Speváčka Dominika Gurbaľová: Bolo to klamstvo, že všetko pekné sa už skončilo

(archívny rozhovor zo septembra 2022)

Autori: Martin Ližičiar / Zuzana Verešová

Titulná snímka: Lukáš Hlubovič

Prešla si náročným obdobím, v ktorom, ako sama hovorí, padla na samé dno. Čo alebo kto jej pomohol tento ťažký čas ustáť a ako sa jej postupne podarilo oslobodiť sa od vlastného pocitu zlyhania a ľudských predsudkov? O svojom vzťahu a krátkom manželstve, ktoré bolo vyhlásené za neplatné, no tiež o páde do Božej ruky v čase najväčších sklamaní sme sa rozprávali so známou speváčkou Dominikou Gurbaľovou (30).

Ktorá pieseň ti znie tieto dni v ušiach a máš ju rada?

Aktuálne mi nenapadá žiadna pieseň, ale veľmi rada tancujem so svojou dcérou Dorotkou. (úsmev) Občas si rada pustím niečo swingové alebo klasiky od skupiny U2. Alebo pieseň Si nádherný v anglickej verzii.

 

Ak by sme sa pozreli do tvojej hlavy či srdca, rodí sa tam práve niektorá z tvojich autorských piesní?

Tie piesne prichádzajú ruka v ruke so životom. Je jedna pieseň, ktorou teraz žijem. Postupne sa chystám dávať „von“ aj ďalšie, ktoré sú uložené doma „v šuflíku“.

 

O čom budú tieto skladby?

Budú viac pozitívne ladené ako tie predchádzajúce. Doteraz som skladala väčšinou žalmy alebo smutnejšie veci. Tieto budú o prežívaní Božej blízkosti a priazne – v úplnej jednoduchosti.

A budú znieť dvojznačne.

 

Čo to znamená?

Kedysi som chcela robiť piesne aj pre svetské publikum. Texty, v ktorých by bolo skryté kresťanstvo, no nedarilo sa mi to. Tak som si vtedy povedala, že to beriem, ako to je – Pán Boh zrejme chce, aby som bola priamočiara.

 

Teraz je to inak?

Teraz sa to zmenilo prirodzene. V jednej piesni napríklad spievam o tom, že „noc s tebou je pre mňa časom, z ktorého čerpám“. Ja tú noc však myslím aj v duchovnom význame – keď má človek temnú noc a cíti sa opustený.

 

Takáto temná noc je niečo, čo – keď to dávaš do skladieb – aj prežívaš?

Áno. Za svoju temnú noc považujem obdobie, keď som si začala uvedomovať, že manželstvo, v ktorom som žila, je scestné a nie je možné ho naplniť v skutočnom význame. Snažila som sa v ňom nejako zotrvať, nájsť spôsob, ako prežiť. A nejakú chvíľu sa mi už ani nechcelo žiť, keďže som v tom nevidela žiadne riešenie, niečo ako rozvod alebo nulita mi ani nenapadlo.

 

 

Z NAJKRAJŠIEHO OBDOBIA SA STALO NAJŤAŽŠIE

Otvárame náročnú tému v tvojom živote, ktorú si sa rozhodla úprimne otvoriť a sme ti za to vďační… Krátko si chodila so svojím budúcim manželom, mali ste zásnuby, sobáš a nasledoval rozvod a nulita vášho manželstva…

… a v tom všetkom, keď sme už nežili manželským životom, som zistila, že som tehotná. Malo to byť pre mňa najkrajšie obdobie života, no bolo veľmi náročné a najťažšie. Cítila som sa beznádejne a mala som problém všetky tie udalosti jednu za druhou vstrebať. Jediný pocit bol, že to už musím nejako dožiť.

Navyše, tehotenstvo je pre každú ženu časom neistoty a otázok, plánuje spoločnú budúcnosť. Ja som si vtedy uvedomila, že ostávam spojená s človekom, s ktorým nevidím budúcnosť. Boli to chvíle beznádeje, temná noc. Jediný pocit bol, že to už musím nejako dožiť.

 

Bola si v tom všetko sama?

Mám kamarátku, ktorá je aj mojou duchovnou mamou, a ona mi často podáva veľmi praktické veci s múdrosťou a sedliackym rozumom. V tom čase mi hovorila: „Dominika, nie je pravda, že všetko pekné sa už pominulo. Je to klamstvo, že všetko pekné pominulo a ty už musíš len nejako dožiť… Je to klamstvo a myšlienka, ktorá nepochádza od Boha. Pekné veci ešte prídu do tvojho života. Veci, ktoré budú ešte krajšie!“

 

Čomu sa dalo asi ťažko v tom čase uveriť…

Ja som si vôbec nevedela predstaviť, že ma ešte čaká niečo pekné. Ona ma však povzbudzovala a držala, nech kráčam ďalej.

Rovnako ma podržala aj moja rodina, ktorá pri mne stála bez slov – a pár skutočných priateľov, ktorým chcem aj tu poďakovať.

 

Hovoríš, že teraz prežívaš Božiu priazeň. Tvoja temná noc sa už pominula?

Moja temná noc odplávala… Myslím si, že mojím problémom bolo vtedy aj to, že som bola otrokom toho, čo o mne povedia ľudia. Žila som vo vlastnej neúcte. Chcela som byť s každým zadobre. A bola som otrokom predstavy o tom, čo odo mňa vyžadujú iní. To ma dotlačilo do vecí, v ktorých som sa ocitla – a je pre mňa smutné a veľmi pokorujúce teraz to vyjadriť.

Aj tieto veci ma dotlačili do sobáša… Bol to tlak, ktorý som si do istej miery vytvorila sama. Nechcem prenášať zodpovednosť na iných… Viem, že je to môj problém. A po svadbe sa ukázali tie podstatné skutočnosti, ktoré boli úplným dôvodom smerujúcim k dnešnému rozuzleniu.

 

U teba je to náročnejšie tým, že si známejšia…

Áno… Paradoxne, tým, že je moja temná noc viac „okatá“ a mnohí vedia, čím som si prešla, musela som sa v tom naučiť postaviť sa sama za seba. Naučiť sa pochopiť, prečo sa to udialo tak, ako sa to udialo – a vďaka tomu som získala slobodu od toho, čo si druhí myslia a čo hovoria.

Bola som nútená postaviť sa za seba a konať z lásky. Takto mi to raz povedala aj jedna psychologička, že veci môžeme robiť z núdze, zo zvyku, zo strachu alebo z lásky.

A síce som si predtým myslela, že som konala z lásky – dnes si myslím, že to bolo skôr z núdze, pretože som bola presvedčená, že takto to má byť a takto sa mám správať. Dnes, aj keď to nie vždy vyzerá navonok dobre, sa snažím konať z lásky.

 

Vystupovala si na chválach či koncertoch, skladáš gospelové piesne – ľudia mali od teba isto mnoho očakávaní…

Tým, že som padla na úplné dno, som očakávala, že všetci budú proti mne, že príde veľké odmietnutie a nikto ma nepochopí. Ja som odsúdila samu seba ešte skôr, ako som zažila odmietnutie od druhých.

No vďaka tomu, že som spadla na dno, ocitla som sa na mieste, kde som mohla stretnúť Božiu lásku a svoju hodnotu – nanovo, hlboko a iným spôsobom.

Ocitla som sa v situácii, keď som bola naozaj sama: prišiel koronavírus, všetko sa pozatváralo, bola som tehotná, na PN. A nevedela som hovoriť o tom, čo prežívam, čiže som bola uzatvorená sama v sebe aj v tejto oblasti. A keď som našla odvahu a zverila sa so svojím trápením v manželstve blízkej osobe, ona ma za moje správanie odsúdila. Snažila som sa to rešpektovať a neoponovala som, bola som totiž taká unavená zo života, že som nemala silu niečo jej dokazovať. Ale priznám sa, bola to jedna z vecí, ktoré „ma položili“. Išlo o to, že sa tým naplnil môj strach.

 

Strach z čoho?

Strach, že nikto neuverí tomu, ako „vyzerá“ moje manželstvo, a všetci sa mi otočia chrbtom.

Ale… pri tomto páde, v tejto temnote sa našiel priestor pre Boha, aby mi dal spoznať, že zomrel aj za túto vec, že ma miluje v slabosti a hriechu, že nikomu nemusím nič dokazovať a moja hodnota (a celkovo ľudská hodnota) je v Božích očiach nemenná.

 

Čo si sa ešte naučila?

Boh ma nanovo učí, že každý z nás má právo aj na pády. A aj keď sa ocitnem v situácii, že budem vinná, zoči-voči Bohu stojím len ja a môžem si vybrať: buď sa budem hnevať, ľutovať a odídem od Boha, alebo ho nechám nanovo konať vo svojom živote a nechám sa ním milovať.

Takže som vďačná, že som v tom dne padla do Božej ruky.

 

NÁŠ VZŤAH SOM TLAČILA K ÚSPECHU

Skúsme sa ponoriť viac do týchto vecí, ktoré si prežila. Čo sa udialo vo vašom manželstve?

Budem hovoriť len okrajovo, pretože je ťažko v niečom takomto hovoriť za druhých. A chcem o tom hovoriť z toho dôvodu a z takého uhla, ktorý by mohol niekomu pomôcť.

V našom vzťahu bol od skorého začiatku spor, ktorý sa týkal toho, že namiesto prehlbovania nášho vzťahu som sa cítila len vtiahnutá do vzťahu s jeho rodinou. Spočiatku som to brala prirodzene, ale k zmene nedošlo ani po svadbe. Hľadanie kompromisu sa stalo centrom prežívania nášho vzťahu.

Dúfala som v sľúbenú zmenu, ktorú aj druhá stránka uznala za potrebnú, ale na úkor prežívania spoločných stretnutí sme dookola hľadali riešenie a vstupovali do konfliktu v názoroch alebo sme trávili čas s inými ľuďmi a s členmi rodiny, a v podstate som sa celý čas doprosovala zmeny. Vo vzťahoch je toto pomerne častý problém. Väčším problémom v tom bola narušená dôvera a klamstvá. Už vtedy som hovorila kamarátke, že ak sa toto nezmení, rozídem sa s ním.

 

Čo sa dialo ďalej?

Hneď po dvoch mesiacoch chodenia prišli zásnuby, verejne, v peknej burácajúcej atmosfére, ja som tomu podľahla a naivne som sa tomu oddala. Ak by to bolo v súkromí, bolo by to iné. Vo svojom vtedajšom prežívaní a nezrelosti som vnímala tieto zásnuby ako verejný záväzok, z ktorého som nevedela vycúvať, a tlačila som vzťah k úspechu. Celé zle.

 

Čo si si vtedy hovorila?

Presviedčala som seba samu, že toto je vzťah, ktorý musí vyjsť. Nemala som v tom slobodu, nadhľad a sebaúctu… Náš vzťah bol, povedala by som, až prudérny, čo sa týka čistoty – a napokon aj táto oblasť v manželstve bola úrazom, ale nešlo, samozrejme, iba o túto oblasť.

Takmer každý rozpor som otáčala proti sebe, že to ja nie som dosť dobrá, začala som o sebe pochybovať a presviedčať seba samu, že láske sa treba učiť, že ten druhý predsa nie je zlý človek – že milovať sa dá každého. A takto som si „zduchovnila“ viaceré racionálne veci.

 

Čo znamená „zduchovniť“ si prirodzené veci?

Nie je možné oddeľovať prirodzené a duchovné, ja som to trochu robila. Malo by to ísť ruka v ruke. Niekedy je tým duchovným viac to praktické, ktoré vykonáme.

Ja som za „duchovné rúško“ zakrývala veci, u ktorých bolo prirodzene zjavné, že nefungujú. Sedliacky rozum hovoril, že tu niečo nie je v poriadku, ale prekrývala som to duchovnými frázami – že treba bojovať proti zlému duchovi, že sa to pominie manželským požehnaním, že sa treba učiť milovať… Boh je však nadprirodzený, nie neprirodzený. Nemožno ho „ťahať za nohy“ neprirodzeným spôsobom.

 

 

ČAKALA SOM, ŽE SA NIEČO ZMENÍ

Koľko času ubehlo od zásnub po svadbu?

Deväť mesiacov. Ja som pred svadbou ochorela, čo mi znemožnilo byť s ľuďmi a rozprávať sa s nimi. Mala som síce rozlúčku so slobodou, ale kvôli chorobe iba malú a doma… A myslím si, že som ochorela z psychického vyčerpania.

Pamätám si, ako som sa vtedy modlila, aby Boh niečo urobil, aby zasiahol… že ja už neviem, čo robiť, neviem sľub zrušiť. A že ak on nič neurobí, tak budem veriť v to, že je to takto správne a vydám sa.

Dnes to vidím už jasne – to prirodzené mi hovorilo, že toto nechcem. No ja som si to zduchovňovala v zmysle, že Boh sa postará, že on to požehná. Navyše som sa s tými problémami zverila len úzkemu kruhu ľudí a kňazovi, ktorý mi opäť dal „povzbudenie k odvolávaniu“ zlého. Pred ostatnými som do hĺbky o vzťahu nezachádzala.

 

Bola si vtedy šťastná?

V tom čase som sa osobne cítila šťastná. Nemala som očakávania, že muž má byť hlavným zdrojom mojej spokojnosti. Všetko bolo v poriadku aj pracovne, chodila som spievať, hrať, tvorila som, bola som pripravená sa darovať…

Možno ako chybu vnímam aj to, že sme s priateľom neboli viac prepojení v smerovaní a aktivitách. Keď sme náš vzťah riešili neskôr so psychologičkou, aj ona uznala, že sme ako ľudia veľmi odlišní – a takto odlišní ľudia sa nezvyknú dávať dokopy a ani sa to neodporúča. Keď sa nad tým zamýšľam spätne, znie pre mňa celý tento príbeh absurdne.

 

Aký bol váš svadobný deň?

Noc predtým som nespala, stále som čakala, či sa niečo zmení. Svadba bola však – ako taká – pekná. Akurát, že sme na svadbe my dvaja ako manželia poriadne neboli. Ja som veľa tancovala s kamarátkami, on netancoval – čiže my sme svadobnú hostinu vlastne spolu neprežili.

 

Mala si v ten svadobný deň zlé a negatívne myšlienky na to, čo robíš?

Práveže nie. Presvedčila som seba samu, že všetko podriaďujem manželstvu. Urobila som predsa rozhodnutie, oddala sa tomu, že je to pre nás Boží plán a my ho ideme odteraz žiť.

 

Vedel niekto z tvojich kamarátov, že tento vzťah nie je v poriadku?

Znie to paradoxne, ale áno. A viacerí mi už povedali, že sa na našom prípade naučili, že ak vidia, že niekomu nefunguje vzťah, treba mu to povedať. Dokonca som potom počula aj vety typu: „Ja som to vedel a tušil… chcel som ti niečo povedať…“ Ako sa hovorí, po vojne je každý generál. Nikto mi nič nepovedal, a to ma chvíľu aj hnevalo…

 

Ako dlho trvalo vaše manželstvo?

Toto spolužitie trvalo krátko, prebiehalo skôr chladne, aj v oblasti intimity…

Do manželstva som išla čistá, žili sme spolu po svadbe v byte štyri mesiace, ale zvláštne veci som vnímala hneď po svadbe.

Potom nastala jedna vypätá situácia, keď sa ukázalo, že takto to ďalej nepôjde. Vedela som, že môj manžel nie je zlý človek, treba vyvrátiť, žeby ma bil alebo by pil. Zároveň som si však uvedomovala, že čelím veciam, ktoré sa ukazujú ako nemenné. Vtedy som si ešte povedala, že sa s tým skúsim zmieriť a budem žiť svoj život vedľa neho.

 

MANŽELSTVO MÁ BYŤ O SEBADAROVANÍ

Ako to pokračovalo?

O mesiac na to, ako sme už len žili vedľa seba, som zistila, že som tehotná. Chodila som ako bezduchá, na čo mi nečakane povedal, že sa na mňa nemôže ako na chodiacu múmiu pozerať, a odišiel k rodičom.

Aj keď bol preč, vzhľadom na bábätko, sme sa to skúšali ešte urovnať. Začali sme sa spolu stretávať akoby znova na rande, navštívili sme kňaza, ja som začala chodiť na terapie… No nakoniec som sa práve kvôli bábätku rozhodla rozviesť.

 

Prečo?

Pretože sa potvrdzovali črty osobnosti, o ktorých je nevyhnutné vedieť pred vstupom do manželstva. Zdalo sa mi, že bude lepšie, keď sa narodí naše dieťa už do ako-tak zabehnutého úctivého vzťahu medzi nami a po rozvode, ako keby sme mali riešiť namiesto bábätka naše ťažké veci, ktoré boli pre mňa už zjavné a jasné.

Možno to znie nelogicky, ale mala som v tom aj pred Bohom jasno. Rozvod bol pre mňa iba úradné potvrdenie toho, že to manželstvo bolo nefungujúce a nikam nevedúce. Manželstvo má byť o sebadarovaní, no ja som reálne nevidela schopnosť darovať sa. Boli sme aj na manželskej poradni, kde nás psychológ usmernil, že bude lepšie to ukončiť. Neskôr som požiadala aj o nulitu manželstva.

 

Ako prebiehal proces nulity?

Som vďačná, že som pri ňom zažila láskavý prístup, pretože som do toho išla s malou dušičkou. Riešilo sa tam, aký bol vzťah pred svadbou, aký bol samotný sobáš aj spolužitie potom. Veľmi som tam cítila, že sa nikomu nenadŕža. Nehodnotí sa tam človek, ale manželstvo ako také.

V našom prípade boli súčasťou aj psychologické posudky. Nulita je niečo úplne iné ako civilný rozvod. Je to špecifické aj v tom, že obe strany sa vôbec nestretnú – každý vypovedá sám za seba, v rozdielne dni.

 

Ako sa tento proces nulity skončil?

Všetci traja sudcovia sa zhodli, že ide o nulitné manželstvo – teda nikdy nevzniklo.

 

 

UČÍM SA MILOVAŤ A NIE SÚDIŤ

V čom vidíš ty – v tom, čo si prežila – najväčší problém?

Vzali sme sa rýchlo po vzťahu, ktorý bol zacyklený v spomínanom konflikte, čo bolo dôvodom dočasného zakrytia kľúčových a objektívnych osobnostných „háčikov“ pre funkčný a sebadarujúci vzťah, vrátane intimity. V čase pred svadbou bola problémom moja neschopnosť vycúvať. Všetko som otáčala proti sebe. Bola to tiež moja nezrelosť, nezrelé zmýšľanie. Neschopnosť postaviť sa sama za seba, mať svoju sebahodnotu, sebavedomie.

V tom, čo som prežila, vnímam svoj veľký podiel viny a požiadala som svojho partnera aj jeho rodičov o prepáčenie, že som s takýmito pocitmi neistoty a nezrelosti vstúpila do manželstva.

No vzhľadom na ďalšie spomínané fakty súvisiace s osobnosťou som presvedčená, že pre nás aj v radostnom vstupe do tohto zväzku by sa nič nezmenilo na tom, kde sme dnes.

 

Kto alebo čo ti bolo vtedy najväčšou oporou?

Bolo to zopár kľúčových ľudí, ktorí ma podržali. Rýchlo sa vtedy ukázalo, ktoré vzťahy sú alebo nie sú skutočne priateľské… Zároveň ma to naučilo, že v živote ide práve o tieto kľúčové vzťahy a priateľstvá.

V najťažšom čase, keď som nebola schopná takmer ničoho, som si do zošita písala vetu: „Boh je dobrý!“ Zapísala som takto niekoľko strán. Pomáhalo mi to nestratiť vieru v túto pravdu.

Taktiež mi pomohlo počúvať dookola dve piesne: Way Maker a Fill me Up – piesne o tom, že Boh je ten, ktorý robí cestu, a ten, ktorý má naplní.

 

Čo ešte?

Povzbudil ma tiež výrok istého kňaza, keď som sa mu zverila s myšlienkami o odsúdení: „Len horší sa pohorší, lebo lepší miluje!“ Táto myšlienka ma nesie doteraz. Snažím sa tiež pri pádoch a ťažkostiach iných pozerať na nich očami milujúceho, nie súdiaceho.

 

NEBOJME SA HANBY A VLASTNÉHO ZLYHANIA

Čo by si odporučila mladým ľuďom, ktorí majú pred svadbou? Majú si dávať na niečo pozor?

Najmä, aby si stáli sami za sebou, svojou láskou či neláskou v pravde – za tým, čo naozaj chcú a pre koho tu naozaj chcú byť. A či to vyzerá navonok dobre alebo zle, na tom nezáleží, lebo svoj život si každý musí prežiť sám.

Nech sa odpútajú od svojich rodičov, no zároveň nech sú si vedomí, že ak si niekoho beriem za muža či ženu, beriem si s ním celú jeho rodinu. Ak ju neviem prijať a sú medzi nami veľké rozdiely, musím brať na vedomie, že to môže byť ťažké, a základ je nastavenie držať spolu v dôvere, bez klamstiev. Dôvera je veľmi dôležitá.

 

Čo by si im ešte kládla na srdce?

Keď je niečo ťažké pred svadbou, nemôžeme očakávať, že sa to po nej zmení. Môže sa to práveže zhoršiť. A ešte odporúčam, aby sa ľudia zažili pred svadbou vo všetkých ročných obdobiach. A aby neboli otrokmi predstáv iných o svojom živote a manželstve.

Tiež by som si dala pozor na prudérnosť a na to, aby si človek nezduchovňoval veci. Láska by mala zahŕňať všetko – aj rozum, aj city. A človek by mal ísť do manželstva šťastný. Láska nemá byť iba martýrstvo.

 

Čo vtedy, ak má niekto pred sobášom a váha?

V prípade obáv sa nebáť s láskou aj zrušiť sobáš, posunúť termín a nebáť sa hanby či vlastného pocitu zlyhania. Milovať seba – úprimne a zdravo. A znejú vo mne aj slová Riša Vašečku: „Neberte si niekoho, s kým si viete predstaviť život, ale zoberte si toho, bez koho si život len ťažko predstavíte!“

 

Si teraz – po tom všetkom – slobodnejšia od toho, čo si o tebe druhí myslia?

Myslím a dúfam, že áno… Je to stále nekončiaci proces a rast. Aj tento rozhovor, aj spomienky na tieto udalosti sú pre mňa dôkazom, že mi to nie je jedno. (ticho) Je mi to celé ľúto. Beriem to však ako niečo, čo je súčasťou môjho príbehu.

 

Prečo ti to je ľúto?

Najmä kvôli dcérke – priala by som si, aby sa to stalo inak, ale už ma to nezväzuje. Odovzdala som to Bohu, treba ísť dopredu.

Človek si môže vybrať, či sa bude zvyšok života ľutovať a hnevať, alebo pôjde ďalej. Skúsi z toho vyťažiť, čo sa dá. Teraz je moje vtedy náročné tehotenstvo zhmotnené v úžasnej Dorotke, za ktorú som vďačná. Potvrdil sa mi v nej výrok: „Dieťa je dobré v každom čase…“ Prajem jej, aby ju Pán Boh viedol dobrou a krásnou cestou. Verím, že aj toto moje svedectvo môže pomôcť niektorým ženám, ktoré nežijú v dobrom vzťahu.

 

Čomu ťa toto ťažké obdobie naučilo?

Počúvať, čo je v mojom vnútri, a stáť si viac za tým. Mať sa v úcte, odpúšťať nanovo sebe aj druhým a súčasne sa nebáť ísť v dobrom zmysle do konfliktu, do obrusovania a pravdy. Prevziať zodpovednosť za svoje činy. Rozlišovať, čo je skutočná pravda o veciach – neschovávať veci za duchovno.

 

Ovplyvnilo to tvoj vzťah s Bohom?

Niektorí ľudia mi s akýmsi obdivom hovorili, že aké je to svedectvo viery, že som ostala verná Bohu. Ale ja to tak nevidím. Komu inému ako Bohu som mala veriť? Mňa totižto sklamali skôr ľudia, nie Boh. Sklamala som seba samu a v niektorých veciach som sa cítila oklamaná ľuďmi. Vnímala som to ako zlyhanie ľudského faktora, ale niežeby ma Boh zradil. Musela som odpustiť aj iným, aj sebe.

 

Bolo ťažké prejsť si týmito sklamaniami?

Bolo to bolestivé a musím povedať, že často práve nám v Cirkvi chýba obyčajná ľudskosť. Človek je vytrestaný samotnou skúsenosťou a navyše ešte posudzovaním iných. V takýchto chvíľach netreba špeciálne slová a poučky, stačí stáť pri človeku a ukázať mu, že v tom nie je sám a že nie je odpísaný. Sme hriešni, robíme chyby a každý z nás potrebuje odpustenie. Prajem si, aby sme sa vždy vedeli v prvom rade milovať, až potom poúčať. Takto to robil aj Ježiš – v prvom rade bol človeku blízko.

 

Čo je teraz pred tebou?

Posledný rok rodičovskej dovolenky. Mám to intenzívne pred očami, pretože čas s Dorotkou mám veľmi rada a uvedomujem si, že čoskoro sa zmení. Tak si ho s radosťou užívam a popritom by som ho chcela využiť na aktívne tvorenie a hranie.

 

A hudobne?

Aktuálne sa teším z hudobnej spolupráce so Števkom Gáborom. V minulosti som bola na tieto veci sama, hoci som mala vždy okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhali, no stálo to na mne. Teraz sme tím, cítim, že sa ťaháme a že ma dopĺňa vo veciach, ktoré neviem alebo nedokážem. Keď zložím pieseň, posúvam mu ju na dotvorenie. Takúto možnosť som pretým nemala. Chystáme spolu nové piesne aj detské cédečko.

 

Tvoje piesne mnohí používajú ako modlitbu. Vieš o nejakom ovocí, ktoré tieto modlitby cez tvoje piesne priniesli?

Asi najsilnejší je príbeh ženy, ktorá sa pokúsila niekoľkokrát si siahnuť na život. Pán Boh ju nakoniec priviedol na iné miesta, kde sa jej život zlepšil. A pomohli tomu aj moje piesne.

Teší ma, keď ma napríklad na spovedi spozná nejaký kňaz a tlmočí mi od iných ľudí, že im moje piesne pomohli. A teraz pred nedávnom ma potešil rozsiahlejší list od jedného rehoľníka. Veľké povzbudenie pre mňa. Pripomína mi to, že hoci nemusím vedieť o ovocí, môžem si byť istá, že moja tvorba má svoju hodnotu. Neviem, aký majú moje skladby dosah a na koho všetkého, a to je možno aj dobré, aby som nespyšnela. (úsmev)

 

Ak niekto prvýkrát teraz počuje tvoje meno, nepozná ťa a chcel by sa zoznámiť s tvojou hudbou, čím by mal začať?

Ženám by som odporučila pieseň Si môj chrám, mužom skladbu Dôveruj. Prípadne si k nim pridať aj nové skladby prameniace z tohto prekonaného obdobia: Uvidím viac, Odpúšťam a Radosť.

 

 

Dominika Gurbaľová

Speváčka, skladateľka a multiinštrumentalista z Košíc, v ktorej textoch často nachádzame inšpiráciu zo Svätého písma. Doposiaľ vydala štyri autorské albumy, vrátane albumu komponovaného pre Tanečné divadlo ATak. Je zamestnaná ako vychovávateľka v detskej nemocnici, momentálne na rodičovskej dovolenke.

 

…