Spisovateľ Daniel Hevier: Niektorí ľudia sú hotové knihy, ktoré v sebe majú naskladnené príbehy a skúsenosti

Že aj tí, ktorí nikdy nečítali alebo nevedeli čítať, boli hodnotní ľudia? Že čítanie je mysteriózna a životodarná vec a prečítaním jednej vety z knihy sa náš mozog zaktivizuje a rozsvieti? Daniel Hevier, tvorivá a umelecká osobnosť, slovenský spisovateľ, básnik, dramatik, scenárista, prozaik, textár, výtvarník a autor literatúry pre deti a mládež, nám odpovedal na mnohé otázky, poskytol hodnotné odpovede, vlastné pohľady a skúsenosťami overené názory. Nechajte sa inšpirovať a spoznajte, aký tip na jesenné čítanie odporúča práve on.

Poďme pekne po poriadku, ku koreňu. Čo pre vás v detstve znamenali knihy a literatúra? Pretože práve tam sa zväčša rodí prvotný záujem.

Určite to tak bolo, pretože knihy boli pre mňa samozrejmé. Boli súčasťou nášho bytu, nášho spôsobu života. Nezamýšľal som sa nad tým, že niekto nepoužíval knihy, nečítal, nemal ich, pretože to bolo ako keby doma chýbal stôl. Moja mama bola učiteľka, tá mala svoju hviezdoslavovskú knižnicu a môj ocko bol sociológ. Ten vlastnil odborné a cirkevné knihy, a ja som sa tak pohyboval aj vo svete dospelých kníh. Veľmi skoro som okrem detských kníh začal čítať aj Dostojevského a týchto už vážnych autorov. Pre mňa boli knihy naozaj prirodzenou súčasťou môjho života, a sú dodnes.

 

 

KAŽDÝ ČLOVEK MÁ PRÁVO VYBRAŤ SI, ČO BUDE A ČO NEBUDE ČÍTAŤ

Aký postoj zaujať pri detskej odpovedi: „Ja nechcem čítať knihy. To je nuda!“

Moja kamarátka mi pred mnohými rokmi, ešte v socializme, hovorila, že keď sa v Austrálii povie kniha, doslova sa používa slovo „dirty“, to znamená, že je to niečo ošúchané, zastaralé, nepríjemné, špinavé. Vtedy som sa zarazil, ako je to možné. Pomaličky, alebo teda aj rýchlo, tento trend prichádza aj k nám a najväčšou chybou a reakciou by bolo zakazovať a prikazovať. Ja som mal sám liberálnu výchovu, hoci som žil v konzervatívnej rodine, a takú výchovu aplikujem aj na moje deti, aj na iné deti. Takže, iba prácnym príkladom, nenásilnou a trpezlivou prácou. Poznám deti, ktoré štrnásť alebo osemnásť rokov nečítali a potom začali čítať tú najnáročnejšiu literatúru. Každý človek má právo, najmä v literatúre, najmä v oblasti, ktorá je slobodomyseľná – vôbec v umení – vybrať si, čo bude čítať a čo čítať nebude. Nikto mu to nemôže prikázať ani zakázať. Dokonca boli celé generácie, ktoré nečítali, napríklad starší ľudia, ktorí nemali čas alebo ani nevedeli čítať, alebo nemali toľko kníh, a boli to hodnotní ľudia.

 

Môže rodič dopomôcť deťom vytvoriť si vzťah ku knihám čítaním rozprávok už od ich útleho veku?

Určite môže, je to výborné. Ešte lepšie je, keď sa rozprávajú, keď rozprávajú príbehy alebo reflektujú život rodiny. V kníhkupectve sa stretávam so smutnými obrazmi, keď dieťa chce nejakú knihu a mamka ho odtiaľ odťahuje a hovorí: ,,Ešte si neprečítal tú, čo som ti kúpila minule.“ To je tiež veľmi zlá a trošku nešikovná reakcia.

 

 

„NAJPRV DOČÍTAŠ KNIHU, KTORÚ MÁŠ DOMA, POTOM TI KÚPIM ĎALŠIU.“ TO JE NESPRÁVNE A NEPEDAGOGICKÉ

Takže ste za to kúpiť dieťaťu ďalšiu knihu, aj keď nedočítalo tie, ktoré má doma?

Jasné. Aj ja som nosil domov veľa kníh. Aj z knižníc, aj z kníhkupectva, ktoré som v tej chvíli nečítal, ale počkali ma o niekoľko rokov. Vôbec by som to preto neuzatváral, že najprv musíš dočítať túto knihu a potom si kúpiš ďalšiu. To je naozaj veľmi nesprávne a nepedagogické.

 

Možno absurdná otázka, no ak by ste si museli vybrať, boli by ste radšej básnikom, textárom alebo výtvarníkom?

Od mala, keď som začal cítiť umelecké sklony a volanie, robil som všetky druhy umenia. Ešte aj divadlo, fotografiu, tanec a pohyb. To mi ostalo dodnes. Naozaj by som si nevedel vybrať. Mám rôzne etapy. Dva roky som napríklad iba maľoval, nič som nenapísal, alebo som, naopak, celé mesiace hral a skladal si pesničky. Teraz mám zas obdobie, možno už aj doživotne, že som skôr pedagógom. Viac ma už napĺňa to, keď môžem svoje skúsenosti odovzdávať iným a keď môžem ovplyvňovať alebo orientovať iné deti. Takto som vlastne dospel celoživotnou cestou k niečomu, čomu sa hovorí „renesančný človek“, to znie tak vznešene. Povedal by som, že som človek, ktorý zhromažďuje a dáva dohromady mnohé veci a robí z nich kompozíciu svojho života.

 

KEĎ SME ZDRAVÍ A RELATÍVNE BOHATÍ, MYSLÍME SI, ŽE ČAS JE SAMOZREJMOSŤ

Poďme však k dnešným časom. Žijeme život digitálnych technológií a každodenného ruchu. Ako si v tom všetkom pútavom a povinnosťami volajúcom nájsť čas na knihy?

Každý deň a každý človek má k dispozícii dvadsaťštyri hodín. To mal aj Leonardo, aj Michelangelo, aj Einstein, aj športovci, aj vedci,… Z tých samotných dvadsiatich štyroch hodín musíme samozrejme niečo aj spať, máme zamestnanie alebo deti majú školu, no potom máme tiež niekoľko hodín, ktoré si môžeme rozplánovať alebo si povedať, čo budeme robiť. Nedá sa robiť všetko a preto je dôležité urobiť si hierarchiu potrieb, záujmov, niečoho, čo musíme urobiť, niečoho, čo chceme urobiť, niečoho, čomu sa nedá vyhnúť a niečoho, čo si sami zvolíme. Počúval by som to dieťa alebo sám seba, čo môžem vynechať, keď všetko nestihnem, alebo čo je pre mňa ešte dôležitejšie ako to druhé v poradí a potom sa tomu naplno venovať. Je to, samozrejme, škola na celý život, človek sa učí sám so sebou žiť a organizovať si život celý život. Tomuto by sa napríklad mali učiť aj deti v škole, pretože čas je asi najvzácnejšia komodita, aj keď sa nám to nezdá. Keď sme zdraví a relatívne bohatí, myslíme si, že čas je samozrejmosť, ale čoraz viac ľudí zisťuje, že čas je ich najvzácnejší artikel, a teda si ho aj najviac strážia.

 

Majú v tejto dobe knihy vôbec miesto? Cítite rozdiel oproti sedemdesiatym rokom, v ktorých začali vychádzať vaše prvé literárne diela?

My na tieto doby pozeráme už skreslene a so sentimentom, pretože sme boli mladí, ambiciózni, plní plánov a snov. Aj mne sa stávalo, čo sa dnes už ťažšie stáva, že si ľudia knihy, keďže boli vypredané, opisovali a rozmnožovali, kolovali. To sa stávalo pred Českou knihou alebo pred antikvariátom ráno o tretej, pretože mala prísť dávka nových kníh, a to sa už dnes nestane. No myslím si, že to bolo nenormálne, lebo dobré knihy by mali byť na pultoch, mali by byť k dispozícii. Nemali byť pod pultom ako vtedy, že sa dostali len k niekoľkým vyvoleným alebo že na ne bolo treba čakať ako na banány. Ani to už dnes ľudia nevedia, čo bolo. Knihy by mali byť k dispozícii. Potom si človek, keď je autor, musí samozrejme povedať, či si ten žáner, ktorý píše, zaslúži alebo potrebuje také publikum, ako ten sused, ktorý predáva desaťtisíce alebo stotisíce kníh. Keď napíšem nejakú zbierku básní, tak je úplne prirodzené, a nemôžem sa na nikoho hnevať, že sa predá tristo kusov, a ten okruh ľudí, ktorí čítajú poéziu, sa ním aj nasýti. Keď chcem byť populárny, píšem muzikály, pre Haberu, alebo napíšem detektívku. Tam som už naozaj rád, keď si to prečíta nejakých pár tisíc ľudí. Básne sa nikdy nečítali masovo. A keď sa aj čítali, bol to skôr znak módy alebo istého politického nedostatku, povedzme v Sovietskom zväze, keď vychádzali básne v miliónových nákladoch.

 

 

VYUŽÍVAM SOCIÁLNE SIETE. CHCEM SA DOSTAŤ K PRIJÍMATEĽOVI CESTAMI, KTORÉ BOLI PRE MŇA MOŽNO EŠTE VČERA NEPREDSTAVITEĽNÉ

Kniha je sama o sebe vzácnosť. Dnes ju často nahrádzajú rôzne e-knihy, digitálne texty, aký máte na to názor? Je to dobrá alternatíva alebo radšej nečítať vôbec nič?

Určite je to alternatíva, ktorá tu bude bez toho, či ju prijmeme alebo neprijmeme, či nám je sympatická alebo nie. Ja sám som veľkým fanúšikom technológií, aj všetkých iných možností. Môj status, ktorý som dal dnes na Facebook, má vyše 190 likeov. Keby som pozeral zásah toho príspevku, je to skoro ako keby som vydal knihu. A je to tu 35 minút. Niektoré moje statusy majú čitateľnosť 50-tisíc ľudí. Ja naozaj využívam nové možnosti a sociálne siete. Dokonca vzniká aj nový druh literatúry, teraz napríklad kreslím komiks, pretože je to tiež žáner, ktorý deti zaujíma, je pre nich stráviteľnejší. Ja som človek, ktorý je v tomto veľmi pokrokový. Chcem sa dostať k prijímateľovi všelijakými cestami, ktoré boli pre mňa možno ešte včera nepredstaviteľné.

 

Písať, tvoriť a predostierať vlastné pocity a vnútorné monológy duše pred ľudské oči a uši, to je aj veľká zodpovednosť. Pochybovali ste niekedy sám o sebe? O tom, či vás budú chcieť čítať a počúvať, či nenapíšete niečo, čo sám nežijete?

To je komplexná otázka na prednášku, pretože naučiť sa byť populistom, povedzme v literatúre, písať to, čo ľudia chcú, nie je až také ťažké. Prečítate si nejakú príručku ako napísať bestseller alebo si dáte urobiť rešerš, aké témy hýbu spoločnosťou, alebo vám to dá nejaký kurz. Keby som chcel, napíšem knihu, ktorá bude mať 50-tisícový náklad a zapráši sa po nej. V tom je však už aj hrdosť osobnosti, že nepotrebuje alebo nechce rýchle cesty k sláve, popularite a bohatstvu. Radšej budem písať pre menší okruh hĺbavejších ľudí, ktorí hľadajú niečo viac ako len napínavý dej alebo nejaké senzácie, čím, samozrejme, nepohŕdam žánrami, ktoré to majú za cieľ, pretože napísať dobrý bestseller je tiež umenie a veľa dobrých bestsellerov je aj dobrou literatúrou.

 

 

ČLOVEK, KTORÝ LEN ČÍTA KNIHY A NEŽIJE, JE TIEŽ O NIEČO OCHUDOBNENÝ

Čo myslíte? V čom všetkom nás dokážu knihy rozvíjať a obohacovať? Prečo je dôležité si ich ponechať a neprestávať čítať?

Vznešene sa hovorí, že to otvára vnútorný obzor, človek sa vie vyjadrovať, má väčšiu slovnú zásobu, dozvedá sa skúsenosti a históriu iných ľudí, ale mňa zaujímajú výskumy neurológov, ktorí dokážu zmerať, čo sa robí s mozgom, keď sa číta. Aktuálne píšem v jednej motivačnej knihe pre deti, aby si predstavili svoje mesto alebo obec, v ktorých žijú. Je tam zima, tma, všetko stíchnuté, lampy zhasnuté a zrazu sa všetko rozsvieti, spustia sa kolotoče, ohňostroje, je to jednoducho farebnosť a hudba. To sa deje, keď prečítame len jednu vetu z knihy. Náš mozog sa rozsvieti, zaktivizuje, začnú medzi sebou fungovať a blikať všetky spojenia. Jednoducho, je tam život. To sa deje práve pri čítaní. Preto je čítanie záhadná, mysteriózna, ale pritom životodarná vec, ktorá čitateľa robí nielen šťastnejším, že strávi príjemný čas, ale aj úspešnejším v živote. A každý chce byť úspešný.

 

Dá sa nájsť v knihe to, čo nikde inde v živote nie?

Neabsolutizoval by som to. V knihe sa dá nájsť niečo, čo nenájdeme v športe alebo čo nenájdeme v prírode, alebo čo nenájdeme v peniazoch, ale zas, aj v športe sa dá nájsť to, čo nenájdeme v knihách. Život by mal byť komplexný, viacrozmerný, nielen plochý. Človek, ktorý len číta knihy a nežije, je tiež o niečo ochudobnený. Ja aj čítam, aj žijem, aj sa pohybujem, aj spievam, aj počúvam iných ľudí, pretože niektorí ľudia sú hotové knihy, ktoré v sebe majú naskladané príbehy a skúsenosti.

 

V roku 1996 vznikla pieseň s názvom „Svet lásku má“, ktorej text je vaším dielom. V jej refréne sa spieva: „Svet lásku má, pozri nosí krásnu detskú tvár. A dní čo máme je len pár…“ Má aj dnes svet lásku? Nosí tú krásnu detskú a nevinnú tvár?

Blížia sa Vianoce, tá nová detská tvár celá zažiari. Je to tvár Krista, malého Ježiška, ktorý príde na tento svet už po vyše tritisíci raz a bude nás opäť učiť, ako byť dieťaťom, ako byť otvoreným a nevinným ako On. Mimochodom, táto pieseň má príbeh. Písal som ju v horúcom auguste v jednej reklamnej agentúre, nado mnou hučal obrovský ventilátor a ja som si predstavoval zimnú náladu, stíšenie a padajúce vločky. Aj piesne a texty pochádzajú z rôzneho prostredia.

 

Dovoľte čitateľom inšpirovať sa vaším knižným tipom na dlhé jesenné večery. Možno aj literatúrou, ktorá by nemala chýbať v knižnici žiadneho kresťana.

Fúúú, to je veľmi ťažké, pretože ja čítam veľa kníh a niektoré knihy čítam aj súčasne, takže mám rozčítaných aj niekoľko kníh naraz. Teraz pozerám na tri knihy, ktoré mám poruke. Jednu sme v týchto dňoch vydali my, takže to bude znieť trošku ako reklama. Jej autorom je Chalíl Džibrán, ktorého možno ľudia poznajú z knihy Prorok. Už dlhé roky je to naozaj veľmi úspešný bestseller. My sme vydali knihu Piesok a pena, ktorá je prvýkrát preložená do slovenčiny. Sú to krátke myšlienky, až sentencie, podobenstvá. Je to ilustrované v tvrdej väzbe, taká darčeková kniha. Mám tu tiež knihu od Jordana Shapira, ktorá sa volá Nové detstvo. Podtitul „Ako dobre vychovávať v digitálnom svete“, veľmi aktuálna téma. Teraz čítam veľa takýchto inšpirujúcich kníh pre svoju pedagogickú činnosť. Čítam aj veľa fantastiky a aj spoľahlivej klasiky. Knihy, ktoré sa dajú čítať kedykoľvek, bez ohľadu na nejaké módy. Dostojevskij, Balzac, Márquez,… to by som teraz hodinu hovoril všetkých týchto obľúbených autorov.