Stáť po boku manžela napriek tridsaťtri rokov trvajúcej kóme

„Cítim sa fajn, som v dobrej kondícii,“ boli posledné slová Jean-Pierra adresované manželke. Vyslovil ich v to predoperačné ráno, 17. marca 1982.

Jean-Pierre Adams možno nie je vo svete taký známy ako v rodnom Francúzsku. Tento pionier francúzsko-afrického futbalu, známy svojím nemiznúcim úsmevom a pokorným životným postojom, sa v spomínanom roku 1982 rozhodol pre operáciu kolena. Rutinná operácia, po ktorej nikto nečakal komplikácie, však obrátila Jean-Pierrov život i život jeho rodiny naruby.

Keď jeho manželku Bernadette lekár telefonicky privolal do nemocnice, v hlase mu bolo cítiť obavy. Jean-Pierre vinou vyčerpanej anestéziologičky upadol do kómy. Bernadette ostala v nemocnici po boku svojho manžela päť dní a päť nocí dúfajúc, že sa jeho stav zmení. Jedenásťročný syn Laurent a štvorročný Frédéric strávili tento čas u starých rodičov.

V novembri Jean-Pierra presunuli do inej nemocnice, kde mu však personál nevenoval dostatočnú pozornosť. Dostavili sa komplikácie – preležaniny a infekcie. Napokon nemocnica vyhlásila, že sa oňho už ďalej nemôžu starať a Bernadette si vzala svojho manžela domov.

Odvtedy svojho milovaného manžela denne opatruje. Istý čas nocovala s ním v spoločnej izbe a zakaždým sa budila, aby mohla Jean-Pierra otočiť na druhý bok.

Šesťdesiatsedemročný Jean-Pierre nerozpráva, nechodí a nehýbe končatinami. Dýcha však sám, bez podpory prístrojov. Teraz má svoju vlastnú miestnosť a posteľ prispôsobenú zdravotnému stavu – tak, ako to býva v nemocniciach. „Dostáva darčeky na narodeniny, Vianoce i Deň otcov,“ povedala Bernadette v rozhovore pre CNN. „Nikto z nás naňho v tieto dni nezabúda.“

Manželka prezlieka svojho nevládneho manžela v posteli každý deň. Upravuje mu izbu, prestiela vkusné obliečky a tiež používa jeho obľúbený parfum. Trvá to tak už tridsaťtri rokov.

Puto medzi manželmi je citeľné. Ak Bernadette odíde z domu na viac než deň, nálada jej manžela sa očividne mení. „Rozozná, keď ho nekŕmim ja, keď sa oňho stará niekto iný,“ vraví manželka, ktorú si vzal pred takmer polstoročím. „Myslím, že má cit. Rozoznáva tiež môj hlas.“

Na otázku, či niekedy zvažovala eutanáziu, Bernadette odpovedá rozhodné nie. „Ako by som to mala urobiť – prestať mu dávať jesť, aby zomrel od hladu? Nechať ho zomierať kúsok po kúsku? Nie, nie, nie!“ Teraz už stará mama trom vnúčatám však priznáva, že myšlienka na manželovu smrť ju neustále prenasleduje. Stať sa môže čokoľvek. Stále v nej však pretrváva nádej, že medicína raz zodpovie otázku, ktorá by bola odpoveďou na manželov stav. Kým sa stane to či to, bude stáť po jeho boku, tak ako doteraz.

Snímky: static.guim.co.uk, thetimes.co.uk