Spoločenstvá – maličké stáda uprostred tohto sveta

„Jeden za všetkých, všetci za jedného.“ Dá sa táto dumasovská myšlienka žiť i v dnešnom svete?

Múdry muž a môj obľúbený autor John Eldredge v jednej zo svojich kníh vysvetľuje, prečo sa človek rodí s potrebou niekam patriť, byť súčasťou spoločenstva. Úprimne, nepamätám si názov knihy – čítala som ich niekoľko – ani presný citát, ale jeho obsah vo mne rezonuje dodnes. Eldredge sa odvoláva na Božiu túžbu stvoriť nás na svoj obraz. A keďže On sám vo svojej jedinečnosti žije vzťah troch božských osôb, rovnako aj človek si v sebe nesie tento smäd po vzťahoch. Eldredge argumentuje i tým, že byť zatvorený sám vo väzenskej cele je pre odsúdených často tým najintenzívnejším trestom, pretože človeku upiera možnosť kontaktu s inými ľuďmi, a to ho psychicky ničí.

 

ČLOVEK JE STVORENÝ PRE ŽIVOT V SPOLOČENSTVE

Osamotenosť vie byť skutočným bremenom. Opustený človek často zažíva takmer fyzickú bolesť. Nevravíme teraz o samote ako takej. Každému z nás občas dobre padne stráviť chvíle sám – s dobrou knihou, pri šálke čaju či počas prechádzky utíchajúcim večerným mestom. Samota je dobrovoľná, uvoľňujúca, dáva nám síl do ďalších dní. Osamotenosť si človek nevyberá. Kto z nás by sa chcel cítiť nepochopený, nepovšimnutý? V opustenosti strácame lásku k sebe samým, pozerajúc na seba očami ľudí, ktorí o nás nestoja.

Niekedy sa cítime opustení i uprostred ľudí. Nenachádzame tých, ktorí chcú tráviť čas v našej prítomnosti. Samota už viac nie je voľbou, je rozsudkom nad našou identitou a hodnotou, nad naším životom. Paradoxne ju často prežívame práve v rodine, v úplne prvom spoločenstve, ktoré v nás malo vybudovať povedomie spolupatričnosti – patriť niekam a niekomu.

Samozrejme, mnohé rodiny túto spolupatričnosť vo svojich členoch trpezlivo a v zdravej miere budujú. Okrem rodín sme však i členmi menších či väčších kolektívov – študijných či pracovných, kolektívov vytvorených z ľudí nachádzajúcich záľubu v rovnakom športe alebo tvorivej, umeleckej aktivite. Sme členmi orchestrov a tímov, členmi fanklubu známeho speváka či televízneho seriálu, členmi environmentálnych organizácií a charitatívnych diel. Akoby sme po celý život hľadali iných ľudí, s ktorými môžeme uskutočňovať to, čo považujeme za správne a prínosné. Túžime sa s niekým podeliť o to, čo nás bolí a s čím zápasíme, čo nás napĺňa a posúva vpred. Veď ako vraví nesmrteľný slogan, „v jednote je sila“.

S týmto cieľom vznikajú i spoločenstvá.

 

HĽADÁME TÝCH, KTORÍ S NAMI BUDÚ KRÁČAŤ K SVÄTOSTI

Počas svätých omší zaznieva z úst kňaza i slovné spojenie „spoločenstvo veriacich“. Adresuje ho všetkým prítomným, ktorých zároveň predkladá Bohu ako jeden celok, vytvorený nami veriacimi. Nami, nedokonalými ľuďmi, ktorí však túžia Boha oslavovať napriek svojej nedokonalosti. Tí z nás, ktorí vzťah s Bohom pestujú ako kvet, ktorý treba zalievať v nedele a prikázané sviatky, sa po obradoch vracajú späť do svojich prirodzených prostredí a spoločenstiev – rodín, práce či školy. Tí, ktorí tento vzťah vnímajú z perspektívy túžby po väčšej blízkosti a osobnej svätosti, možno hľadajú ešte niečo viac – niekoho, kto by s nimi vytvoril spoločenstvo rovnako túžiacich. Bohu vďaka za rodiny, kde rodičia spolu s deťmi prežívajú túto túžbu. Viacerí však prekračujeme hranice pokrvných rodín, aby sme vytvárali spoločenstvá, ktoré by nás motivovali pracovať na svojich nedostatkoch, kde by sme sa cítili bezpečne a prijatí, ktoré by nám boli duchovnou rodinou.

Možno nemám k dispozícii presné štatistiky, no je pozorovateľné i „voľným okom“, že na Slovensku v posledných rokoch rozkvitli desiatky spoločenstiev veriacich ľudí práve z tohto dôvodu. Sú to ľudia, ktorí sa rozhodli tráviť čas s priateľmi, ktorých pohľad na Boha inšpiruje ich vlastné životné cesty. Aby sme nemali nesprávnu predstavu, vrátim sa k jednej z myšlienok. Akékoľvek spoločenstvo vytvárajú ľudia zápasiaci s vlastnými nedokonalosťami. Život v spoločenstve preto nie je vždy bezstarostný. No i spoznanie pravdy o sebe a inom človeku prináša so sebou príležitosť posunúť sa bližšie k Bohu.

Ponúkla som viacerým priateľom z rôznych spoločenstiev možnosť vyjadriť svoj pohľad na spoločenstvo ako také, jeho hodnotu a úlohu v ich životoch. Verím, že nasledujúce riadky povzbudia mnohých z nás:

 

V spoločenstve spoznávam samu seba

„Spoločenstvo mi vytvára priestor bezpečia, kde spoznávam nielen iných, ale aj samu seba, a to je dôležité pri sebarealizácii. Ako sa píše v Knihe Kazateľ 4, 9: ,,Dvom je lepšie ako jednému“. Niekedy to nie je ľahké, veď spoločenstvo tvoria viacerí, kde dochádza k okresávaniu, ale predsa je spoločenstvo dar. V spoločenstve nachádzam úprimné priateľstvá, ktoré sú mi vzácne a aj v čase ťažkých dní sú mi oporou a povzbudením nevzdávať sa, neklesať a ísť vpred.“ (Janka)

 

Spoločenstvo sú ľudia, pri ktorých sa nemusím na nič hrať

„Spoločenstvo je pre mňa mojou druhou rodinou. Je to miesto a sú to ľudia, pri ktorých sa na nič nemusím hrať a môžem odložiť svoje masky a byť sám sebou aj so svojimi slabosťami. Tu môžem čerpať, oddýchnuť si, a zároveň som tu prijímaný a môžem byť užitočný.“ (Ľuboš)

 

Spoločenstvo prináša i bolesť

„Spoločenstvo je pre mňa duchovná rodina, prináša mi mnoho starostí a bolesti, ktoré spôsobuje správanie druhých či moje vlastné. Prináša mi však tiež zmysel pre môj život, a to aj vďaka tomu, že mi pomáha skutočne žiť vieru.“ (Vladimír)

 

V spoločenstve sa dejú uzdravenia vzťahov

„Spoločenstvo je miesto, kde sa kumuluje Božia prítomnosť. Miesto, kde sa jeho pôsobenie premieňa do hmatateľnej podoby. Ako ten príklad s vetrom – nevidíš ho, ale vieš, že pohyb listov a konárov spôsobuje práve vietor. Rovnako sa v spoločenstve dejú premeny mysle, uzdravenia vzťahov, rovnaké myšlienky v modlitbe, rovnaké pocity pri spoločnej modlitbe. To sa prejaví pochopením druhého, vzájomným povzbudzovaním – vieš, že Boh je tam s vami. Pre mňa bolo spoločenstvo zvlášť významné. Naučila som sa tam objímať priateľov. Doma sme také prejavy nemali. Boh ma totálne premenil práve v spoločenstve.“ (Katka)

 

V spoločenstve by mala pre všetkých platiť zásada absolútneho bezpečia

„Spoločenstvo pre mňa znamená možnosť podeliť sa o svoje pocity, názory, veci, ktoré ma trápia alebo tešia, v absolútnom bezpečí, prijatí a pochopení. Avšak najkrajšie je na tom to, keď táto definícia platí pre každého jedného člena spoločenstva. Vtedy sa jeho zmysel dokáže dokonale naplniť.“ (Lukáš)

 

Spoločenstvo sa zapája do života Cirkvi

„Možno to vyznie ako klišé, no pre mňa je spoločenstvo v prvom rade rodinou. Je tiež olejom, ktorý zabezpečuje, aby moja lampa viery nezhasla. Okrem duchovného rastu sa v ňom cvičím aj praktickým zručnostiam, ako vernosti, zodpovednosti, podriadenosti, dôvere, organizovaniu času. Učí ma prijímať a milovať ľudí v ňom takých, akí sú. Zdravé spoločenstvo je tiež úprimné a otvorené vo vzťahoch, neuzatvára sa pred okolitým svetom a zapája sa do života miestnej Cirkvi.“ (Aňa)

 

V spoločenstve ľudia nachádzajú odpovede na rovnaké otázky

„Myslím si, že spoločenstvo je dobré miesto na to, aby sme neostali duchovne chladní alebo niekde zaseknutí, ale namiesto toho mohli ďalej duchovne rásť. Veľakrát najmä my mladí potrebujeme duchovné vedenie a spoločenstvo je na toto veľmi fajn vec. Keď niečo rieši človek sám, môže prísť na veci, ktoré nemusia byť úplne pravdivé, a keďže v spoločenstve je viac ľudí, môžu na rôzne otázky hľadať odpovede spolu – namiesto toho, aby ich hľadal len jeden konkrétny človek – a odpoveď sa tak môže stať oveľa objektívnejšia. Zároveň ľudia niekedy majú pocity, že sa im napríklad nechce modliť, že na to nemajú náladu, silu, neláka ich to… Neviem… Ale Ježiš povedal: »tam kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, Ja som medzi nimi«. A tak možno aj keď má človek pocit, že stratil iskru, príde do spoločenstva, kde to z každej strany iskrí, tak aká je pravdepodobnosť, že sa opäť nezapáli?

V spoločenstve tiež vidím takú istotu a bezpečie. Že možno aj keď človek nenájde pochopenie niekde tam vonku u ostatných ľudí, keď príde do spoločenstva nemusí sa báť, že bude súdený, vysmiaty, že ním pohrdnú… Spoločenstvo je druhý domov, kde sa človek môže cítiť prijatý, kde sa môže dôverne porozprávať s ľuďmi, ktorých má rád a vie, že je na mieste, kam patrí.“ (Adrianka)

 

Spoločenstvo učí pravidelnej modlitbe

„Pre mňa je spoločenstvo dôležité, lebo ma drží nohami na zemi a môžem v mojich postojoch voči bratom/sestrám vidieť, koľko lásky mi ešte chýba a neuletieť v pýche, že aký som svätec. Okrem toho je teda úžasné to, že sa na duchovnej ceste podržíme – raz má jeden horšie obdobie, raz druhý. Navzájom a možno aj celkom prirodzene sa cez ten pravidelný rytmus stretávania motivujeme k pravidelnej modlitbe, aby sa stávala naším životným štýlom.“ (Jozef)

Zaujímavú úvahu o spoločenstve mi ako odpoveď na moju otázku poslal dlhoročný priateľ Mário, ktorý má bohaté skúsenosti nielen zo skautskej organizácie, ale tiež z členstva v spoločenstve veriacich priateľov. Fázy, ktoré nastávajú v živote spoločenstva, môžu osvetliť nejeden problém, ktorý sa v spoločenstve ako živom organizme občas vyskytne:

„Pre spoločenstvo je dôležité, aby nejakým spôsobom slúžilo, či už jeho členom alebo okoliu. Dáva mu to zmysel a služba vždy posúva jeho členov. Najdôležitejšie sú, samozrejme, vzťahy, o ktoré sa treba starať. Poznám spoločenstvá, ktorým veľmi uškodilo ohováranie alebo nevypovedané problémy. Tie sa postupne nabaľovali, až to niekde “buchlo”.

Počul som veľmi zaujímavú teóriu o vývoji spoločenstva, ktorá hovorí, že stav spoločenstva má štyri fázy.

Prvá je “nepravé” spoločenstvo. Všetci sa zo seba tešia, snažia sa prispôsobiť, aby nevznikli spory. Ľudia si radi povedia, že “sme super partia” napriek tomu, že sa ešte nepoznajú do hĺbky. Drobné poklesky a zlé vlastnosti členov sa snažia druhí akceptovať a podľa možnosti neriešiť.

Druhá fáza je fáza hnevu, keď ľuďom začínajú liezť na nervy chyby druhých, ktoré sa už nedajú prehliadať. Môže sa prejaviť ohováranie. V tejto fáze sa často nájdu ľudia, ktorí sa snažia presvedčiť druhých, nech nič neriešia, veď „sme super partia, kašli na to…“ V konečnom dôsledku však neriešené problémy prerastajú cez hlavu.

Tretia fáza je fáza rezignácie. Niektorí sa cítia, že sa pre spoločenstvo idú roztrhať, iní že už doň takmer nepatria. Veľa ľudí je sklamaných a rozmýšľajú, či vôbec má zmysel patriť do spoločenstva.

Ak sa spoločenstvo dostane z tretej fázy, prichádza zážitok skutočného spoločenstva, plného porozumenia, kde sa veci vyjasnia a všetci sa v ňom cítia prijatí.

Žiaľ, neviem presne, či existujú nejaké všeobecné postupy, ako sa dostať z fázy rezignácie, isto to vyžaduje aj kus bolesti a práce na sebe jednotlivých ľudí, no výsledok stojí za to.

Zážitok pravého spoločenstva však netrvá večne a postupne opäť prechádza do prvej fázy (je nám super, nič neriešme).

Dobré spoločenstvá vedia, že existuje takýto cyklus – na skautingu nám to veľmi prízvukovali – lebo keď príde rezignácia, vie sa silné jadro spoločenstva zomknúť a zapracovať na tom, aby sa to prekonalo.“  

 

 

ČO NA TO JOSEPH RATZINGER?

Pohľady, ktoré ponúkam, sú, samozrejme, všetky subjektívnymi náhľadmi ľudí zo spoločenstiev. Zhodnú sa však v mnohých bodoch – spoločenstvo považujú za duchovnú rodinu; oceňujú možnosť byť v spoločenstve samými sebou a cítiť sa bezpečne v odkrývaní svojich slabostí a problémov; vnímajú kvalitatívny posun v modlitbovom živote a službe práve vplyvom života svojho spoločenstva.

K téme spoločenstiev sa ešte v roku 1969 vyjadril vo vysielaní niektorej z nemeckých rádiostaníc vtedajší profesor teológie Joseph Ratzinger, terajší emeritný pápež Benedikt XVI. Prorocky predpovedá vzrast menších spoločenstiev, ktoré budú niesť živú ratolesť kresťanskej viery v nekresťanskom svete.

„Z dnešnej krízy vyprýšti Cirkev zajtrajška – Cirkev, ktorá toľko stratila. Stane sa menšou a bude musieť začať odznova – viac-menej od začiatku. Už nebude schopná prebývať v stavbách, ktoré postavila počas svojich triumfálnych čias. Rovnako ako sa zmenšuje počet jej prívržencov, budú prichádzať aj o svoje spoločenské privilégiá. V protiklade k počiatkom ju budú vnímať viac ako dobrovoľnú spoločnosť, do ktorej je možné vstúpiť iba slobodným rozhodnutím. Ako malá spoločnosť bude mať omnoho väčšie požiadavky na iniciatívu svojich členov. Bez pochýb objaví nové formy služby a bude svätiť kňazstvom overených kresťanov, ktorí budú vykonávať isté profesie. V mnohých menších kongregáciách alebo samostatných spoločenských skupinách sa bude pastorácia vykonávať takýmto spôsobom. Popri tom všetkom bude plnohodnotná služba kňazstva nevyhnutná ako predtým. Ale vo všetkých tých zmenách, ktoré čakáme, nájde Cirkev opäť a s plným presvedčením svoju hlavnú esenciu v tom, čo bolo vždy v jej strede: vieru v trojjediného Boha, v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, v prítomnosti Ducha až do skončenia sveta. Vo viere a modlitbe opäť rozlíši svoj pravý stred, a opäť zažije sviatosti ako velebenie Boha a nie predmet liturgického vzdelania.

Cirkev bude viac duchovnou Cirkvou, nevyužívajúcou politický mandát, neflirtujúc rovnako s ľavicou ani s pravicou. Pre Cirkev bude tento proces kryštalizácie a očistenia náročný, pretože ju bude stáť množstvo drahocennej energie. Cirkev schudobnie a stane sa Cirkvou umiernených. Sektárska úzkoprsosť a okázalá sebavôľa sa budú musieť vytratiť a to urobí tento proces ešte namáhavejším. Môžeme sa domnievať, že tento proces zaberie istý čas. Bude dlhý a únavný, rovnako ako bola cesta od falošného progresivizmu večera Francúzskej revolúcie – keď biskupa považovali za inteligentného, ak si robil žarty z dogiem a dokonca naznačil, že existencia Boha vlastne vôbec nie je istá – až po obnovu devätnásteho storočia. Ale keď skúška tohto preosievania prejde, z duchovnejšej a jednoduchej Cirkvi bude cítiť obrovskú silu. Ľudia v úplne naplánovanom svete sa budú cítiť nevysloviteľne opustení. Ak celkom stratili zo zraku Boha, budú cítiť všetku hrôzu svojej biedy. Potom objavia malé stádo veriacich ako dačo úplne nové. Objavia ho ako nádej, ktorá je im určená, ako odpoveď, ktorú vždy potajomky hľadali.

A tak mám dojem, že Cirkev čelí veľmi náročným časom. Skutočná kríza sa sotva začala. Budeme musieť rátať s hroznými prevratmi. Ale som si rovnako istý tým, čo ostane na záver: nie Cirkev politického kultu, ktorá už je vlastne mŕtva – s Gobelom – ale Cirkev viery. Už nebude viac dominantnou spoločenskou silou do miery, ako bola donedávna; ale bude sa tešiť z čerstvého rozkvetu a bude vnímaná ako domov človeka – domov, kde nájde život a nádej aj po smrti.“

Myslím si, že v tomto svete naozaj nie sme viac ničím než „malým stádom“. No ako sa píše v 12. kapitole Lukášovho evanjelia, „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). Nebojme sa teda vykročiť a priniesť ľuďom našu nádej v ľudskú spolupatričnosť a Boží záujem o nás. Veď ak kráčame v spoločenstve veriacich, Boh je uprostred nás tak, ako prisľúbil.