Sme cudní alebo skôr čudní?
Rada pozorujem svet. Nie preto, aby som ho súdila, ale preto, že ma fascinuje. A neraz si všímam, že my, kresťania (a ženy obzvlášť), sme v očiach tohto sveta čudní, hoc by sme byť cudní. Prečo k tomu pridávame mäkčeň navyše?
Pozrime sa, čo toto čudné – a dnes nemoderné – slovo vlastne znamená. Prečo je to, čo je cudné, svetu čudné? A prečo z toho aj my, veriaci, čudné robíme?
Nie, nejde o to, že by sme sa mali prispôsobovať tomuto svetu, celí vhupnúť do sekularizácie a nechať sa ňou ovplyvňovať a nebyť bláznami pre Krista. O to tu vôbec nejde. (Ale to je už na iný článok.)
Dostojevskij v románe Idiot napísal známe slová: „Krása spasí svet.“ Neviem, či ste si to všimli, ale ja to vo svojom pozorovaní badám už nejaký ten čas. Fascinuje ma krása, no (obzvlášť u nás, žien) neraz zo strachu pred tým, aby nebola necudná, vyzývavá, zahalí žena seba samú pomaly do vrecoviny. Alebo možno neraz aj zo strachu pred tým, aby bola vôbec krásna a vnímaná ako krásna. Lebo čo ak…
Môže byť cudná žena krásna? Derú sa mi na jazyk slová: Ba priam musí (a je)!
Stretla som nejednu ženu, ktorá pri poznamenaní toho, že je krásna, že jej tie šaty svedčia a zvýrazňujú jej (úprimne cudnú) ženskosť, možno nie nahlas, ale minimálne v duchu povedala slová: „Ach, márn(iv)osť! Vrece, poprosím!“
Prečo? A čo to tá cudnosť vlastne je?
(NE)CUDNÁ (NE)ČUDNOSŤ
Krátky slovník slovenského jazyka definuje človeka, ktorý je cudný, ako toho, ktorý je čistý, mravný, zdržanlivý v pohlavnom živote, svedčiaci o tom. To je však len akýsi základný význam, ktorý môžeme ľahko „zvrhnúť“ na vrece, vyťahané oblečenie a neupravenosť, veď čo, keby som potom – ako upravená a pekne oblečená žena (chlapi, odpusťte, ale iste súhlasíte, že je to skôr boj na ženskom poli) – bola necudná?
Vskutku krásne o cudnosti hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi. Definuje ju veľmi jednoducho – ako znak dôstojnosti človeka. A zároveň vníma cudnosť ako požiadavku čistoty. Dostávame sa k tomu, že cudnosť súvisí s čistotou srdca. „Čistota srdca si vyžaduje cudnosť, ktorá je trpezlivosťou, skromnosťou a diskrétnosťou.“ (KKC 2533)
Ďalej vo svojej definícii pokračuje: „Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Nabáda k trpezlivosti a k umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou.“ (KKC 2492)
Avšak katechizmus vysvetľuje, že nejde len o cudnosť tela, ale aj o cudnosť citov. „Cudnosť citov sa napríklad vzpiera vystavovaniu ľudského tela v istých reklamách s cieľom vzbudiť nezdravú zvedavosť alebo podnecovaniu zo strany niektorých masmédií na to, aby sa zachádzalo príliš ďaleko vo vyjavovaní intímnych dôverností. Cudnosť vnuká štýl života, ktorý umožňuje odolávať vábeniam módy a nátlaku prevládajúcich ideológií.“ (KKC 2523) Nejde teda len o niečo statické, škaredé, nevábne – ale niečo, čo je krásne a nemá byť vyňaté z nášho života, ale má sa stať naším životným štýlom.
A cudnosť ako cnosť, z ktorej vyvierajú aj ďalšie cnosti – napríklad miernosť, ba mnohé ďalšie. „Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája,“ pokračuje Katechizmus (2521).
Po týchto slovách badáme, že cudnosť je niečo oveľa krajšie, ako by sa mohlo zdať, ba niečo, čo chutí a je veľkým svedectvom evanjelia. Nie je niečím zakonzervovaným, ani niečím, čo odpudzuje. Práve naopak – cudnosť, tá skutočná, priťahuje.
Prosím, buďme cudní, nie čudní!
Svet potrebuje našu krásu!