Stanka Bubenková:  Keď som vyčerpaná, schuti sa zasmejem

Mamu a učiteľku Stanku všetci poznajú ako ženu srdca. Vždy upravená, s tisíckou vtipných postrehov na perách a zároveň obrovskou vnútornou silou spolu s manželom vychováva štyri deti – troch synov a dcérku, ktorá sa narodila pred necelým rokom. V rodine zažíva napriek diagnóze jedného zo synčekov množstvo veselých príhod a delí sa o ne s publikom na sociálnych sieťach. 

DCÉRKA MÁ BRATOV OMOTANÝCH OKOLO PRSTA

Prednedávnom sme sa rozprávali s mamou piatich chlapcov. U vás po troch synoch pribudla dcérka. Ako veľmi zmenilo jej narodenie váš rodinný život?

Hanka vniesla do našej rodiny nehu, neskutočnú radosť a veľa ružovej farby, čo je pre nás, a teda najmä pre mňa, príjemná zmena. Ďalšie dieťatko sme neplánovali, ale po prvotnom šoku sme túto správu prijali s láskou. Chlapci sa veľmi tešili a bábätka sa nevedeli dočkať. Ja som od začiatku tehotenstva cítila, že všetko je iné ako pri chlapcoch, a tajne som dúfala, že možno to bude dievčatko. Prekvapením bolo, keď nám lekár počas vyšetrenia povedal, že tam vidí opäť „pipíka“. (smiech) Pamätám si, ako som večer googlila, či je možné, aby sa v takom týždni pomýlil, lebo som to cítila inak. A mala som pravdu – na ďalšej poradni nám povedal, že toto teda na chlapčeka nevyzerá. Všetko sa potvrdilo aj na 4D sone, kam sme so sebou vzali aj starších synov, ktorí boli nadšení a lekára zasypali toľkými otázkami, že to podľa mňa predycháva dodnes.

Dievčatko sme mali teda potvrdené, hoci ja som doktorovi povedala, že uverím až na pôrodnej sále! A tak k nám, do rodiny plnej testosterónu, pribudla Hanka, ktorá si okamžite všetkých získala. Bračekovia ju neskutočne zbožňujú, obskakujú a už teraz ich má omotaných okolo prsta.

A čo ocko?

Ocko? Je to jednoznačne jeho princezná. Teda aby som to uviedla na pravú mieru. Môj manžel Marek má úžasný vzťah aj s našimi synmi. Krásne sa o nich staral od narodenia, prebaľoval, kúpal, kočíkoval a, samozrejme, veľa sa jašili, čo im ostalo doteraz. S Hankou je to iné asi len v tom, že je možno trošku viac roznežnený tým, že má konečne aj princeznú. Starostlivosť o ňu zvláda na 99 percent. Jedno percento strhávam za dojčenie, keďže mu zatiaľ nejde. (smiech)

MUŽI MAJÚ NAOZAJ INÝ SOFTVÉR AKO ŽENY

Vždy pôsobíš upravene. Ovplyvňuje to, ako vnímaš svoju ženskosť, pohľad tvojich chlapcov na dievčatá?

Ďakujem za kompliment, ale upravená som vždy len v rámci možností. Kto ma pozná, vie, že často hovorím, že keď už je najhoršie, treba si dať červený rúž. Okrem toho, že mamám pristane, odpúta pozornosť od kruhov pod očami. (smiech) Myslím si, že ako každá mama určitým spôsobom ovplyvňujem vnímanie svojich chlapcov, ale dúfam, že v tom pozitívnom smere. Vedia, že nie je dôležité to na povrchu ,ale vo vnútri. Veľa sa rozprávame a verím, že v tomto majú jasno.

Ako tebe pomáha materstvo synov orientovať sa v mužskom svete?

Povedzme si úprimne, pri troch synoch a manželovi som nemala veľmi na výber a musela som spoznať viac mužský pohľad na veci, ich vnímanie sveta a to, že majú naozaj úplne iný softvér ako my ženy. Ešte stále prichádzajú situácie, ktoré ma dokážu prekvapiť. Chlapci majú úplne odlišný prístup napríklad pri nejakých problémoch – niekedy menej riešia a analyzujú, čo je v konečnom dôsledku asi aj lepšie a rozhodne jednoduchšie. Ja ako žena mám skôr potrebu veci poriadne preskúmať, poradiť sa, získať všetky informácie. Oni sa jednoducho rozhodnú, že to skúsia takto, a viac neriešia.

Som však veľmi hrdá a občas i dojatá, keď vidím, aké úžasné stvorenia z nich vyrastajú. Napriek tomu, že sú to chlapci, sú veľmi citliví, empatickí, radi sa objímajú každý deň a majú dobré srdiečka. Samozrejme, že ma teší, keď sa im darí v škole, Lukáško aj Tomáško sú výborní žiaci, ale to, že z nich rastú ľudia so srdcom na správnom mieste, je pre mňa najviac.

V máji oslavujeme Deň matiek. Aké prejavy lásky prijímaš od svojich chlapcov?

Deň matiek sa v našej rodine oslavuje tak, že chlapci mi každý rok vyrobia nejakú milú drobnosť alebo nakreslia obrázok v škole, manžel mi kúpi kvety a bonboniéru a spoločne mi zablahoželajú. Najviac sa vždy teším na priania, ktoré mi povedia. Vedia byť detsky úprimné, ale aj veselé. Synovia majú skvelý príklad v manželovi , ktorý mi vždy poďakuje za to, že sa o nich starám, a tak aj chlapci hovoria, za čo sú vďační. Pamätám si, keď mi pred pár rokmi najstarší syn, ktorý mal vtedy šesť rokov, poďakoval za to, že pečiem najlepšiu bublaninu a napúšťam mu vaňu. Doteraz sa na tom smejeme.

JE PRE MŇA NÁROČNÉ VIDIEŤ, AKO MOJE DIEŤA TRPÍ

Ako rodina ste boli pred pár rokmi postavení pred náročnú situáciu, keď jednému zo synčekov diagnostikovali poruchu autistického spektra. Ako táto skutočnosť ovplyvnila vaše vzťahy?

Náš tretí syn Matúško má teraz sedem rokov. Okrem autizmu mu diagnostikovali aj narušenú komunikačnú schopnosť zmiešaného typu, čo znamená, že Matúško nerozpráva a ani nerozumie hovorenej reči. Nebudem klamať. Hoci si o sebe myslím, že som silná žena a znesiem veľa, vidieť, ako Matúško trpí – a s ním aj celá rodina –, je pre mňa extrémne náročné. Hovorila som si, že mnohé rodiny sú na tom oveľa horšie, však náš Matúško je zdravý aspoň fyzicky. Čím je však starší, tým viac si uvedomujem, že práve kombinácia toho, že je fyzicky zdravý, ale mentálne nie, je veľmi ťažká. Dokáže stále viac, napríklad odomkne dvere, otvorí okno, utečie do výťahu, ale keďže nemá porozumenie, vôbec nevie odhadnúť dôsledky svojho konania. Jedny oči musia byť nonstop na ňom, aby si neublížil. Človek je stále v pozore, čo je veľmi stresujúce.

Matúško nerozumie pojmom deň a noc. Keď sa náhodou v noci zobudí, napríklad kvôli toalete, berie to tak, že už spal a môže byť hore – a prebúdza ostatných. Naši školopovinní majú teda niekedy budíček aj o pol tretej ráno a mne trhá srdce, keď vidím, akí sú ráno unavení. Skúšali sme už snáď všetko, ale nepomáha nič. Keď chceme, aby sa vyspali, musia ísť spať k dedkovi. Vždy sa k nemu tešia, ale nám ako rodičom je ľúto, že nemajú normálne detstvo a svoj pokoj. O tom, že takmer nikam nechodíme, ani nehovorím. Výlet pre nás znamená, že sa musíme rozdeliť a jeden z rodičov ostáva doma s Matúškom, aby zvyšok rodiny mohol ísť napríklad na hrad, do kina alebo len do cukrárne. Matúško takéto zmeny nezvláda a naše snahy ho niekam vziať sa väčšinou končia jeho záchvatom a sebapoškodzovaním.

Napriek tomuto všetkému je to jeden úžasný chlapček, ktorý dokáže dať toľko lásky, že je to až neuveriteľné. On robí všetko naplno. Či keď sa hnevá, či keď sa raduje. Keď sa začne smiať, je to od srdca, neustále nás objíma, dáva pusinky. Často od ľudí počúvame, že ho máme dať do ústavu. Viem, že nám nechcú zle, ale len tá predstava mi spôsobuje muky. Aj keď nerozpráva, ja vidím a cítim, ako nás ľúbi – a my ľúbime jeho. Neviem si predstaviť, že by bol niekde sám bez nás.

Starostlivosť oňho musí byť aj finančne nákladná…

Je to ťažké, podpora od štátu nie je takmer žiadna. Keď si aj nájdeme nejaké terapie, ktoré Matúškovi pomáhajú, sú finančne náročné a poisťovňa nepreplatí nič. Nedávno mi na úrade povedali, že ak by sme sa s manželom rozviedli, možno by bolo možné požiadať o vyšší príspevok. Je to naozaj smutné.  

Našťastie, máme okolo seba skvelých ľudí, ktorí nám pomáhajú, za čo sme nesmierne vďační. Diagnóza Matúška nám vzala veľa, ale rovnako nám aj veľa dáva. Cítime okolo seba toľko dobra!

HUMOR JE MOJOU OBRANOU

Okolie ťa pozná ako múdru a obetavú ženu, no si obľúbená aj pre svoj zmysel pre humor. Tvoje príhody na sociálnych sieťach už neraz nahlas rozosmiali aj mňa. Kde čerpáš  silu brať veci s humorom?

V prvom rade sa veľmi rada smejem. Čím viac, tým lepšie. Rodina, viera, priatelia a smiech je práve to, čo mi dodáva silu.

Pozitívne myslenie nie je len fráza. Naozaj funguje. Vo všetkom sa snažím hľadať to dobré a verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Rovnako verím, že to, že práve my máme nášho Matúška, má svoj dôvod. Možno by ho v inej rodine nedokázali tak ľúbiť, možno nás má naučiť väčšej trpezlivosti a možno nám mal ukázať svet v inom svetle. Humor a smiech sú tak trochu aj mojou obranou. Priznávam, že niekedy sa cítim taká vyčerpaná, že keby sa schuti nezasmejem, tak ma to prevalcuje. Reálne sa mi dejú rôzne smiešne – a často trápne – situácie, ktoré potom kvetnato opisujem na sociálnych sieťach. Nič lepšie, ako brať to s humorom, mi teda neostáva.

Spomenieš si na niektorý z výrokov vašich chlapcov?

Život s deťmi je nekonečná studnica zážitkov plných smiechu a radosti. Raz si odo mňa pýtajú gynekologický piesok, lebo sa chcú hrať, a mne sa ich, našťastie, podarí presvedčiť, že lepší bude kinetický. Inokedy mi prostredný syn s vážnou tvárou počas jedenia polievky vysvetľuje, ako veľmi má rád bielu brokolicu, ale biela mrkva mu nechutí vôbec. Detský pohľad na svet je jedinečný a zbožňujem ich bezprostrednosť, úprimnosť a to, čo ich robí deťmi.

Každý večer sa modlím, aby sme boli zdraví a mali dostatok síl postarať sa o naše deti, aby som bola dobrá a trpezlivá mama, pretože niekedy, keď je zlý deň, kričím, potom mi je to ľúto a plačem. Som vďačná, že mám po svojom boku manžela, lebo viem, že v takejto situácii je to vzácnosť. Muži sú nastavení inak a viem, že len máloktorý sa dokáže postarať o svoje choré dieťa. Človek im to však nemôže zazlievať, lebo je to naozaj náročné a ja sama mám niekedy pocit, že to už ďalší deň nedám. Ale potom si tie naše lásky všetky vyobjímam, pobozkám a bojujeme ďalej ako rodina.