Spolupráca

Dnes v kostole som sledovala dve malé dievčatká + /- 5-ročné, ako uložili svojho zajačika a hrošíka na teplý koberec (nie na studenú kamennú dlážku) a dlho ich prikrývali svojimi šálmi a čiapkami, aby sa im dobre v teplučku spinkalo. Vyrastajú nám ďalšie starostlivé mamičky. Vedľa sediaci chlapci si kládli na hlavy knižočky a zostreľovali ich na zem – bojovníci!

Po výchovnom zásahu mamy zmenili činnosť – začali sa tými knihami trieskať. Pricupitalo asi ročné dievčatko a koho si vybralo napodobňovať? Dievčatká. Sklonilo sa nad bábiky, pohladkalo zajaca i hrocha a zas sa vzdialilo. Je to v nás, to mužstvo a ženstvo. Z pozorovania a zamyslenia som premiestnila myseľ k dianiu omše – kňaz práve čítal príbeh z Jána v Káne Galilejskej o premene vody na víno. Mária – žena oslovila Ježiša – muža. Ona zbadala potrebu, pomenovala ju, on ju zrealizoval v praxi. Aké dobré! Aká spolupráca! Jeden si všimne, ďalší to vysloví, iný uvedie do praxe. Všetci sú rovnako podstatní. No my sa často hádame o svojej dôležitosti, chceme robiť práve to druhé, ako keby to naše nemalo zmysel, a v rozdieloch vidíme skôr zdroj konfliktov a nemožnosť pochopiť sa navzájom. Pritom ide o podnet na spoluprácu, na dopĺňanie, veď rozdielnosť medzi nami je životodarným napätím.

Je obrovským privilégiom spolupracovať. Zvykneme sa modliť počas jedného špeciálneho týždňa za jednotu kresťanov, ale v skutočnosti s tými druhými nespolupracujeme a o svojej denominácii si myslíme, že je tá pravá a vždy tí druhí sú mimo. A v rodine? Rozdielnosť nám vyráža dych a podlamuje kolená. A nemusela by. Keby sme si len tak pripustili pohľad Boha na náš život… Niekedy to len chce vymeniť myšlienky. Rozhodnúť sa pre postoj šance voči druhým, postoj nádeje, že veci sa dejú dobre, vyvíjajú správnym smerom, veď sme sa vydali dokonalému Bohu, ktorý nás stvoril ako muža a ženu. A On vie prečo. Ako mužov nespočetných podôb a ako ženy s neopakovateľnými nápadmi.

Učím sa počúvať druhého ako toho, ktorý vie niečo, čo neviem ja. Lebo to raz môžem potrebovať. Lebo pokora je cenná. Aj neveriaci má často know-how a zdravý pohľad na vec. Veď čo človek, to príbeh. Jednotlivé príbehy v jednom obrovskom Príbehu stvorenia a spásy. Až na konci sa dozvieme, ako sme všetci spolupracovali, možno aj nevedome. Možno sme mohli lepšie, možno… A tak túžim zachytávať tie jemné impulzy z okolia, z prírody, od ľudí neznámych i najbližších, z hudby, z farieb, z kritiky, zo snov, z chorôb, z neúspechov, zo smiechu…, kedy z nich prehovára Boh a k čomu ma pozýva. Možno i pre mňa dnes nastal čas na pohladkanie zajačika.

Alena Ješková

učiteľka NJ a SJ pre cudzincov, jazyková korektorka, mama dvoch adoptovaných chlapcov