Stanislav Trnovec: Za dobrým otcom je múdra manželka

O otcovstve má asi málokto také právo hovoriť ako on. Má skúsenosti nielen z vlastnej praxe otca jedenástich detí či zo šéfovania Klubu mnohodetných rodín, ale aj zo systematického štúdia faktov o rodine a jej ekonomike, ktorú vytrvalo, trpezlivo a s úsmevom za nás všetkých – výchovou povinných – predkladá na oficiálne štátne miesta. Práve preto, aby aj otcom, a potom aj mamám a deťom, bolo lepšie. Ing. Stanislav Trnovec, CSc., SE (74).

Všade sa hovorí o kríze otcovstva a jej dopadoch. Nie je to však pozostatok toho, čo zažili dnešní otcovia od tých svojich?

„Vater werden ist nich schwer. Vater sein dagegen sehr.“ – „Otcom stať sa nie je ťažké, otcom byť veľmi.“ (Otec rodiny – druh ohrozený vymretím)

 

Tí, ktorí dnes sú alebo by mohli byť otcami, to nevedia, nemali vzor. Sú stratení?

Vystihli ste to, dnes nám chýbajú školy otcov. Občas počujem, že na školách by sa malo vyučovať čosi o rodičovstve. Ale to sa spravidla zvrhne na pohlavnú výchovu, a to veru nie je rodičovstvo. Chodím pomáhať pri príprave na manželstvo. Nehovorím veľa, snúbenci sa väčšinou pýtajú. Podľa toho viem, čo ich trápi a čo zaujíma. Sú to predovšetkým otázky bežného, obyčajného života.

Musím ich často povzbudzovať, aby nemali obavy založiť si rodiny, lebo najväčším prekliatím dneška je strata nádeje. Strata budúcnosti, strata sebadôvery. Stále nám predkladajú ako príklad takzvaných úspešných. Do tej miery úspešných, že často končia alkoholom, drogami, korupciou, samovraždou. Konzum sme si pustili do spálne, lebo aj byť spolu bez vyvrcholenia je zlyhanie, nie potešenie z blízkosti milovanej osoby.

Za dobrým otcom je múdra a rozumná manželka. Rodinný život je komplexný a zahŕňa mnoho oblastí. Pokiaľ nie je jednota medzi manželmi, vtedy zbytočne budeme hľadať dobrého otca. Manžel musí mať po každej strane podporu, lebo ináč sa nesúlad prenáša na ostatných členov rodiny. Manželstvo vnímame ako sviatosť, kde jeden posväcuje druhého. Nebuďme naivní, deti to cítia, aj keď sú ešte v plienkach.

 

 

Chlapci boli naučení neprejavovať pocity, byť tvrdí. Ako potom môžu dobre rozumieť tým, ktorých majú blízko, a otvoriť svoje srdce?

Chlapská tvrdosť sa nemá prejavovať tým, že neplačú, ale vedia správne podporiť svojich synov. Pocity patria k prirodzenosti človeka, preto je ich potláčanie neľudské. Mnoho dievčat má zničený život, lebo nik im nepovedal, keď mali štrnásť či šestnásť, že sú pekné. Lebo ak im to povedal niekto na ulici, môže to byť trauma na celý život. A kto im to má povedať, ak nie ich vlastný otec? Naviac aj rozvíjať ich krásu.

 

Je potom tá tvrdosť aj dôvodom, pre ktorý sa mnohí mladí muži do manželstva a otcovstva nehrnú?

Dnes máme iné priority ako vlastnú rodinu, lebo žijeme v rodine, kde sme vyrástli, a tá nám poskytuje potrebný štandard, aké-také jedlo, čistú bielizeň a predovšetkým pripojenie na internet. Žijeme v pohodlí, nechce sa nám preberať starosť o vlastnú rodinu. Po tridsiatke zisťujeme, že máme nielen zvyky, ale aj požiadavky na partnera, ktoré sa čím ďalej, tým ťažšie spĺňajú. Tak žije mnoho mladých ako single.

Kuriózne je, že ak dnes hovoríme o presexualizovanej spoločnosti, tak práve v tejto skupine je prirodzeného sexuálneho života oveľa menej, než to bolo v minulosti. Teda ešte aj v tejto oblasti sme sa nechali ohlúpiť a okradnúť.

 

 

VÝCHOVA NIE JE JEDNOSMERNÝ PROCES

Zrelosť muža mnohým chýba tak v manželstve, ako aj vo výchove, ba aj v osobných postojoch a rozhodovaniach…

Zrelosť mladého človeka má dnes iné rozmery než v minulosti. Voľakedy na to stačilo vyučiť sa, ísť na vandrovku a potom sa usadiť, lebo muž už mal dosť vlastných skúseností a predpoklady na úspešné založenie rodiny. Dnes je základnou požiadavkou mať čo najlepšiu školu, hoci aj drahú.

Viackrát som sa motal medzi svojimi vrstovníkmi, každý sa vychvaľoval, akú kariéru urobili jeho deti – riaditelia, experti a podobne. Ale ani od jedného som nepočul: „Moje dieťa je dobré.“ Len v jednom prípade bola pani, ktorá robila kdesi v zastrčenej dedinke v školskej kuchyni – doniesla hrudu syra: „Toto mi doniesol syn, vyštudoval, má ma rád.“ Táto žena pripravila syna ako vdova na zrelý život. Nie tí, ktorí boli direktori, ale ešte nemali vlastnú manželku, hoci už žili s treťou či štvrtou. Nemoralizujme, ale poučme sa, kde je nedostatok šťastia. Pani so syrom bola oprávnene šťastná. Aj ona bola zrelá, ale aj jej syn.

 

Otec by mal byť vo výchove garantom náročnej lásky, ktorá síce dáva slobodu, ale vyžaduje rast. Nie je to v prvom rade výzva pre každého otca osobne rásť?

Rodičia sa majú dopĺňať. Aj v láske, ktorej plodom sú deti – a voľne môžem povedať, že aj celé prostredie rodiny. Základom je sloboda, teda akceptovanie toho druhého do tej miery, že sa môže postaviť aj proti mne. Vidíme to v našom vzťahu voči Bohu: predsa neláme palicu nad nami pri každom našom previnení. Ozaj neviem, kde by zobral toľko palíc. Sloboda z tohto pohľadu znamená, že dieťaťu vytvárame podmienky na voľné rozhodovanie. Čím viac možností má, tým má väčšiu slobodu.

So slobodou je zviazaná zodpovednosť. Ak máme dieťa naučiť slobode, tak je to predovšetkým o zodpovednosti. Preto výber povolania či životného partnera treba ponechať na dieťa. Zasahovať čo najmenej, aj vtedy, ak nás veľmi páli jazyk či dlaň. Predsa dieťa bude s ním žiť, nie my. A to dieťa musí vedieť; iste ocení to, že rešpektujeme jeho rozhodnutie. Výchova nie je jednosmerný proces, tu neplatí, že dieťa rastie a my ho formujeme. Vzájomne sa obohacujeme, vzájomne sa stvárňujeme. Život je o tom, že vzťahy sa celý čas vyvíjajú, krásnejú, napĺňajú sa.

 

Ak je otec v práci od rána do večera, ťažko môže byť prítomný pri výchove svojich detí. Ako to však správne „upratať“, aby deti pociťovali blízkosť otca?

Táto spoločnosť postavila na najvyššiu možnú priečku blahobyt. Ale ak uprednostňujeme blahobyt pred životom, začíname deťom masovo brať matky do „ekonomicky aktívneho“ života, nahrádzame materskú lásku plastovými čačkami, ktoré aj tak končia v odpade či moriach. Snaha prebudovať spoločnosť na spoločnosť blahobytu je síce pekný cieľ, ale robí nás vnútorne neslobodnými.

Hovorím to ako starec, ktorý sa búri, ak mu niekto zvonku strká pred oči grafy s tým, že otcovia by mali viac pomáhať doma. Preto, aby matky mohli ísť do „výrobného procesu“? Teraz, keď všade hovoríme o tom, že by sme mali šetriť? Alebo ako v nedávnej reklame – kúp si automatickú kosačku, aby si mohol ísť pozerať (už sa veru nepamätám, aký TV program).

Otázka skrýva takzvaný rodový stereotyp. Otec v práci, matka doma. No hrôza! Tieto stereotypy musíme búrať. Ak začneme prijímať tento typ argumentácie, otvárame dvere do našich intímnych priestorov. Stávame sa konzumnou jednotkou. Začíname tvoriť anomáliu, lebo dve deti, to sa dá akosi zvládať, ale tri alebo štyri, tam naraz prudko klesá zamestnanosť matiek.

Nik nemá odvahu vysloviť, že starostlivosť o tri či viac detí vyžaduje de facto plný úväzok matky. Nik nemá odvahu povedať, že takáto rodina žije len z jedného príjmu, čo vyžaduje plné pracovné nasadenie otca! Dlhé roky som chodil do zamestnania a odtiaľ na stavbu rodinného domu. Aby sa nám rodina nerozpadla a aby deti vedeli, že majú aj otca, striktne sme dodržiavali nedeľný pokoj. Venovať sa vzájomne jeden druhému, ísť do Božej prírody a tým doplniť bohoslužby, to je kľúč, ktorý voľakedy urobil z Izraelitov národ s neobyčajnými schopnosťami. Prečo nevyužiť túto tisícročnú skúsenosť?

 

 

DOBRÁ RODINNÁ POLITIKA NEPOZNÁ CHUDOBNÉ MNOHODETNÉ RODINY

Slovné spojenie „rodinná politika“ sa na Slovensku berie už skoro ako trpký vtip, pretože nepatrí k horúcim agendám, o ktorých sa hovorí…

Rodinná politika je presne definovaná problematika. My žijeme v názorovo tvrdom a rozvinutom komunizme, kde na školách prednášajú stále tie isté veci, a v praxi preto nevieme, že môže existovať aj čosi iné. Občas sa stretávame s návrhmi na zlepšenie postavenia rodín, ale bez serióznych ekonomických prepočtov. Spravidla majú tú istú chybu – hovoria o nákladoch, ale v príjmovej časti zabúdajú, že finančné prostriedky sa minú tu, na Slovensku, a teda sa dostávajú veľmi rýchlo späť do štátneho rozpočtu.

Okrem toho zabúdajú na tvorbu nových zdrojov, lebo rastú nové „ľudské zdroje“ – a tie majú vyššiu vzdelanostnú úroveň. Naši politici miešajú sociálnu a rodinnú politiku, dokonca sú aj takí, ktorí svoje postoje predstavujú tak, že „toto je podľa môjho názoru rodinná politika“. Za týchto okolností sa veľmi ťažko dosahuje zmena. Je škoda, že dnes odchádza z politickej scény viacero podporovateľov reálnej rodinnej politiky.

Hovoríme o rodinnej politike, tak pre osvetlenie – rodinná politika je investovanie do spoločnej budúcnosti, sociálna politika je riešenie krátkodobých alebo dlhodobých krízových situácií na solidárnom základe. Ak sa rodinná politika robí dobre, potom nemôžeme hovoriť o chudobe v mnohodetných rodinách, ale ak sa nerobí, potom to nezvláda ani sociálna politika. O rodinnej politike treba hovoriť, a najmä sa jej treba dožadovať. Preto osobitne ďakujem za túto otázku, aj keď viacerí asi nebudú spokojní.

 

Dlhé roky sa tejto agende venujete. Čo by ešte pomohlo hlavám rodín (a teda aj rodinám samotným) a zatiaľ nie je v papieroch štátnej politiky?

Zoznam je veľmi dlhý. Ale populizmus pred voľbami je nesystémový, vytvára nové nespravodlivosti. Bez všeobecnej diskusie nie je možný pokrok. Zákon má byť slepý a má vytvoriť všeobecné podmienky. Lokálne podmienky má vytvárať podľa reálnych podmienok a potrieb samospráva. Veľkú časť by mala samospráva vytvárať participatívnym postupom, lebo tak sa najlepšie akceptuje zapojenie občanov do riadenia samosprávy a buduje sa zodpovednosť za spoločné veci.

Len jednu poznámku na koniec – zhruba polovica financií tečie cez samosprávu. Preto je potrebné, aby sa občania prihlasovali na reálne miesta pobytu, v opačnom prípade dochádza k neprimeranému rozdeľovaniu obyvateľstva – a tým aj financií pochádzajúcich z daní. Okrem priamej podpory rodín je význačnou podporou nepriama podpora, ktorá spočíva v štrukturálnych opatreniach. Sú to ihriská, školské a predškolské zariadenia, športoviská a iné komunálne vybavenie.

V niektorých krajinách sa podporuje rozvoj štrukturálnych opatrení pre rodinu ako zľavy na cestovnom či pri vstupe do múzeí, prípadne v iných oblastiach turistiky a obchodných sieťach. Rôzne formy sa niekedy dajú integrovať, inokedy nie. Závisí to najmä od kultúrno-ekonomického pozadia krajiny. V postkomunistických krajinách ešte stále pociťujeme dôsledky divokej privatizácie a následne nedôvery. Podnikanie je spojené so slovom zlodejstvo. Všeobecne sa dá konštatovať, že je tu pole neorané a hľadajú sa angažovaní pomocníci.

 

Tlak zamestnávateľov a zákazníkov na výkon, a teda čím dlhší čas v práci, je niekedy neúnosný. Domov potom prichádza úplne „vyfľusnutý“ otec. Ako to zvládnuť?

Rodina musí mať prioritu. Ak to nejde ináč, zmeniť zamestnanie. Mám s tým bohaté skúsenosti, viem, o čom hovorím. Celoživotné štúdium, práca v mnohých rôznych odboroch, sústavné hľadanie lepšieho riešenia, nespokojnosť s tým, čo sa dalo dosiahnuť, sústavná zodpovednosť za uživenie rodiny. Práca v rozličných robotníckych povolaniach: ako zvárač, ako montér na strechách, vodič, prekladateľ, expert v rozličných oblastiach, strojár, chemik, vedecký pracovník, a ja už ani neviem, čo ešte. Večný nedouk, lebo vždy bolo treba začínať znovu.

Preto nik mi nemôže argumentovať, že sa to nedá realizovať. Nikde nie je napísané, že musím robiť len to, čo som študoval, a to, čo ma baví. Na každom pracovisku sú problémy, otázka je len, či sú také, že majú dosah až do rodiny. Potom už musí nastať porada s manželkou o tom, čo robiť, ako sa vyhnúť obmedzovaniu rodiny. Niekedy rázny krok vyrieši krízu, skôr než stihne vzniknúť. Nemôžeme preberať zodpovednosť za niečo, čo je mimo nás.

Osobitný problém tvoria takzvané SZČO, živnostníci. Tu sa často vstupuje s veľkými očami, s nereálnymi predstavami. Potom sanácia vyžadujúca veľa obetí.

 

 

OTCOVIA VEĽKÝCH RODÍN SA VEDIA HRAŤ

Ste aj predsedom Klubu mnohodetných rodín, poznáte teda otcov, ktorí sa neboja prijať deti. Akí sú to chlapi?

Mnohodetní otcovia sú chlapi takí istí ako iní. Možno je rozdiel v tom, že sa vedia hrať. S deťmi treba tráviť čas, nielen zarábať na ich život, školy, ošatenie. Deťom dávate seba práve vtedy, ak robíte to, čo sa možno zdá zbytočné. Hra nie je zbytočná, hra učí deti sústrediť sa, byť spolu, reagovať na druhých.

Ak zarábate, tak ste mimo rodiny; ak sa s deťmi hráte, dávate im to najcennejšie, seba. Nás mnohodetných práve preto často nechápu, lebo očakávajú, že sme najchudobnejší. My sme, naopak, veľmi bohatí. Oveľa viac ako ostatní. Spýtajte sa ich, či vôbec a koľko času dávajú svojim najbližším.

 

Počet vašich detí mnohých privádza k mdlobám. Čo ste vy ako otec považovali za dôležité urobiť vo vzťahu ja – dieťa?

Máte pravdu, často sa spýtajú aj viackrát, či tých jedenásť počuli dobre a či si nerobím vtip. Nie, je to realita a som veľmi rád, že ich máme toľko. Vždy zvyknem dodať, že s jednou manželkou, že sú naše spoločné a že nemáme osvojené. Naše deti sme viedli k slobode. Ony sa rozhodli prijať našu filozofiu.

Ale potvrdením správnosti našich postojov je to, že aj ich životní partneri sa rozhodli ich prijať. Tak sa to, čo sme my dostávali voľakedy v našich rodinách, prenáša do nových generácií. Storočia. Sme preto nemoderní? Alebo nemódni? My tvrdíme, že sme IN. Čo je mojou základnou úlohou otca? Stať sa zbytočným. To znamená postaviť dieťa na vlastné nohy, pripraviť ho na samostatný život.

 

 

Vy už máte deti dospelé, môžete hodnotiť. Ako poznať ovocie výchovy dobrého otca?

Áno, naše deti už majú vlastné rodiny. Schopnosť založiť si rodinu a byť pokračovateľom udržania ľudského pokolenia môže byť naplnením biblického odkazu. Hodnotiť, či mám úlohu splnenú, alebo nie, a či dobre, nemám odvahu. Svoj život vidím často ako sériu drobných zlyhaní, niekedy aj väčších. Našťastie, ako celok som mal život úspešný, lebo som mal dosť odvahy opäť vstať. Teda séria pokus – omyl.

Ak je na konci bilancia úspešná a najmä ak sa moje deti odo mňa (pravdupovediac od nás, rodičov, lebo sme v tom obaja) naučili tiež vstávať, môžem byť spokojný. Naše deti ma vyzývajú, aby som sa venoval vnúčatám. Lebo čo im dám? Domy, autá alebo niečo iné? Na to nemám. Chvála Bohu. Čo mám, to je skúsenosť, ktorá sa dedí z pokolenia na pokolenie.

Je to skúsenosť s čestnosťou, zodpovednosťou, dobrotou a spoliehaním sa na dobrotu Božiu. Na to, že Boh neopúšťa. Sú to chrobáčiky v lese, vtáky na lúkach a rôzne fortiele, ako pracovať s drevom či kovom, murárčina. Dnes sú síce nové technológie, ale staré remeslo má aj dnes zlaté dno.

Včera mi vnučka hovorí: „Pusť to hlasnejšie!“ Bola to skladba od Debussyho. Umenie sa vzdialilo od Boha, aj keď Boh sa nevzdialil. Musíme sa učiť vnímať umenie. Život nie je jednoduchý, ale v konečnom účtovaní je prekrásny, oplatí sa ho žiť. Ak sa mi podarilo priniesť toto posolstvo o radosti života do môjho prostredia, tak som splnil úlohu otca, ktorú som dostal od Otca.