Speváčka Veronika Haluzová: Nie je v mojich schopnostiach, aby som menila životy iným

Spieva Bohu chvály a chodieva tým poslúžiť aj do rôznych väzníc na Slovensku. Veronika Haluzová (27) vydala v spolupráci s ďalšími hudobníkmi album s názvom Prísľub pokoja. Ako môžu jeho poslucháči prežiť Boží pokoj aj v neistých časoch? A čo pomáha Veronike, aby ju neovládal strach? Nazrieme do jej svedectiev, vrátime sa s ňou aj do obdobia pandémie, do začiatku vojny na Ukrajine.

Počas COVIDU-19 si spravila album. Zrejme to nebolo ľahké. Ako si to prežívala?

Keď sme sa prvýkrát rozhodli vykročiť do nahrávania albumu, bolo to ešte v čase pred pandémiou. Do spolupráce ma prizval hudobník Jakub Krátky aj s Romanom Šoltysom zo štúdia Klakson. S Jakubom sme vybrali piesne v lete 2019 a čakali sme na termíny nahrávania, ale prišiel COVID-19 a nastalo dlhé prázdne ticho, kedy som sa sama seba pýtala, či Boh vôbec ten album má vo svojom pláne pre mňa. Cez lockdown som niekedy o skladaní nechcela ani počuť, cítila som sa frustrovaná a sklamaná. Avšak aj uprostred ťažkostí som sa zavrela na povalu k rodičom, zobrala som si gitaru a čerpala z času ticha. Pri takom tichu počuješ spev vtákov a len existuješ pred Bohom taký, aký si. A práve taká jednoduchá hudba, v ktorej o nič nejde, ma najviac hladila na duši. Taká nová intimita. Aj preto album začína práve inštrumentálnou časťou so spevom vtákov a niektoré skladby sme urobili len v zložení gitara a spev.

 

Tá intimita s Bohom ťa nakopla ísť ďalej?

Určite. V roku 2020 sme sa s Jakubom Krátkym rozhodli do toho pustiť naplno. Skladby sme vybrali nanovo a neskôr sme sa stretli spolu s Tadeášom Gavalom, ktorý mi roky pomáhal s písaním textov. Spoločne sme natočili demá a potom sme pracovali každý sám doma, aby sa pripravili podklady pre zvyšok kapely. Toto obdobie nebolo práve najľahšie, ale veľa ma naučilo.

 

Čomu napríklad?

Vždy som si predstavovala, že keď budem robiť svoj prvý album, budem tvoriť s hudobníkmi osobne. Miesto toho som sa musela naučiť pustiť veci z rúk a nechať sa prekvapiť, čo do toho hudobníci vložia aj bezo mňa. Ale stálo to za to, pretože tie piesne nadobudli rozmer, o ktorom som ani netušila. Učilo ma to novej dôvere, že Boh sa o svoje dielo postará a nenechá to ako nejaký nekvalitný polotovar. Samozrejme, uprostred toho sme si s Jakubom volali aj niekoľko hodín do týždňa a spoločne sa zdieľali o tom, ako to vidíme, kam si myslíme, že nás Boh posúva, a čo tým celým vlastne chcem a chceme povedať. Keď sa na to spätne pozriem, tak tieto rozhovory a aj vytrvalé modlitby boli pre mňa jednou z najkrajších skúseností z celej prípravy albumu.

 

ĽUDIA SA POTREBUJÚ ZAČAŤ MODLIŤ ZA POKOJ

Trvalo asi dva roky, kým album vyšiel. Prečo?

V lete 2021 sme dotočili všetko podstatné, takže by sa dalo povedať, že po roku intenzívnej práce bolo všetko pripravené. Jedna z vecí bola aj tá, že pred nami boli ešte iné projekty na dokončenie. Na konci roka som nakoniec sama dostala koronavírus, ktorý ma vyradil na jeden a pol mesiaca z normálneho života. Vedeli sme, že celý tím by to už mohol dotiahnuť aj bezo mňa. Ale už by som nemala možnosť prežiť si toto prvé „tehotenstvo“ až dokonca osobne, a tak sme na to prestali tlačiť. Myslím, že jedna z najväčších lekcií, čo sme dostali pri tomto albume je to, že Božie načasovanie je vždy jeho a vždy načas. A keď to príde, tak to už budeme vedieť a možno za tým budeme musieť až utekať. Samozrejme, aj uprostred čakania sa dajú robiť veci, a tak sa dokončoval obal CD a mali sme jasné, že album sa bude volať Remind me – Pripomeň mi.

 

Napokon si ho nazvala inak – Prísľub pokoja. Ako k tomu došlo?

Remind me vyjadrovalo čas toho, čo v nás Boh robil počas COVIDU-19. Potrebovali sme sa vrátiť k rodinám, k veciam, na ktorých záleží a nájsť v tom seba samých. Boh mi medzi štyrmi stenami pripomínal moju hodnotu a to, aký On je, a že to znova potrebujem žiť. Keď však prišiel rok 2022, žili sme už novými vecami. V čase, keď prepukla vojna na Ukrajine, v hlave sa mi stále opakovala pieseň Prísľub pokoja. Na CD sme ju dohrali, keď už boli všetky piesne vybraté. Zavolala som Jakubovi s tým, že musíme tú pieseň dať von a to čo najskôr, lebo ľudia sa potrebujú začať modliť za pokoj. To malo pozitívnu odozvu a Jakub navrhol, aby sme album premenovali na Prísľub pokoja.

 

 

A tak ste to aj spravili…

Mne to v prvej sekunde prišlo absurdne smiešne, že po tomto šialene dlhom čase ešte aj zmeníme názov (smiech). Jakub to odôvodnil aj tým, že Boh neostáva pri veciach minulých, ale ide stále prítomne s nami v tom, čo žijeme. A mňa to preniklo veľkou bázňou, lebo som vedela, že má pravdu. A neskôr ma ešte viac dostalo to, že tie piesne pre súčasnú dobu nadobudli úplne nový rozmer. To sme v roku 2020 nemohli tušiť.

 

Čo má tento album povedať ľuďom?

Verím, že piesne budú odrážať to, čo napovedá názov CD a Jánovo evanjelium. Teda to, že Boh nám dal prísľub, že nás nenechá samých uprostred čohokoľvek, ale poslal Ducha Svätého, skrze ktorého môžeme nájsť útechu, pokoj, načerpať a prežiť Božiu prítomnosť napríklad aj cez zhudobnené modlitby. Album by nás mal doviesť k tomu, že potrebujeme bojovať o tie veci, o ktorých sa v nich hovorí. Teda o pokoj, pokánie, odvahu, vedieť odsunúť naše rôzne „ale“ na to, aby sme dokázali odvážne vstúpiť do vecí, do ktorých sme povolaní, vedieť chváliť uprostred najťažších chvíľ nášho života a podobne. Zároveň verím aj v to, že Boh sa bude môcť cez to prihovárať k ľuďom osobne, ako potrebujú. Samozrejme, ak mu dajú šancu. Túžime po tom, aby to nezostalo len pri počúvaní.

 

 

HOVORÍM NAHLAS BOHU: „DÔVERUJEM TI!“

Ako môžu aj poslucháči prežiť pokoj? A nielen pri počúvaní, aj v živote.

Myslím si, že je to neustály proces rozhodovania sa, že aj uprostred búrky budem s Ježišom spať v loďke. A keď už nie spať, tak aspoň budem blízko pri ňom a budem čakať, pokým On sám búrku utíši. Sama sa snažím vzbudzovať si dôveru, že Boh to má pod kontrolou. To, samozrejme, často nejde len tak a niekedy to aj „nedávam“.

 

Čo vtedy robíš?

Prejsť také obdobia mi pomáhajú blízki, spoločenstvo, ale aj chválové piesne, či už moje alebo niekoho iného. Mnohé skladby na albume vychádzajú z Božieho slova a to je mocné a živé. Keďže o niektoré veci potrebujeme bojovať, tak to robím aj skrze piesne alebo nejaký trefný verš z Písma, ktorý sa nahlas pomodlím. A keď už nemám iné možnosti ani sily, tak aspoň nahlas hovorím Bohu – dôverujem ti. Aktuálne mám peknú skúsenosť s pravidelnou omšou a prijímaním Eucharistie. Po týždni každodenného prijímania ma prenikal nadprirodzený pokoj, ktorý som už dlhšie neprežívala. Ak nám to okolnosti dovoľujú, je to krásna milosť môcť prežiť Kristovu prítomnosť každý deň aj týmto spôsobom.

 

Spievaš aj o tom, že strach nemá miesto v živote. Dá sa to v neistých časoch, aké máme? Vojnu, infláciu…

Potvrdím to isté, čo v predošlej otázke. Ak sa rozhodneme Bohu dôverovať, neznamená to, že búrka okolo mňa sa utíši, alebo že podnety na strach úplne zmiznú. Stále je vojna na Ukrajine, len máme teraz o niečo väčšie ticho na našom území. Určite však nemáme upadať do zúfalstva. Sme však nútení premýšľať, na čom stojí náš život.

 

Na čom ho staviaš ty?

Sama si potrebujem často pripomínať, že sa mám obliekať do duchovnej výzbroje. Keď by strach alebo iné veci udreli, chcela by som ostať stáť na tom, čo je stále, pravdivé, vzbudzovala by som si postoj dôvery a bojovala o pokoj. A naozaj pokoj môže prísť aj v čase skúšky. Dokonca môžeme byť ešte aj nádejou a povzbudením pre druhých, ak Bohu dáme šancu, aby si nás pre súčasné potreby použil. Všetci potrebujeme povzbudenie a ľudí s vierou. Keď spievam: „Strach viac vo mne miesto nemá,“ hovorím tým, že sa rozhodujem nedávať sa mu zotročiť. A často sa to musím modliť znovu a znovu a znovu… Pretože, strach a neistoty mi neraz podkopli nohy. Avšak vďaka Bohu, ktorý mi stále pomáha vstať a ísť ďalej. Viem, že s ním sa to dá.

 

 

VŽDY SA MA VEĽMI DOTKNE, KEĎ VIDÍM TÝCH CHLAPOV PLAKAŤ

Okrem tvorby hudby chodievaš slúžiť aj do väzníc. Čo tam zažívaš?

Služba vo väzniciach je pre mňa výnimočná, veľa vecí to vo mne zmenilo. Chodím tam aj vďaka Michalovi Libantovi, ktorý je zakladateľom väzenského spoločenstva Dismas. Spolu zažívame, že Bohu veľmi záleží na odsúdených. Často vo väzniciach pociťujem veľkú lásku, ktorú si nedokážem vzbudiť k niekomu, koho absolútne nepoznám. A tak sa len snažím byť kanálom tej Božej lásky a toho, čo tam Boh chce urobiť. Zvyčajne trvá nejaký čas, pokým si človek získa dôveru odsúdených. Naučila som sa prichádzať s tým, že čokoľvek by sa dialo, či budú počúvať svedectvá, spievať s nami alebo nie, Boh tam aj tak funguje a jeho ovocie sa môže prejaviť aj mimo našich očí. Niekedy to nie je jednoduché. Ale často zažívame, že tí, ktorí sa na začiatku tvária tvrdo, možno nezaujato, na konci plačú a prídu sa aj poďakovať, ak majú možnosť alebo v listoch píšu svedectvá Michalovi do Dismasu.

 

Aj tebe už niekto poďakoval?

Raz prišiel za mnou jeden pán a ďakoval mi za konkrétnu pieseň, že sa ho Boh veľmi dotkol. Dokonca to ani nevládal dopovedať, pretože sa rozplakal. Bol to silný zážitok a vždy sa ma veľmi dotkne, keď vidím tých chlapov plakať. Niekto si povie, že ich mohol dojať pekný spev, ale ja viem, že toto nie je v mojich schopnostiach, aby som menila ich životy. Učím sa len byť Bohu užitočným nástrojom. O službe vo väzniciach by sa dalo rozprávať veľmi veľa.

 

 

Dá sa aj na takom mieste prežiť Boží pokoj?

Ja osobne ho tam prežívam celkom veľa, ak sa práve nemusíme rýchlo zbaliť a odísť alebo utekať slúžiť do ďalšej väznice. Vnútorný pokoj ma uisťuje aj o tom, že som na správnom mieste. Ešteže nás vždy pustia von (smiech).

 

Máš nejaké svedectvo, ako sa Boh o teba stará?

Musím povedať, že prežívam Božiu starostlivosť v takých každodenných veciach alebo aj v úplných maličkostiach. Môže to byť aj stihnutie vlaku po tom, čo dlho meškala MHD-čka. Alebo spolubývajúca, ktorá ma ponúkla výbornými raňajkami bez toho, aby vedela, že som zabudla, že na raňajky nič nemám. Alebo keď ma kamoška sama od seba obdarovala polievkou, keď som si potrebovala oddýchnuť a naozaj sa mi nechcelo variť. Keď sme točili CD a všade naokolo bola korona, jeden člen tímu sa mi rozhodol poslúžiť tým, že z Prešova jazdil autom po mňa do Košíc a ešte ma aj vozil naspäť z Prešova domov, aby som nechodila dlho po spojoch a nechytila koronu. Všetky tieto veci sú pre mňa prejavom Božej lásky a starostlivosti o mňa. A som si istá, že Boh sa nám takto chce dávať poznať a starať sa o nás.

 

Snímky: Marek Turčok, Terézia Glovová