Prečo sa mám spovedať kňazovi?

Ujasnime si to hneď na začiatku – nespovedáme sa kňazovi, on nám len sprostredkuje rozhrešenie a Božie milosrdenstvo.  

Ale napriek tomu sa mnohí neraz pýtajú: Nemôžeme si to s Pánom Bohom vyjasniť sami? Načo k tomu potrebujeme ďalšiu osobu? Prečo by som to mal hovoriť kňazovi (ktorý má tiež svoje slabosti a hriechy)? 

„Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši,“ povedal Ježiš sestre Faustíne (Denníček 1602). Youcat ponúka tiež peknú definíciu – kňaz je pri spovedi len „uchom“, ja hovorím svoje hriechy Ježišovi. Poľský jezuita Józef Augustyn zas vraví: „Ide o pokorenie pred Bohom, nie pred spovedníkom, ktorý ho zastupuje.“  

Tertulián pripodobňuje kresťana, ktorý nechce zveriť svoje hriechy kňazovi, k chorému človeku, ktorý sa hanbí ukázať lekárovi svoje rany. Ako to komentuje aj slovenský redemptorista Michal Zamkovský, ide o jednoduchú zásadu – ak sa neviem vyznať pred človekom, neviem sa vyznať ani pred Bohom: „Ani psychológ, ani psychiater však svojmu pacientovi nemôžu odpustiť hriechy. To môže len Ježiš cez osobu kňaza.“    

Tu by sme azda mohli aj skončiť, nie? 

 

SVIATOSŤ POKORY

No poďme ešte ďalej. Dôležité je vnímať to, že najdôležitejším aspektom vo sviatosti zmierenia nie je hriech či kňaz, ale stretnutie s Bohom. Keď svätý Ján Mária Vianney videl davy prúdiace k jeho spovednici, hovoril: „To nie hriešnik sa vracia k Bohu s prosbou o odpustenie; to skôr Boh sám beží za hriešnikmi a pôsobí na nich tak, aby sa k nemu vrátili.“ 

Už sme písali o tom, že Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní zveril túto službu apoštolom. Tá sa traduje od apoštolských čias až po dnes – jej vysluhovateľmi sú kňazi a biskupi. Oni majú poverenie odpúšťať hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (KKC 1461). 

Katechizmus Katolíckej cirkvi (1466) tiež hovorí o tom, že kňaz nie je pánom, ale služobníkom Božieho milosrdenstva. Má sa za kajúcnika modliť, konať zaňho pokánie a súčasne ho zverovať Božiemu milosrdenstvu. „Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta; spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.“ (KKC 1465) 

Kňaz je zároveň viazaný spovedným tajomstvom – žiadne hriechy, ktoré v spovedi počul, nesmie nikde vyzradiť, ani len naznačiť pri akejkoľvek príležitosti. Týka sa to aj poznatkov, ktoré pri spovedi získal o živote kajúcnika (KKC 1467). Nazývame to „sviatostnou pečaťou“ – doslova to zostáva zapečatené. Porušenie spovedného tajomstva sa dokonca trestá exkomunikáciou.  

Môžeme tak odkryť svoje slabosti, zlyhania a hriechy bez strachu, že by to spovedník komukoľvek povedal. Ale to je stále len tá ľudská rovina. Na sviatosti je však najdôležitejšia tá Božia. „Spovedník sprostredkuje počuteľnú a zapamätateľnú odpoveď: dáva rozhrešenie, čiže tlmočí Božiu odpoveď na vyznanie hriechov, ktorou je odpustenie. A nerobí to z vlastnej dobrej vôle či z vlastnej moci, ktorú by sme mohli spochybniť, ale z poverenia Kristovej Cirkvi, ktorá predstavuje omnoho viac ako len chápajúce ucho človeka,“ vysvetľuje český kňaz Aleš Opatrný. 

 

 

MOC ZVERENÁ OD BOHA KŇAZOM

Sviatosť zmierenia je milosrdným dielom Otca skrze Ježiša – dokonal ho na kríži. Niektorí sa pýtajú, že či kňaz neprijíma slávu prináležiacu Bohu, keď spovedá a hovorí: „Ja ťa rozhrešujem…“ Daniel Ange to vysvetľuje vo svojej knihe o odpustení: „Božia zvrchovanosť nie je ohrozená, keď sa Boh delí o svoju moc s inými. Moc stále patrí jemu. Kristus ako Kňaz stojí za kňazom. Je Kňazom v kňazovi a ako Kňaz pôsobí skrze kňaza. Nejdeme teda ku kňazovi namiesto toho, aby sme išli ku Kristovi. Nejdeme k spovedníkovi namiesto toho, aby sme išli k Pánovi milosrdenstva. Prichádzame k milosrdnému Pánovi a on nám hovorí, aby sme išli k spovedníkovi.“ 

Spoveď však nie je súkromným stretnutím. Prijímame ju v Cirkvi. Pochopiteľne, to neznamená, že sa nemôže stať, že kňaz zareaguje spôsobom, ktorý nás zraní, ba dokonca nás odradí od sviatosti na dlhé roky. Opatrný vysvetľuje, že aj keď sa stretnutie v spovednici ľudsky nepodarí, nepovažujme to za tragédiu, hoc môžeme byť zranení. „Podstatné je, že došlo k odpusteniu hriechov,“ zdôrazňuje, že ak je pre nás táto sviatosť stretnutím s Kristom, nezabráni tomu ani ten najnemožnejší, najnechápavejší a najhoršie naladený spovedník. Józef Augustyn hovorí, že aj kňaz – ako každý človek – reaguje ľudským spôsobom, a preto je potrebné v jeho slovách oddeliť to ľudské od toho, čo je znamením Božieho milosrdenstva: „Keď pristupujeme k spovedi, máme mať veľkú pokoru a vnútornú slobodu voči znaku, ktorým je osoba kňaza.“ 

Daniel Ange ponúka aj iný Boží pohľad: „Kňaz na teba hľadí Ježišovým pohľadom. Je absolútne neschopný ťa súdiť. A dokonca, videné ľudským pohľadom, je ďaleko od toho, aby si ťa prestal vážiť (ak ťa pozná), ale práve naopak, táto úcta rastie, pretože obdivuje tvoju pokoru a dôveru, ktorú k nemu máš.“ Kňaza definuje ako toho, ktorý stojí vždy na križovatke – kde sa stretáva milosrdenstvo Otca a kajúcnosť hriešnika. 

 

KŇAZ, KTORÝ SA RÁD SPOVEDÁ, SÁM DOBRE SPOVEDÁ

Mnohí svätci či cirkevní otcovia hovorili o tom, akú dôležitú úlohu má spovedník a ako by sme sa naňho mohli pozerať. „Kňazi dostali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom… A preto čokoľvek kňazi konajú na zemi, Boh potvrdzuje v nebi,“ povedal Ján Zlatoústy. Alebo na inom mieste: „Kňaz je ten, ktorý sprostredkuje, aby sa človek mohol dotknúť Boha!“ Svätý Prosper zas nazýva spovedníka „vrátnikom v raji“. A svätý Alfonz hovorí: „Kňaz v spovednici zasadá na Boží piedestál. Ak by Kristus sedel v jednej spovednici a v druhej kňaz, ani jeden z nich by neodpustil viac hriechov.“ Farár z Arsu, obľúbený spovedník, tiež ponúka svoj pohľad: „Viera, ktorá nám zjavuje Boha v kňazovi. Nádej, vďaka ktorej veríme, že Boh nám dá milosť odpustenia. Láska, ktorá nás vedie k láske k Bohu a vkladá nám do srdca ľútosť nad tým, že sme ho urazili.“  

Ján Pavol II. zdôrazňoval, že „ako kvalitne sa kňaz sám spovedá, tak kvalitne spovedá aj druhých“. A že život kňaza (duchovný aj pastoračný) je závislý od častého a svedomitého pristupovania k tejto sviatosti (Reconciliatio et paenitentia). Pridáva sa k nemu aj jezuita Józef Augustyn: „Každý spovedník totiž spovedá druhých tak, ako sa sám spovedá; hriechy kajúcnikov posudzuje takým spôsobom, akým predtým posúdil svoje vlastné; hriešnikom hovorí o milosrdenstve tak, ako ho v prvom rade on sám prežíva; môže rozumieť druhým, nakoľko rozumie sám sebe.“ Aj slovenský redemptorista Michal Zamkovský k tomu pridáva: „Hovorí sa, že kňaza poznať podľa toho, ako spovedá.“ 

Máme možnosť vybrať si spovedníka a zároveň je dobré mať jedného stáleho, ktorý nás už pozná a môže nám aj pomôcť rásť. „Voľme si spovedníka, ktorému úplne dôverujeme, a zachovajme mu svoju dôveru,“ radil svätý Filip Neri. 

 

 

DAR ROZHREŠENIA

Nespovedáme sa prostredníctvom kňaza preto, aby sme dostali akúsi psychologickú útechu (hoci odpustenie je dôležité aj pre našu psychiku), ani primárne preto, aby nám bolo poradené (aj keď i to má vo sviatosti svoje miesto), ale najmä, aby nám kňaz sprostredkoval to, že môžeme počuť odpustenie (rozhrešenie) od Boha. 

Ange to nazýva Božím šialenstvom – hriešnik dáva rozhrešenie inému hriešnikovi. „Len ústa kňaza však môžu vysloviť to slovo, ktoré má silu výbušniny, ktorá roztrhá skalu, ktorá ťaží toho, kto sa prišiel zveriť,“ pokračuje. Opisuje tiež, že Božie slovo je stvoriteľské a účinné a táto moc je používaná aj v tejto sviatosti – Boh nás slovami rozhrešenia obnovuje tak, ako keby nás znovustvoril. „Slová rozhrešenia nie sú len nejakou recitáciou kňaza. Sú to slová Boha, ktoré nad nami vyslovuje s mocou,“ dodáva. 

Nezabudnime však ešte predtým, ako do spovednice vstúpime, prosiť o to, aby mal kňaz tvár a srdce milosrdného Otca! 

… 

Užitočné zdroje: Katechizmus Katolíckej cirkvi; Daniel Ange: Odpuštění – pramen uzdravení; Aleš Opatrný: Ako potešiť spovedníka; Jozef Augustyn: Logos; Franz Spirago: Zázrak svätej spovede