Športovec Matej Tóth: Začínal som ako malý bacuľatý chlapec. Nikto by vtedy nepovedal, že budem olympijský víťaz

Šport je pre väčšinu ľudí voľnočasová aktivita, pri ktorej si môžu vyvetrať myseľ a duševne oddýchnuť. Niekto to nazýva psychohygienou. Je to tak aj u ľudí, pre ktorých je šport prácou? Slovenský atlét, päťnásobný olympionik a v súčasnosti riaditeľ Vojenského športového centra Dukla v Banskej Bystrici, Matej Tóth, nám v rozhovore okrem iných odpovedal aj na túto otázku.

Mali ste už od malička blízko k športu?

Určite áno. Bol som veľmi športové dieťa a mal som rád pohyb. Nerobil som ho nejako organizovane, ale pamätám si, že vždy som svoj voľný čas trávil vonku s kamarátmi. Pred panelákom som hrával futbal, hokejbal, bicykloval som či behal.

 

Viedli vás vaši rodičia športovým smerom?

Neviedli nás k vrcholovému športu, ale práve k takému prirodzenému. Spoločný čas a rodinné akcie sme trávili vonku. Podporovali ma, aby bol šport mojou každodennou súčasťou. Ešte ako malé dieťa ma naučili všetky základné športy. Vštepili mi športovú gramotnosť.

 

 

KU CHÔDZI SOM NIKDY PREDTÝM NEMAL EXTRA VZŤAH

Kedy prišiel zlom a vy ste zatúžili robiť šport na vyššej úrovni?

Myslím, že to bolo asi v štvrtom ročníku na základnej škole. Od piateho ročníka sa žiaci rozdeľovali do špecializovaných tried. Mohol som si vybrať, či pôjdem do hokejovej alebo atletickej triedy. Hokej som nikdy nehral, no vedel som hrať hokejbal. Prišlo mi, že je to tomu blízke. Veľmi som sa chcel stať hokejovým brankárom. Samozrejme, v tom veku už bolo asi trošku neskoro, a tak ma rodičia nasmerovali k atletike. Bola logisticky aj finančne menej náročná. Povedal som si, že sa pokúsim dostať do atletickej triedy. A podarilo sa.

 

Ako to pokračovalo ďalej?

V atletickej triede sme mali trénera, s ktorým sme každý deň športovali. Atletika je veľmi všeobecná. Sú tam rôzne disciplíny a my sme skúšali všetky. Bolo to dobré v rámci všeobecnej prípravy a aj v rámci toho, aby sa zistilo, kto je v čom najlepší. Ja som skôr inklinoval k vytrvalostným disciplínam. Keď sme mali testovanie alebo kontrolné preteky na chôdzu, skončil som tretí. Postupne som začal chodiť na menšie preteky, reprezentoval som školu, náš klub práve v chôdzi.

 

Kto bol pre vás vo vašich začiatkoch najväčším motivátorom?

Môj tréner atletiky mi odporučil trénera chôdze Peťa Mečiara. Práve on bol asi najdôležitejší činiteľ toho, že sa zo mňa stal chodec, profesionálny športovec. On mi do srdca vštepil lásku k tomuto športu. Postupne sa mi začalo dariť a prichádzali prvé úspechy v rámci Slovenska.

 

Koľko ste mali rokov, keď ste sa rozhodli, že chcete robiť šport profesionálne?  

Mal som trinásť rokov, keď sa to takto odštartovalo. Vtedy som vedel, že sa tomu chcem venovať. Chcel som sa dostať na Duklu do Banskej Bystrice a stať sa profesionálnym športovcom.

 

CHODIŤ NA ŠPORTOVÉ PODUJATIA LEN PRETO, ŽE SA CHCEM ZÚČASTNIŤ, MA NENAPĹŇALO

Naplnila vás niekedy nechuť či presvedčenie, že to už nejdete robiť?

Našťastie toto nikdy neprišlo. Áno, je to náročný šport. Chce to veľa hodín trénovania, chodenia tisícky kilometrov. Vždy som to však robil s radosťou a s dobrým pocitom. Určite boli obdobia, kedy sa mi nedarilo. Napríklad v roku 2008, keď som bol na mojej druhej olympiáde. Patril som medzi adeptov na prvú desiatku a skončil som dvadsiaty šiesty. Vtedy som mal ročné dieťa a sám seba som sa pýtal, či má význam pokračovať a či dokážem konkurovať tým najlepším. Stál som teda na križovatke. Rozhodol som sa kariéru neukončiť a skúsiť prejsť na druhú disciplínu v oblasti chôdze, a to na päťdesiatkilometrovú trať. Nakoniec sa to ukázalo ako správne rozhodnutie, keďže som v tejto disciplíne neskôr zožal všetky úspechy. Už rok po tomto rozhodnutí som sa dostal do svetovej desiatky, a to na dvadsať aj päťdesiatkilometrovej trati.

 

 

Aký je to pocit uspieť v tom, na čom dlho pracujete?

Samozrejme, že to je radosť. Ale ide to tak postupne. Na úspech sa dá zvyknúť. Od tých trinástich rokov som sa vo svojej disciplíne vždy o niečo zlepšil, dostal sa bližšie k tomu prvému miestu, postupne som sa stával populárnejším. Keď som sa stal olympijským víťazom, nebolo to pre mňa šokovou terapiou. Bol to prirodzený proces cez menšie víťazstvá, potom väčšie, medaily na Majstrovstvách Európy, neskôr sa zo mňa stal majster sveta a potom olympijsky víťaz.

 

Čo všetko sa vo vašom vnútri odohrávalo posledné minúty pred štartom?

Keď som bol mladší, prežíval som napätie, ktoré hraničilo so stresom. Postupom času, ako som získaval viac skúseností a zisťoval som, že stres je skôr škodlivý, naučil som sa ho racionálne potláčať, upokojiť svoju myseľ a nastaviť tak, že to nie je nič stresujúce. Opakoval som si, že to pre mňa nie je už nič nové.

 

Nevyvádzali vás z koncentrácie očakávania druhých?

Samozrejme, hlavne, keď prichádzali veľké podujatia, kde som nastupoval ako favorit. No vždy som sa snažil na preteky skôr tešiť. Po náročnej príprave boli pre mňa preteky už ako čerešnička na torte. Hovoril som si, že teraz je okamih, kedy môžem odovzdať to, čo som natrénoval.

 

ČASOM SOM SI ZVYKAL, ŽE TO UŽ NIE SÚ LEN ŠPORTOVÉ POVINNOSTI, ALE AJ POPULARITA

Stáva sa vám, že vás niekto na ulici zastaví a žiada o autogram či fotografiu?

Áno, stále som v pamäti ľudí (smiech). Ale aj na to som si zvykol. Najväčší nápor bol po olympiáde, kedy bolo náročné pohybovať sa vonku aj v rámci Banskej Bystrice, kde žijem.

 

Museli ste kvôli popularite zmeniť vaše bežné fungovanie na verejnosti?

Usiloval som sa nemeniť svoj život. Naďalej som fungoval ako bežný človek. Chodil som na nákupy do obchodu, na poštu, s rodinkou na námestie na zmrzlinu, na kávičku. Ľudia si postupne zvykli. V súčasnosti sa mi stáva to, že ma ľudia zastavia skôr v iných mestách Slovenska.

 

Je pre vás príjemné, keď vás ľudia na ulici spoznávajú?

Beriem to tak, že to patrí k tomu. Pre mňa je to pár sekúnd úsmevu alebo nejakej aktivity, no pre toho človeka to môže znamenať krajší deň alebo motiváciu do života.

 

Stalo sa vám, že ste niekedy nemali náladu na fotografiu či autogram?

Jasné, všetci sme ľudia. Každý máme nejaké nálady. Niekedy som sa musel nachvíľku pretvarovať a byť milý. No spočítal by som na prstoch jednej ruky, kedy som niekoho odmietol alebo s ľútosťou mu vysvetlil, že sa ponáhľam.

 

 

Bol pre vás šport psychohygienou?

V čase, keď som bol vrcholový športovec, to tak úplne nebolo. Keď niečo robíte neustále, začnete to brať ako povinnosť. Avšak v rámci tréningového programu som mal ťažšie aj ľahšie tréningy. Skladali sa z čisto chodeckých, ale aj bežeckých tréningov, bežeckého lyžovania, plávania. Práve tie, ktoré boli niečím iné, špeciálne, som bral ako psychohygienu. Bolo to fajn aj po fyzickej stránke, pretože to bol iný pohyb a zmena. Bol to pre mňa aj duševný oddych, nemusel som sa tak koncentrovať na samotný tréning a mohol som premýšľať nad niečím iným.

 

Ako to máte s psychohygienou v súčasnosti?

Teraz, keď už som na stoličke riaditeľa Vojenského športového centra Dukla, tak je pre mňa šport psychohygienou v pravom slova zmysle. A nie len po fyzickej stránke, ale aj po mentálnej. Neviem si predstaviť, žeby som si dva-trikrát nenašiel čas na voľné zabehanie a trošku prevetranie hlavy.

 

OLYMPIÁDU V RIO DE JANERO SI BUDEM PAMÄTAŤ NAVŽDY

Ktorý z vašich úspechov vám je najbližší a najnezabudnuteľnejší?

Sú to pre mňa preteky v Rio de Janero, kde som vyhral svoje prvé olympijské zlato. Nejde ani tak o samotné preteky, pretože sú ako každé päťdesiatkilometrové preteky. No skôr preto, že sa moje víťazstvo na tejto olympiáde dotklo veľmi veľkého množstva ľudí. Neboli to už len športoví fanúšikovia. Možno som niektoré preteky prežíval omnoho viac autentickejšie. Avšak táto olympiáda bola veľmi sledovaná a aj mňa ako športovca veľmi zvýraznila. Stala sa mojou najnezabudnuteľnejšou spomienkou.

 

Spoznala vás vaša manželka už ako profesionálneho športovca alebo ešte ako nie všetkým známeho Mateja Tótha?

Zoznámili sme sa, keď som začínal na Dukle. V tej dobe som už bol profesionálny športovec, no ešte veľmi krátko. Registrovala ma však už dlhšie, pretože je sestrou môjho bývalého kolegu Petra Korčoka.

 

Vnímali ste, že vaša športová vyťaženosť negatívne ovplyvňuje váš vzťah?

Práve to, že má moja manželka za brata športovca, bola veľká výhoda. Vedela, čo obnáša život profesionálneho športovca. Sme spolu dvadsať rokov a myslím si, že za ten čas to už máme odskúšané. No naozaj nie je ľahké žiť s profesionálnym športovcom. Celú moju kariéru sme prežívali spoločne. Nijako nás neovplyvnilo, či som populárny alebo nie, či som bol hore alebo dole.

 

 

PRE MOJU MANŽELKU BOLO PODSTATNÉ, ŽE SOM JEJ MANŽEL A OTEC NAŠICH DETÍ

Cestovala s vami na preteky aj vaša manželka s deťmi?

Chodili na také v rámci Slovenska. Na najväčších so mnou neboli. My sme tak boli dohodnutí. V tom čase boli naše deti relatívne malé. Plánovali sme, že na moju rozlúčkovú olympiádu do Tokia so mnou pôjdu, no covidová situácia nám to zmenila. Sledovali to z domu a ja som vnímal, že tam duchovne so mnou sú.

 

Mohli by ste byť počas pretekov s vašou rodinou?

My športovci sme na vrcholových podujatiach úplne odčlenení. Moja manželka s deťmi by nemohli bývať spolu so mnou v hoteli, dokonca ani v olympijskej dedine. Ak by sme sa videli, bolo by to len na veľmi krátky čas. Pravdepodobne by som bol nervózny, či sú v poriadku, či majú všetko zabezpečené a kedy sa stretneme.

 

 

Vediete aj svoje dve dcérky k športu, aby ho mali rady, prípadne, aby aktívne športovali?

Spolu s manželkou sa snažíme kopírovať to, ako nás vychovávali naši rodičia. Chceme, aby naše dcéry vedeli základné športy a aby pre nich bol šport príjemný. Nikdy sme ich netlačili do vrcholového profesionálneho športu. Obidve si vybrali to, čo ich baví.

 

Čomu sa venujú vaše dcéry?

Staršia, Emmka, je tanečnica. Tancuje od štyroch rokov na Základnej umeleckej škole. Má tam moderný, ľudový aj klasický tanec. Pre mňa je tanec športom a je to riadna makačka. Veľmi ju v tom podporujeme a vidíme, že to robí s radosťou.

Mladšia, Ninka, si vybrala kone. Pýtal som sa jej, či by sa tomu nechcela venovať viac, keďže parkúr je aj olympijská disciplína. Nemá zatiaľ túto ambíciu. Robí to preto, že ju baví ten typ pohybu a má veľmi blízky vzťah ku koňom. Ja sa teším, že je na čerstvom vzduchu a má športovú aktivitu.

RODINA JE PRE MŇA TO NAJCENNEJŠIE

Aké sú vaše životné priority?

Šport ma vždy bavil a prinášal mi obrovské úspechy, radosť a popularitu, ale bol to pre mňa len prostriedok, aby sme my ako rodina boli šťastní. Akonáhle by nás to nenapĺňalo, respektíve by to spôsobovalo skôr škody, prestal by som. Nikdy som nebol na šport naviazaný viac, ako na rodinu. Dôležité je pre mňa, aby všetci členovia boli spokojní, zdraví a mali sa radi.

 

 

Čomu v súčasnosti venujete najviac svojho času?

Keďže som riaditeľom Dukly, svojej práci, ktorá v sebe zahŕňa celodenné nasadenie. Neustále sa snažím pomáhať športovcom a nastaviť im čo najlepšie podmienky, tak ako som to mal aj ja. Svoj voľný čas sa snažím stopercentne venovať rodine.

 

ŽURNALISTIKA MI POMOHLA AJ V ŠPORTOVEJ KARIÉRE

Máte vyštudovanú žurnalistiku v Nitre. Prečo ste si vybrali práve tento odbor?

Úplne úprimne, prišiel som k tomu vylučovacou metódou. V čase, keď som maturoval, bol som juniorský reprezentant. Mal som za sebou mnohé úspechy, ale aj tak som na vysokú školu chcel ísť. Premýšľal som, čo mi bude najviac sedieť do môjho režimu. Nechcel som ísť študovať nič so športom, pretože som ho mal veľa. Všetci moji kolegovia študovali telesnú a vedel som, že to znamená veľa povinností. Nakoniec ma upútala žurnalistika. Nemal som s ňou síce žiadne skúsenosti, vždy mi však išla dobre slovenčina a písanie slohov. A tak som si zvolil žurnalistiku.

 

Bolo pre vás štúdium dobre využitým časom?

Už po prvom semestri som pochopil, že ma to baví a napĺňa. Pomáhalo mi to aj v rámci športovej kariéry. Napríklad pri rôznych rozhovoroch. Oveľa lepšie sa mi komunikovalo a vedel som lepšie opísať pocity, ktoré som prežíval na pretekoch.

 

 

Ktorý predmet vás počas štúdia najviac bavil?

Určite to boli hlavne tie praktické predmety. Mal som rád prednášky od profesionálnych žurnalistov. Hovorili nám o svojich skúsenostiach z praxe. Bavili ma predmety o televíznej a rozhlasovej tvorbe.

 

Myslíte si, že sa vaša cesta s praktickou žurnalistikou ešte prepojí?

Nevylučujem to. Keď som končil svoju športovú kariéru, bola to jedna z možností. Vedel by som si predstaviť, že by som sa venoval športu v médiách. S RTVS sme sa rozprávali o komentovaní atletiky, tak ako sú experti spolukomentátormi pre hokej a futbal.

 

Čo bolo pre vás v rámci vašej športovej kariéry najťažšie?

Bola to dopingová kauza v roku 2017. Bol som suspendovaný a obvinený z dopingu. Osem mesiacov som musel argumentovať voči obvineniu, ktoré bolo postavené len na štatistikách. Dostal som sa na vrchol a počas tohto obdobia som z minúty na minútu padal. Ocitol som sa úplne na dne. Postupom času som bol rád, že sa to stalo. Nikomu to síce neprajem zažiť, no práve prekonanie najťažších prekážok zo mňa urobilo silnejšieho športovca a muža. Táto negatívna skúsenosť je pre mňa jedna z najcennejších, ktorú som v športovej kariére mal. Netreba sa poddávať a rezignovať. Vidím, že život nie je vždy spravodlivý. Za pravdu však treba bojovať.