Speváčka Veronika Haluzová: Mala som pocit, že populárna cesta nie je Jeho cesta pre mňa

Bola známa ako Rony. Speváčke Veronike Haluzovej sa črtala na slovenskej hudobnej scéne sľubná kariéra. Mala svoje piesne, kapelu a nádejnú budúcnosť hviezdy. Rozhodla sa však inak. So svojím spoločenstvom teraz spieva Bohu chvály.

Titulná fotka: Lenka Bednárová

Od malička si chcela byť hudobníčkou. Vyrastala si v hudobníckej rodine. Čo ťa na hudbe či speve najviac fascinuje až doteraz?

Myslím, že to, čo ma dnes na hudbe fascinuje, sa začalo v čase, keď som bola ešte v mamkinom brušku. Ocko je učiteľ gitary a už v tom čase mi hrával na gitare. Keď som po rokoch zrazu počula istú gitarovú skladbu, srdce mi tak zahorelo, že som schytila gitaru a chodila za ockom, sledovala gitaristov na YouTube, až pokým som sa ju nenaučila hrať. Keď som sa ju naučila, tatko mi povedal, že tú skladbu mi hrával ešte predtým, než som sa narodila.

Teda myslím, že ma na hudbe fascinuje najviac to, ako sa pri nej prebúdza celé moje ja, a takisto to platí aj pri speve. Pre mňa je spev prostriedok, akým dokážem vyjadriť seba z hĺbok, o ktorých niekedy ani netuším.

 

Ešte počas gymnázia si si išla za svojím snom. Založila si kapelu, mala piesne, klipy, vystúpenia… Ako hodnotíš toto obdobie?

Stredoškolské obdobie bolo veľmi pestré, ale zároveň náročné. Na gymnáziu mi schválili individuálne štúdium dva roky po sebe, čo pre mňa znamenalo, že som niekedy trávila oveľa viac času mimo školy ako v nej. V tomto čase som mohla pracovať na vlastných piesňach, naučila som sa pracovať v produkcii alebo s réžiou na rôznych kultúrnych podujatiach – vďaka programovému manažérovi Romanovi Sorgerovi, ktorý mi v tom čase dal okrem iného aj koncertné príležitosti, z ktorých čerpám až podnes.

Avšak keď som sa popri všetkých týchto aktivitách náhodou objavila v škole, aby som dobehla všetky resty, často som sa cítila istým spôsobom neprijatá, pretože som nebola typickou žiačkou. V triede som mala len pár najbližších priateliek, ktorým som sa zdôverovala. V rodine sme to tiež nemali jednoduché. Keď sme s mojím gitaristom Petrom Ignáczom založili kapelu The Wave, všetky víkendy som trávila v Poprade, odkiaľ pochádzala veľká časť členov kapely. A môj spánkový režim a nie plná zodpovednosť k zdraviu sa z času na čas odzrkadlili na zdravotnom stave až tak, že som potom niekoľko týždňov ležala v posteli s vážnejšími problémami.

Toto obdobie bolo krásne a vybudovalo zo mňa veľmi zodpovednú a samostatnú osobnosť, no myslím, že vtedy mi išlo hlavne o to, aby kariéra „šliapala“, a popritom mi trošku utiekla stredoškolská puberta. Tú mi však Boh v neskorších rokoch vynahradil inak. (úsmev)

 

 

Čo považuješ za svoj najväčší úspech z tých čias? Súťaže, spolupráce, koncerty…

Spomeniem tri zážitky, ktoré sa mi z toho času hneď vybavia. Keď som mala sedemnásť rokov, po prvýkrát som sa dostala do štúdia, kde sme nahrávali moju prvú autorskú pieseň, dueto Nestačí dúfať s Marekom Kováčikom. Bola to moja úplne prvá nahrávacia skúsenosť, kde sa ma popri nahrávaní pýtali na rôzne detaily, ako hudobníci majú hrať a podobne.

Vtedy som, samozrejme, absolútne netušila, ako sa to presne robí, a tak som len dúfala, že z toho vznikne skrátka niečo dobré. Nakoniec to spoločnými silami dopadlo ako prvá úspešná skúsenosť v štúdiu. Zároveň presne popri nahrávaní prišla prvá pre mňa veľká ponuka, zaspievať si na koncerte Integrácia s veľkými umelcami (Alexandra Stan, No Name, Katka Knechtová, …) pred publikom približne desaťtisíc ľudí v košickej Steel Aréne. Ako mladá pop-rocková speváčka som si vtedy na pódiu myslela, že som dosiahla asi vrchol svojho života, čo, našťastie, nebola pravda. (smiech)

Medzi moje najobľúbenejšie spomienky však patrí čas, keď sme založili kapelu The Wave. Keďže som najstaršia a nemám starších bratov, pre mňa boli chalani v kapele ako starší bratia, s ktorými som veľmi rada trávila svoj čas. Aj tam sa nám podaril pekný úspech. So skladbou Nádych sme sa v roku 2014 dostali rovno do finále súťaže Košický zlatý poklad.

 

Dá sa povedať, že si zabŕdla do sveta šoubiznisu. Aký je to podľa teba svet?

Vie byť lákavý a príjemný. Mňa ako speváčku veľmi tešilo, keď si niekto prišiel po podpis, fotku alebo keď mi niekto povedal, že som jeho vzorom, že moje texty ho povzbudili. V týchto vzácnych momentoch si človek uvedomí, že to je dôvod, prečo tie veci robí.

V tomto svete som našla pár veľmi vzácnych priateľstiev. No slávu treba vedieť ustáť. Myslím si, že ľudia v šoubiznise to majú ťažké hlavne v tom, že sú tlačení do výkonu. To znamená, že interpreti potrebujú neustále hľadať niečo nové, čo fanúšikov a hlavne médiá zaujme natoľko, aby sa kapely udržali na očiach, až potom v ušiach, ak hovoríme o hudbe.

 

 

Ako si sa cítila ty v tomto svete?

Istým spôsobom pod tlakom, nakoľko som bola odkázaná neustále sa deliť o všetko svoje počínanie, čo môže prerásť za hranice osobného súkromia tak, že si to človek ani nestihne uvedomiť. Jedna dobrá manažérska ponuka umelcovi môže zaistiť kariéru, ale môže ho to stáť jeho skutočnú identitu, ktorú by človek úprimne chcel priniesť.

Veľakrát je umelec viac orientovaný na to, čo si žiada trh, než na to, čo by chcel on sám, pokiaľ to nie je dosť presvedčivé. Je len málo interpretov na Slovensku, ktorým sa dnes podarilo ísť proti typickému prúdu mainstreamu tak, aby sa im darilo aj v šoubiznise. V tomto veľmi fandím Sime Martausovej, pretože si myslím, že ľudia naozaj môžu zakúsiť jej skutočnú úprimnosť a bezprostrednosť aj na výslní.

 

Čo sa ti na takej kariére páčilo a čo nepáčilo? Na čo doteraz spomínaš?

Najviac sa mi páčilo spoznávať rozličných ľudí, od ktorých som sa mohla čo-to naučiť. Zároveň, keďže milujem cestovanie, hoci niekedy sme cestovali aj pol noci, vidieť zaujímavé miesta a budovať vzťahy v kapele určite stálo za to. A v neposlednom rade môcť robiť vlastnú tvorbu, deliť sa o ňu je vzácnosť sama o sebe. Obzvlášť keď pridáme do tvorby morálne hodnoty a ľudí to napĺňa tak, že si spievajú piesne a prídu na koncert zďaleka. To bolo niečo, čo sme si v kapele veľmi vážili. A čo sa mi nepáčilo… určite toho bolo viac, ale radšej spomínam na to dobré. (úsmev)

 

 

Potom akoby si sa odmlčala. Už si nechcela pokračovať ako známa pop-rocková speváčka?

Čas ticha bol dlhší, ale mal svoje odôvodnenia. Po necelom roku sa nám kapela rozpadla a ja som v tom čase akurát dostala infekciu pečene. Načas som musela prestať spievať aj kvôli poruche hlasiviek.

 

Ale teraz ťa ľudia môžu vidieť ako gospelovú či chválovú speváčku. Čo sa stalo, že si sa upriamila týmto smerom? Nejaký životný (nadprirodzený) zásah?

Vyrastala som v kresťanskej rodine, a hoci som bola veriaca, nie vždy som zostávala v tom, čo bolo sväté. Teda v čase odmlčania som sa začala viac zameriavať na svoj vzťah s Bohom, modlitbu. Keď som vyzdravela, snažila som sa vrátiť k bežnému koncertovaniu. Ale žiadna kapela mi nemohla nahradiť vzťahy bývalej kapely a po pol roku sa môj elán a fyzické sily začali rýchlo vytrácať. A čoskoro som mala pocit, že Boh mi skrze Písmo hovorí, že populárna cesta nie je jeho cesta pre mňa.

Jeden večer som sa rozplakala a povedala Bohu, že mi taký život prináša asi viac problémov ako radosti, že túžim len spievať. A keďže Boh počuje naše modlitby, veľmi rýchlo aj odpovedal. Na druhý deň som zložila Modlitbu Pokoja, čo bola gospelová pieseň, a to ma samu prekvapilo. V tom čase bežala súťaž Gospeltalent, na ktorú sa ma viac ľudí pýtalo. Keďže som nemala kapelu, o pomoc som poprosila klaviristu a kamaráta Tadeáša Gavalu, s ktorým sme nahrali pieseň nakoniec len na mobil a poslali sme ju.

Po zverejnení piesne v semifinále sa mi začalo ozývať veľa ľudí ohľadom toho, ako sa ich tá pieseň dotýka. Z Bratislavy prišlo pozvanie na Gospelfestival a okrem ďalších vecí sa mi ozval jeden gospelový producent. Pozval ma k spolupráci a povzbudil, že Boh má so mnou plán v tomto smere. Verím, že Boh vtedy veľmi konkrétne začal zjavovať svoj plán. Keď preskočím ešte pár mesiacov, dnes som súčasťou hudobnej služby spoločenstva Marana Tha. A myslím, že stále niekde v srdci som pop-rocková speváčka, akurát gospelová alebo skôr chválová.

 

 

Predsa len… nebolo ti ľúto odchodu zo sveta šoubiznisu? Ako to prijalo tvoje okolie, fanúšikovia?

Veľmi dobre si pamätám na moment svojich prvých chvál: Keď som spievala jednu pieseň Bohu, zrazu sa to nedalo porovnať s dvoma hodinami hrania v nejakom pube. Viem, že moje srdce začal napĺňať úplne nový rozmer. Ľudia, s ktorými som začala hrávať, nepracovali pre peniaze ani vlastnú slávu, ale preto, že hudba je prostriedkom vyjadrenia lásky k Bohu. Hoci som niečo stratila, dostala som späť niekoľkonásobne viac vo vzťahoch aj pokoji v srdci, že som tam, kde mám byť.

Či to bolo dobré rozhodnutie, to som spoznala ja aj rodina po ovocí. Rozhodne do môjho života prišiel pokoj a radosť. Čo sa týka fanúšikov, reakcie boli rôzne. Niektorí si už skôr všimli, že v nekresťanských pesničkách niekde medzi riadkami spomínam vieru, takže zrejme až v takom šoku neboli. Iní to chápali ťažko, niektorí boli prekvapení, že som sa rozhodla všetko zanechať a robiť gospel. Boli, samozrejme, aj veľmi pozitívne reakcie.

Dnes sa stretávam aj s neveriacimi ľuďmi, ktorí stále čakajú na dobrú kvalitnú pieseň, aj keby bola s posolstvom viery. Hoci nie každého možno stretnem na chválach, na dobrý koncert ľudia vždy prídu. Preto mám túžbu slúžiť aj mimo spoločenstva.

 

Gospel či chvály rozvíjaš hlavne ako službu v spoločenstve Marana Tha. Aké máš vízie, ciele do budúcna?

Do spoločenstva Marana Tha som vstúpila počas vysokej školy a som tam približne tri roky. Aj keď som čerstvo ukončila magisterské štúdium, spoločenstvo má teraz v mojom srdci špeciálne miesto a napĺňa ma slúžiť tam. Okrem toho sa k tejto službe pridalo aj hranie v divadle Ad1 z Veľkého Šariša, kde už viac ako rok hráme muzikálovú rozprávku Legenda o zakliatom meste. Samu ma prekvapilo, aké veľké zaľúbenie som našla v divadle, takže mám túžbu naďalej v týchto veciach pokračovať aj popri zamestnaní. Teda pokiaľ sa táto cesta v Božom pláne pre mňa nezmení.

 

Aj keď si ešte nenahrala svoj album, hosťovala si či spolupracovala na iných. Čo ti dali tieto skúsenosti?

Každé pozvanie je pre mňa príležitosť na budovanie, a hoci každý album vyžaduje svoj čas pri nahrávaní, dá sa tam zažiť aj veľa srandy. (úsmev) Najsilnejšou skúsenosťou bolo pre mňa nahrávanie s detskou kresťanskou kapelou Fil3, ktorá spája rómsky a slovenský národ. Ku kapele ma prizvali ako hlasového mentora spevákov. Asi pol roka nato sme spoločne s tútorom Lukášom Goroľom a deťmi začali pripravovať album a samotné nahrávanie trvalo deväť mesiacov.

Dnes sa smejem, že ten čas naozaj symbolizoval pôrod. CD sa točilo v umeleckom štúdiu F6. Náročné bolo to, že sme si všetko robili sami. Pred celkovou spoluprácou som mala veľký rešpekt, nakoľko som prvýkrát pracovala so siedmimi spevákmi naraz, zatiaľ čo dovtedy som sa súkromne venovala iba jednotlivcom. Každý zo spevákov potreboval niečo iné, o čom som si viedla aj také spevácke záznamy. Nakoniec mi na vysokej škole povolili napísať o tom aj diplomovú prácu.

Pri tomto albume som tiež riešila detaily hudby, kombinovanie hlasov až po postprodukciu. Takže dnes si cením prácu producentov o niečo viac; a hlavne vzťahy s deťmi sú vzácne! Bola to pre mňa istá škola života. A hoci nás to stálo aj veľa sebazaprenia, niekedy aj plaču, CD kapely Fil3 nesie názov Poklad a vyšlo v septembri 2018!

 

 

Budeš chcieť aj svoj album? Pracuješ na vlastných pesničkách?

Áno, stále sa venujem vlastnej tvorbe. V spoločenstve Marana Tha sme akurát vydali album Drahocenný, na ktorom sa nachádza aj jedna moja pieseň s názvom Hoden všetkých chvál. Je to chválová pieseň, a keď som ju pred dvoma rokmi skladala, cítila som, že bude hlavne pre spoločenstvo. Dnes som veľmi vďačná, že Boh sa toho prostredníctvom našich ľudí ujal. Dokopy som spolupracovala asi na piatich albumoch, čo možno nie je vysoké číslo, ale dosť na to, aby snáď už mohol prísť čas aj na ten môj. (smiech)

Za vlastný album sa modlím, snáď už odkedy som bola celkom malá, takže až to príde, očakávam, že to bude veľké! Pevne verím, že vo veľmi blízkej budúcnosti sa mi podarí ísť do štúdia a podeliť sa o to nielen v spoločenstve, ale aj na ďalších miestach. Už len čakám, kým sa tie dvere naplno otvoria.

 

Na slovenskej gospelovej scéne už máme speváčky. Čím si ty iná? Čo je charakteristické pre tvoj hudobný prejav?

Myslím, že každý človek je vo všeobecnosti úplne iný a originálny. Mám pocit, že svoj osobitný hudobný prejav ešte stále hľadám. V mojom speváckom prejave sa dá nájsť aj jemnosť, ale asi je hlas viac doma, keď sa tam prejavuje sila, možno bojovnosť, teda taký rockovejší prejav. Mám celkom silný hlas a niekedy, keď sa modlím mimo pódia počas chvál, trošku sa bojím úplne uvoľniť pri modlitbe, aby ľudia okolo neprestali počuť vlastné myšlienky. (smiech) Takže pre môj hudobný prejav je charakteristické asi spievanie z celého hrdla, keď spieva celé moje ja. Vtedy sa cítim najviac sama sebou, keď to ide naplno k slobode. (úsmev)

 

 

Viem, že s niektorými gospelovými speváčkami si aj dobrá kamarátka. Zrejme sa neberiete ako konkurentky… Viete si aj pomôcť navzájom?

My ženy možno často bojujeme s tým, či sme dosť originálne, a zbytočne sa porovnávame. S kamarátkami, s ktorými chodíme slúžiť, sa naozaj neberieme ako konkurentky, ale ako rovnocenné líderky sa povzbudzujeme navzájom. V spoločenstve som v skupinke piatich dievčat a každá z nás je súčasťou hudobnej služby. Snažíme sa dbať hlavne o dobré vzťahy a komunikáciu.

Zároveň by som sa ani jednej nebála zavolať neskoro v noci, ak by som to naozaj potrebovala, a verím, že to platí i naopak. Pomáhame si hlavne v tom, že stojíme jedna za druhou, osobnostne aj modlitebne. Jasné, odovzdávame si aj svoje gitarové, líderské či iné skúsenosti. (smiech) Stalo sa, že sme dostali pozvanie na nahrávanie CD Dominiky Gurbaľovej, čo nás ešte viac zblížilo a povzbudilo k vlastnej tvorbe.

 

Hudbou sa zrejme neplánuješ živiť. Čo sa chystáš robiť po škole?

Teraz v lete si chcem hlavne oddýchnuť a splniť nejaké tie ciele, pokiaľ nenastúpim do práce. Od nové školského roka budem pracovať ako učiteľka na bilingválnom Gymnáziu svätej Edity Steinovej v Košiciach, kde budem učiť hudbu a hlavne angličtinu. Takže sa teším na nových kolegov a najmä na formáciu mladej generácie. Verím, že Boh vytvorí priestor aj pre službu. (úsmev)