Spomienky, ktoré nás hrejú
Škótsky spisovateľ Arthur Conan Doyle povedal: „Láska je kozub, ktorý čoskoro vyhasne, ale dáva ešte dlho teplo v spomienkach.“ Deti, mladí, či tí starší, všetci si radi zaspomíname. Chvíle prežité s našimi blízkymi nás skutočne vedia zohriať aj spätne, hoci sa udiali v minulosti.
Boris Kollár (25)
študent Teologickej fakulty Trnavskej univerzity
Z posledného obdobia najradšej spomínam na zážitok, keď sa mojej sestre narodilo bábätko, Šimonko, a ja som mal potom možnosť – a je to pre mňa veľká zodpovednosť –, že som sa mohol stať jeho krstným otcom. Na túto udalosť ešte aj v poslednom období najradšej spomínam.
František Neupauer (38)
historik a publicista, otec troch detí
Možno trošku prekvapím takými zvláštnymi zážitkami, ktoré mi pripomínajú minulosť, budúcnosť a súčasnosť: Prvým je stretnutie s mojou prababkou, keď som bol ešte malý chlapec. V mysli sa mi vyjavujú tieto predstavy: drevenica v obci Lendak. Izba s malým okienkom. Ležiaca prababka na lôžku po amputácii nohy… držiac v rukách ruženec ostáva pokojná, vyrovnaná, odovzdaná do vôle Božej. Modliaca sa. Tie vrásky, tie ruky, ten krížik na čelo…
Druhým zážitkom je očakávanie narodenia nášho tretieho dieťaťa. Tie chvíle, keď vám lekárka odporučí ukončiť tehotenstvo. Týždne, mesiace, ktoré prežívate hlavne s manželkou v modlitbe a dôvere. V pohľade na jedinú istotu – toho, ktorý všetko, čo dáva, dáva v plnosti lásky. A vy s otvorenými rukami ste pripravení prijať chorobu i zdravie, život i smrť v dôvere, v duchu istoty večnosti. Príbeh vymodleného trojročného Jožka.
Tretím zážitkom je prežívanie rodinného života. S obavou v pravdivosť slov: Malému dieťaťu krájaš chlieb, veľké ti krája srdce?, no rovnako v perspektíve túžby, aby sme boli aspoň takými dobrými rodičmi, akými boli a sú pre nás naši rodičia. Tie dennodenné radosti i starosti plné istoty, že Boh nám dáva „budúcnosť a nádej“.
Mária Wagnerová (62)
mama a stará mama na dôchodku
Tie najkrajšie spomienky boli, keď sme chodievali s deťmi do prírody na výlety, na lyžovačky a veľa sme boli na záhrade, kde sme varievali guláš alebo sme opekali. Tam hrávali futbal, bedminton a bolo to také skromné, ale super.
Ale mám ešte jednu spomienku, keď mi moji chlapci zobrali kazetu, kde som mala nahratú francúzsku speváčku Mathieu a oni na tú kazetu ponahrávali seba a dcérku, keď bola malinká. Vtedy by som ich bola pretrhla, ale po čase som prišla na to, že mohli aj viac toho nahrať.
A ďalšia pekná spomienka je z čias, keď synovia boli v tábore a kúpili mi takú peknú medenú krhličku na polievanie a povedali: „Mamina, to sme ti kúpili na kávu.“
Martin Novodomec (36)
analytik a komunálny poslanec, otec dvoch detí
Pekné spomienky sa vytvárajú väčšinou z niečoho nevšedného. Pamätám si na mnohé výlety a dovolenky s rodičmi, ako sme si so súrodencami užívali jedinečné chvíle detstva a spoznávali život po svojom. Neskôr mám krásne spomienky aj z mojej rodiny, kde s manželkou a deťmi prežívame svoje sny voľnosti a naplnenia života. Predsa sú len niektoré spomienky vryté hlboko a možno naveky.
Spomínam si, ako sme sa na dovolenke v Tatrách vybrali s deťmi po obednom spánku na turistiku. Ja som poobliekal deti, manželka nachystala vrchné oblečenie a proviant a vyšli sme. Nepatríme medzi super plánovačov, ale keď smerovník ukazuje dve hodiny, tak predpokladám, že pre všetky vekové skupiny. Keďže naše deťúrence boli ešte dosť malé, tak prvý úsek nám trval asi jeden a pol hodiny. Neboli sme si istí, či ideme v zmysle plánovača, ale zjavne ten čas nepatril nám, keďže sme neboli ani v tretine cesty. Po týchto zisteniach a vidine mesiaca, ktorý sa jemne natláčal spoza hory, sme si uvedomili, že situácia si vyžaduje zrýchlenie. Deti sme obliekli, posadili na plecia a pridali do kroku. Neviem, či sme skutočne pridali do kroku, ale na druhý deň ma bolelo asi všetko. Cieľ sme šťastne a zdravo dosiahli a nadbehnutý čas využili na zaslúžený oddych.
Kristína Kupková (17)
gymnazistka
Spomienok je veľa a vybrať nejakú konkrétnu je ťažké. Veľmi rada spomínam, keď som bola ešte tá malá bezstarostná Kristínka. Spomínam na to, ako som sa učila plávať a potom som s ocinom – i keď stále v kolese – preplávala celé jazero. Pamätám si na svoj prvý kývajúci sa zub a na ockove reči typu: „Neboooj. Tak vytrhnutie nebude bolieť…“ Áno, uverila som mu. No druhý raz som už pred touto hrozbou utekala. Taktiež si spomínam na ten moment, keď som si začala všímať rodičov kráčajúcich ruka v ruke a uvedomila som si, aká je to vzácnosť. Jednu, ba dokonca dve top spomienky vybrať neviem. A som za to vďačná.
Jana Ondrejková (35)
mamička na rodičovskej dovolenke, dve deti
Veľmi rada spomínam na opekačky pri rieke u našich starých rodičov. Zbalili sme deky, nejakú poživeň, lopty, plavky, knižky a kým sa robilo mäsko v pahrebe, tak sme sa hrali, opaľovali a kúpali, dospelí oddychovali. Vedelo sa nás takto zísť aj dvadsať (tety, ujovia, bratranci, sesternice, starká). V posledných rokoch už nechodíme opekať do doliny, ale stretávame sa u starkej na dvore pri guláši. Tradícia sa teda trochu inovovala, ale Bohu vďaka za to, že pokračuje.