Stačí mi krok len
„Ty, vľúdne svetlo, ma veď.
Som skľúčený a v tme, ty veď ma vpred!
Temná je noc, môj domov je v diaľke preč. Ty veď ma vpred!
Stráž ma v stopách zmien, ja nechcem vidieť celý dej: stačí mi krok len!“
(úryvok z knihy Idea univerzity od J. H. Newmana)
(autorka Patrícia Kováčiková, študentka Kolégia Antona Neuwirtha)
Stáva sa to každému. Občas sa ocitáme akoby v slepej uličke. Naše každodenné snaženia nám prestávajú dávať zmysel, znova a znova padáme do starých zlozvykov, sme vyčerpaní a znechutení. Za nami nič a pred nami tma. Nevieme, ako sa pohnúť vpred. Niekedy krátku chvíľu, niekedy dlhší čas tápeme. A potom si sadáme a čakáme… na čokoľvek. Na záblesk svetla.
Sú chvíle, keď nerozumieme tomu, čo sa vôkol nás či v nás samých deje. Počas posledných mesiacov sme takýchto chvíľ zažili snáď až priveľa. Koronavírus spôsobil zmätok v spoločnosti aj v ľudských srdciach. Mnohí z nás nerozumeli tomu, ako je možné, že len pred krátkym časom sa mohli bez strachu prechádzať po ulici či vojsť do obchodu – a zrazu je všetko inak. Museli sme sa vyrovnávať s tým, že neuvidíme svojich drahých, ktorí patria do rizikovej skupiny, a nevedeli sme, koľko to potrvá. Niektorí stratili zo dňa na deň príjem a s ním aj istotu, že budú môcť zaplatiť účty.
Dôsledky pandémie však nezostali iba na povrchu. Hlboko sa dotkli aj nášho vnútra. Ľudia boli náhle konfrontovaní s problémami, pred ktorými sa im v rýchlom životnom tempe darilo utekať. Vo chvíli, keď boli nútení spomaliť, ich tieto problémy dobehli. Občas sa zdalo, že všetky naraz. Mnohí zistili, že kvôli práci zanedbávali vzťahy, a nie sú schopní dohnať to. Mnohí stratili náplň svojho života. A niektorí dokonca jeho zmysel.
Tak radi by sme tomu porozumeli – všetkému a okamžite. Hľadáme rýchle riešenia dlhodobých problémov a ako slamky sa chytáme hoaxov, ktoré sú ľahko prijateľným, no zároveň nanajvýš nepravdepodobným vysvetlením situácie príliš komplikovanej na to, aby jej ktokoľvek z nás mohol v jej celistvosti porozumieť. A zabúdame na to, že po celý čas iba sedíme v tme. Že sedíme a zabudli sme kráčať vpred.
Blahoslavený John Henry Newman počas svojej choroby, keď prežíval jednu zo svojich najťažších chvíľ, napísal báseň Lead Kindly Light, v ktorej sa píše: „… ja nechcem vidieť celý dej: stačí mi krok len!“ Nepotreboval sa priveľa pýtať, ani chorobne sa strachovať. To, o čo prosil, bolo svetlo, aby videl na ten jeden krok, vďaka ktorému sa opäť posunie vpred. Nesedel, ani nebežal, ale krok po kroku kráčal.
Je ťažké a často pokorujúce uznať, že toľké veci nie sú v mojich rukách. Možno ani nie je mojou úlohou všetkému porozumieť. Mojou úlohou je kráčať ďalej.
Aby sme mohli kráčať, potrebujeme vidieť na cestu. Aby sme na ňu videli, potrebujeme svetlo. V Božom slove sa o Ježišovom príchode píše, že „ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4, 16). Jeho slovo zasvieti. Možno dnes posvieti na jeden krok viery, ktorým bude odpustenie, a zajtra na ďalší, ktorým bude zmierenie. Vždy postačí spraviť ten jeden.