Slovo o nádeji, ktorá sa nedala nevnímať
Bol som už na mnohých pohreboch.
Nielen ako príbuzný, kamarát alebo známy človeka, s ktorým sme sa lúčili. Desiatky a desiatky pohrebov som absolvoval ako miništrant alebo kostolník. A napriek tomuto vysokému počtu to vždy bola udalosť náročná, ťaživá a smutná.
Tento pohreb bol iný. Vlastne – tu si rodina priala, aby sa slovo pohreb nepoužívalo, ale nahradilo termínom „slávnosť odprevádzania“. Aby ľudia neprišli oblečení v smútočnej čiernej, ani nekondolovali, ale sa pri tejto príležitosti stretli v nádeji na večný život.
Nebola to rozlúčka so starým človekom, pri ktorom sa počíta s jeho odchodom na večnosť. Odprevádzali sme sedemročného chlapca. O to malo byť lúčenie náročnejšie, ťaživejšie a smutnejšie. Lenže…
Krajší pohreb som nezažil. Toľko nádeje, uistenia, že Boh je dobrý a je nad tým a že spolu kráčame k Bohu, vtesnala rodina do svätej omše a obradu, že sa to nedalo nevnímať a nezachytiť. Bola to malá oslava – pokojná, tichá, ale veľmi silná.
Nebolo treba veľa slov, pretože cez skutky sme mohli zažiť, že tu ide o úprimnú nádej a vieru a že napriek smútku z odchodu je dôvod na radosť, lebo tento chlapec je už s Bohom. Toto sa nedalo hrať. Dakedy sa mi zdalo, že práve rodičia mali tej nádeje o niečo viac ako my ostatní, keď sa pristavovali pri smútiacich a sami povzbudzovali a objímali. Bola to pre nás mnohých silná lekcia. Veľmi silná.
Počas slávnosti zneli mnohé slová, no celé to podčiarkol príhovor staršej sestry nad hrobom. Pokojne, opäť v nádeji – tlmočila slová celej rodiny – a prihovárala sa srdciam všetkých nás, ktorí sme stáli okolo.
Chcem ponúknuť pár týchto myšlienok, parafrázovaných z toho, čo sa mi podarilo zachytiť. „Nechceme, aby toto bola len emočná chvíľa alebo nejaká udalosť, na ktorú po pár týždňoch zabudnete. Chceme, aby ste sa dennodenne rozhodovali pre nebo, ako tento chlapec, a kládli si otázku: Som pripravený pozrieť sa do tváre Boha priamo ako on?“
Sedem rokov života. Pre mnohých len krátka životná etapa, v prípade tohto chlapca celý život. Naplnený až po okraj. Vďačnosťou, láskou a aj otázkami, ktoré kládol naokolo, …lebo mu záležalo na druhých.
Bola to silná lekcia. Ďakujeme za ňu, drahí rodičia a súrodenci. Nech nám Boh pomáha, aby sme žili svoje každodenné dni a s nádejou očakávali stretnutie s Bohom – tvárou v tvár.
Verím, že môj Vykupiteľ žije.
Verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme.
Vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa.
Hlboko v srdci mám túto svoju nádej.
Nechceme, aby toto bola len emočná chvíľa alebo nejaká udalosť, na ktorú po pár týždňoch zabudnete. Chceme, aby ste sa dennodenne rozhodovali pre nebo, ako tento chlapec, a kládli si otázku: Som pripravený pozrieť sa do tváre Boha priamo ako on?