Slovo o príbehoch, ktoré tvoria Príbeh
Rím som navštívil už viackrát, každá návšteva je však výnimočná a prináša nové podnety a zamyslenia. Ako tá posledná – februárová.
Keď sme kráčali chodbami obrovských chrámov, ktoré označujeme za pápežské baziliky (Chrám svätého Petra, Bazilika svätého Pavla za hradbami, Bazilika svätého Jána z Lateránu či chrám Santa Maria Maggiore), obdivovali sme tieto mohutné a majestátne stavby: do neba siahajúce stĺpy, vysoké zlaté stropy, neskutočne krásnu architektúru.
Za tou všetkou mohutnosťou, veľkosťou a pompéznosťou som však videl iné príbehy – keď ešte chrámy nestáli a Rím bol pod vládou Rimanov. Videl som príbehy odvážnych, niekedy aj vystrašených mužov, ktorí boli možno práve v mojom veku. Apoštol Peter, ktorý zradil, no napriek tomu získal dôveru a kľúče viesť Cirkev. Prenasledovateľ kresťanov Šavol, ktorý sa ako Pavol stal aktívnym misionárom. Jednoduchí muži, ktorí žili väčšinou svoje všedné dni a ich životné príbehy neboli komplikované.
A práve tá všednosť, vernosť a odvaha „vyskladali“ Cirkev a na ich hroboch dnes stoja tieto mohutné chrámy. Svojimi hrobmi vystavali základy, na ktorých stavajú iní.
Keď sme oddychovali a odpočívali pri Koloseu, obdivovali sme obrovskú stavbu a amfiteáter, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani dnešní architekti. Mnohé poschodia, labyrint chodieb a premyslený systém vchodov a východov.
A práve v tomto obrovskom diele sa ukrývali príbehy prvých kresťanov – ich slzy, utrpenie i mučeníctvo. Tieto múry pokropili plačom ich manželky či deti, ale priniesli aj víťazstvo, ktoré im po smrti garantoval vzkriesený Kristus.
Aký pomník vernosti Bohu a jeho kráľovstvu je táto budova.
Keď sme mlčky kráčali v svätopeterskej krypte a prechádzali sa pomedzi hroby pápežov, cítil som sa taký malý, no zároveň prítomný na tepe pulzujúcej Cirkvi, ktorá žije už dve tisícročia. Napravo hrob pápeža Pavla VI., tu Ján XXIII., tam zasa usmievavý Ján Pavol I. i jeho nástupca – nám veľmi dobre známy svätý Ján Pavol II.
Akoby sme kráčali pomedzi dejiny Cirkvi a v tej uličke pulzoval život pápežov, ich dokumenty, rozhodnutia, starosti i víťazstvá – a s nimi aj život Katolíckej cirkvi naprieč storočiami. Snažil som sa to uchopiť do slov – nešlo to, ale bola to naozaj výnimočná prechádzka.
A práve tam som si uvedomil, že príbeh každého z nás je dôležitý.
Pretože naše príbehy tvoria ten veľký Príbeh, dejiny Cirkvi a nebeské kráľovstvo.
Áno, cítil som sa malý a obyčajný medzi hrobmi desiatok pápežov. No nie bezvýznamný a neužitočný. Akoby tie moje kroky – tá rieka prúdila a niesla sa uličkami krypty. Ako sa naše osudy nesú dejinami pomedzi pápežov a ich pontifikáty. Lebo Cirkev nikdy nevyschla, ale tie pramene a pramienky prúdili stále napred. Ako živá, nikdy nevysychajúca voda.
A práve tam som si uvedomil, že príbeh každého z nás je dôležitý.
Pretože naše príbehy tvoria ten veľký Príbeh, dejiny Cirkvi a nebeské kráľovstvo.
Áno, cítil som sa malý a obyčajný medzi hrobmi desiatok pápežov. No nie bezvýznamný a neužitočný.