentimentálny starý trkvas, ktorý neprestáva byť vďačný za malé detské topánky vedľa jeho veľkých topánok v predsieni. Bolia ma odchody a tešia návraty.

 

Plánujete, že by tých detských topánočiek mohlo časom pribúdať?

Rovnako, ako sme to nesilili pri Miriam, nesilíme to ani teraz. Snažíme sa žiť a prijímať veci, ako sa hovorí – ako Boh dá. Aj zub času do nás nemilosrdne hryzie, takže síl nepribúda. Nemôžeme si sebecky povedať, že ideme zachrániť svet: „Dajte sem tie sirôtky, my ich zachránime!“ Znie to pekne, ale takto to nefunguje. Takýmto namysleným prístupom iba zničíte seba a ublížite druhým. Ale sme tu a sme ochotní slúžiť Životu.

 

Netajíte sa vrúcnym vzťahom k Panne Márii. Kým je pre Vás jej manžel, svätý Jozef? Zdá sa, že toho máte nemálo spoločného.

Božia matka je najlepšia matka – mamička. Svätý Jozef je mlčiaci chlap, ktorý chráni tých, čo sú mu zverení. Nedáva hysterické statusy na sociálnu sieť. Nie je teatrálny. Nevolá po smrti krutého Herodesa. Nechodí k „barberovi“, nemá tetovanie, nerobí si „selfíčka“. Počúva hlas svedomia, zodpovednosti a života. Napĺňa svoje poslanie. Chráni dieťa, chráni ženu, stará sa o rodinu. „Maká jak šraub,“ aby mali čo do hrnca. Unavený si večer líha a ráno vstáva skôr ako všetci. Nikto mu za to netlieska, on o potlesk nestojí. Jeho modlitba je jednoduchá, jeho život je modlitbou. Je to modlitba unaveného chlapa, ktorý ďakuje za ďalší deň, keď mohol napĺňať svoje poslanie. V tejto jednoduchosti je ohromná sila!

Titulná snímka: Dávid Ištok

Snímky: Lukáš Peter Tóth