Skrz oko umelcov (8): Ako vyzerá posmrtný život podľa renesančných maliarov?
V novembri si pripomíname všetkých svätých, ale aj všetkých verných zosnulých. Ako si predstavovali renesanční maliari nebo či prechod do posmrtného života? Ako vyzerá svätý Martin z Tours v podaní maliara El Greca či svätá Alžbeta Uhorská okom umelca Edmunda Leightona? Začítajte sa do ôsmej časti seriálu, kde na obrazy nazeráme skrz oko umelcov.
Sviatok všetkých svätých, Albrecht Dürer
Dielo nemeckého renesančného maliara zachytáva naozaj široký záber postáv. Na prvý pohľad môžeme mnoho detailov prehliadnuť. Poďme teda postupne.
Z histórie tohto diela vieme, že obraz vznikol na objednávku. Albrechta Dürera oslovil Matthäus Landauer, norimberský obchodník, u ktorého býval v domove pre starých a chudobných remeselníkov. Starého maliara poveril, aby zhotovil oltárny obraz pre kaplnku, ktorá bola k domovu pridružená. Tento oltárny obraz bol uložený dlhé roky v kaplnke, dnes ho môžeme obdivovať v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni.
V centre celého obrazu vidíme Ježiša rozpätého na kríži. Za ním sa ako najvyšší kňaz nachádza Otec a nad hlavou a mohutnou korunou sa nachádza tretia božská osoba – Duch Svätý v podobe holubice. Okolo holubice sa vznášajú viaceré zástupy anjelov, ktorými sa dotvára obraz nekonečného priestoru neba a počtov zástupov chváliacich Boha – tento symbol je vidieť na viacerých častiach tohto jedinečného diela. Za Božím Synom a Bohom – Otcom sa nachádza ďalší symbolický znak Boha – dúha, ktorý nachádzame aj v Starom zákone: „Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory“(Gn 9, 14 – 15). Dúhu spomína aj apoštol Ján vo svojej Knihe Zjavenia. Pripisuje ju práve Bohu, ako súčasť jeho trónu: „Ten, čo sedel, vyzeral ako jaspisový a sardionový kameň. Okolo trónu bola dúha, na pohľad ako smaragd“ (Zjv 4, 3).
Kristov kríž akoby pretína nebesá. Na oboch častiach oblohy sa objavujú zástupy. Z nášho pohľadu sa napravo nachádzajú ľudia Starého zákona. Vidíme tam napríklad Mojžiša, ktorý drží dve kamenné tabule s Božími prikázaniami. Naľavo zas môžeme vidieť zástupy svätých, ktorí, ako veríme, svojím životom a skutkami tu na zemi dosiahli večnú slávu v nebeskom príbytku. V dolnej časti sa zas objavujú ľudia z rôznych národov, kultúr, povolaní (nájdeme tam aj kňazov, rehoľníkov, vojakov, vládcov…), medzi nimi aj kľačiaci Matthäus Landauer. Ide o umelcovu a ľudskú predstavu, ako to bude všetko v nebi rozdelené. Všetci upierajú zrak na Všemohúceho Boha a sú pripravení vzdávať mu naveky vďaky. Na úplnom spodku obrazu sa nachádza aj samotný umelec, ktorý drží tabuľu s popisom obrazu. Zaznamenáva to istý umelcov odstup, nehodnosť byť umiestnený v scéne nebeského príbytku.
Vzostup blahoslavených, Hieronymus Bosch
V období renesancie ešte chvíľu zostaneme. Ďalším dielom je obraz, ktorý zobrazuje Vzostup blahoslavených. Je pripisované maliarovi Hieronymusovi Boschovi, ale v umeleckej obci sa o tom vedú spory. Každopádne môžeme zhodnotiť, že ide o výnimočné dielo, je súčasťou troch ďalších malieb, ktoré tvoria tzv. polyptych – maľbu, ktorá je rozdelená na niekoľko častí. Súhrne sa dielo nazýva Vízie posmrtného života. Táto časť predstavuje prechod duší od posledného súdu do neba.
Pozoruhodnou je najsvetlejšia časť obrazu – veľký tunel, ktorý zobrazuje akýsi priestor prechodu do neba. Pozorovateľa zaujme svojou kurióznosťou a vyvoláva v ňom otázky. Anjeli, ktorí nesú ľudské telá do tohto tunela? Sú už toto nové, oslávené telá? Na pomyselnom konci tunela sa do celého priestoru odráža žiarivé svetlo. Je to svetlo večného života? Boží odlesk? Tunel ponúka akýsi náhľad do sveta nebeského mesta, ktoré je pre nás pripravené. Vyjadrovať môže aj to, že „ani ucho nepočulo, ani oko nevidelo, čo má pre nás Boh pripravené“ (porov. 1 Kor 2, 9). Autor nám teda neodhaľuje celé nebo, ale predostiera nám svoju predstavu, ktorá je ľudská – je teda ohraničená naším poznaním a možnosťami. Zatiaľ čo v okolí tunela vládne temnota, z ktorej sála neistota, môžeme sa zadívať na nádejnú časť obrazu. Z nej vyviera ostrý lúč jasného svetla. Svetlo nás pozýva k sebe. Nechajme sa vtiahnuť.
Svätý Martin sa delí o plášť, El Greco
Meno výnimočného maliara 16. storočia El Greca bolo už v minulosti v týchto textoch spomínané skrz dielo Turíce. V ňom sme opisovali aj jeho špecifický rukopis maľby – manierizmus, ktorý sa vyznačuje zmenou klasických proporcií ľudského tela. Aj pri tomto diele to vo veľkej miere umelec využíva. Aj preto si zaslúži svoju pozornosť. V diele Svätý Martin sa delí o plášť nejde len o vyzdvihnutie manierizmu ako umeleckého slohu 16. a 17. storočia, ale o hlavnú myšlienku – isté obrátenie svätca Martina z Tours. Ako je už tradične Martin zobrazovaný, ani u Greca to nie je výnimkou. Svätec mečom pretína polovicu zo svojho honosného plášťa a delí sa tým o svoj vzácny odev so žobrákom. Ten je vychudnutý, nahý, svetom odsúdený, nepovšimnutý. Je to pozoruhodné gesto významného vojaka, ktorý už po tomto čine nezostáva rovnakým ako predtým. Jeho život sa pretvára až natoľko, že sa z neho stáva biskup.
Aj keď svätý Martin žil ešte v 4. storočí, jeho odev a celkový výzor je umelcom upravený do podoby, v ktorej žije. Martin teda vyzerá ako tradičný novoveký šľachtic, rytier, ktorý sa nesie na vznešenom zvierati – bielom koňovi. Všetko to si môžeme preniesť do dnešného času. Ako by vyzeral svätý Martin dnes? Nesedel by v najdrahšom aute, oblečený do najkvalitnejšej bundy? Čo ak by mal byť každý z nás dnešným svätým Martinom? Dokážeme sa rozdať pre druhých? Vieme sa podeliť o všetky dobrá, ktorými sme obklopení?
Charita svätej Alžbety Uhorskej, Edmund Leighton
Dátumom vzniku tohto diela sa dostávame na koniec 19. storočia, k autorovi Edmundovi Leightonovi, ale tematikou sa vraciame do 13. storočia k svätici menom Alžbeta Uhorská. Jej príbeh je určite mnohým veľmi dobre známy. Alžbeta bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Jej skromná povaha a silná viera sa odzrkadľovali v skutkoch voči blížnym. Keď v rokoch 1224 – 1225 nastalo obdobie veľkej biedy pre neúrodu, bola to práve Alžbeta, ktorá sa snažila pomôcť, ako to bolo len možné. Sama ľudí ošetrovala, delila sa s nimi so všetkým jedlom a po manželovej smrti žila ďalej chudobným životom.
Aj na tomto obraze je zobrazená svätá Alžbeta v takzvanej akcii – pripravená aktívne pomáhať biednym. Na obraze stojí pred vchodom do honosného príbytku, z ktorého služobníctvo vynáša jedlo, čerstvý chlieb, ktorý Alžbeta rozdeľuje medzi chudobných v dave. Tento obraz zachytáva odovzdávanie chleba staršej pani z rúk Alžbety, ktorá má okolo hlavy svätožiaru. V jemnom predklone dáva najavo, že sa skláňa k ubiedeným a je pripravená im pomáhať. V zástupe vedľa starenky čakajú ďalší ľudia, ktorí majú zronené pohľady, no zároveň upierajú nádejný pohľad na Alžbetu. Veria, že skrze jej dobrotu sa k nim dostane milosrdenstvo od všemohúceho Boha.
…
Snímky: internet