Skrz oko umelcov (5): Detailné ikony a nemilosrdná smrť Jána Krstiteľa

Liturgický kalendár na mesiac august nám ponúka mnohé sväté osobnosti našej kresťanskej histórie. Ako si Caravaggio predstavoval umučenie Jána Krstiteľa či Carracci premenenie Ježiša? Vedeli ste, že v dejinách bolo obdobie, kedy bolo písanie ikon zakázané? Čo tomu predchádzalo a ako to nakoniec skončilo si okrem iného predstavíme v ďalšej časti seriálu Skrz oko umelcov.

Premenenie, Ludovico Carracci

„Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ (porov. Mt17, 4) Povedal Peter Pánovi Ježišovi. Vtedy si asi ešte ani jeden z apoštolov poriadne neuvedomoval, čo sa práve deje. V auguste slávime Premenenie Pána. Ludovico Carracci, taliansky maliar, prostredníctvom maľby vyjadril, ako mohla táto udalosť vyzerať. Ježiš Kristus sa v bielom rúchu a v žiarivom svetle vznáša v oblakoch nad tromi apoštolmi – Jánom, Petrom a Jakubom. Po jeho pravici sa pravdepodobne nachádza Eliáš a po jeho ľavici Mojžiš – veľkí proroci Starého zákona. Apoštoli sú od údivu, strachu a bázne pokorení. Ležia nevládne na zemi, zakrývajú si tvár či odvracajú zrak.

Ak sa zapozeráme na postavy apoštolov dlhšie, môžeme sa vcítiť do ich prežívania. Zážitok, ktorý nadobro zmení ich zmýšľanie a doterajší postoj k Ježišovi. Každopádne to musel byť pre nich veľmi silný a emotívny zážitok. Niečo tak nadprirodzené museli ešte dlho spracovávať. Do toho všetkého sa k nim prihovoril aj samotný Boh, Otec Ježiša, ktorý im odkazuje, aby ho počúvali, pretože je to jeho milovaný Syn. Ježiš má otvorené ruky, na obraze teda zaujal prijímajúcu pózu. Náruč má otvorenú pre kohokoľvek, aj takto premenený je tu pre všetkých, ktorí v neho uveria. Prijmeme jeho pozvanie?

Ikonografia – to, čo nevieme vyjadriť slovami

Umenie písania ikon je tu s nami už dlhý čas. Priblížime si začiatky tejto výnimočnej umeleckej techniky. Ikonografia, z gréckeho slova εἰκονογραφία [eikonografía], pozostáva z dvoch slov – obraz a písať. Dá sa nazvať aj obrazopis a je chápaná ako súčasť cirkevného umenia, no v jej začiatkoch čelila mnohým kritikom, až obdobiam zakazovania tohto umenia. V súčasnej dobe slúži aj ako arteterapia alebo ikonoterapia. Pomáha vyjadriť niektoré pravdy o Bohu a viere, ktoré je ťažko vyjadriť slovami.

Podľa kresťanskej tradície boli prvé ikony vytvorené už svätým evanjelistom Lukášom. Ten podľa spomínanej tradície vytvoril ikonu Panny Márie. Tento fenomén sa postupom času týkal najmä Pravoslávnej a Gréckokatolíckej cirkvi rozšírenej v Byzantskej ríši. S novou technikou však prišli aj prvé rozpory. Niektorí panovníci a aj cirkevní predstavitelia považovali ikonografiu za predmet modloslužby. Vychádzali pri tom z Písma, v ktorom sa píše: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!“ (Ex20, 4) Preto vzniklo hnutie tzv. obrazoborectva. Toto obdobie rozdeľujú historici do dvoch hlavných vĺn obrazoborectva. Po týchto turbulentných časoch sa v Cirkvi rozbehla búrlivá diskusia. Na cirkevných snemoch sa napokon rozhodlo o prísnych ikonografických doktrínach, obsahujúcich presné nariadenia vyzdobovania kresťanských objektov ikonami. Nariadenia sú používané dodnes.

Pohreb Panny Márie, ikona neznámeho autora

Umenie ikonografie sa okrem vyobrazovania svätých sústredilo aj na udalosti, ktoré sú súčasťou kresťanskej tradície, ako aj napríklad pohreb a nanebovzatie Panny Márie. V druhej polovici trinásteho storočia vznikla do detailov prepracovaná ikona pohrebu Panny Márie. Našla sa v kláštore svätej Kataríny na hore Sinaj. Autor je neznámy, ale podľa záznamov môže ísť o križiackeho umelca, ktorý pochádzal pravdepodobne z Benátok a údajne mohol pracovať práve v kláštore, kde sa ikona našla.

Okolo tela Panny Márie, ktorá leží na dôstojných márach, sa zišlo mnoho svätých, ktorí zdieľajú smútok nad odchodom Márie z tohto sveta. Uprostred ikony sa nachádza syn Panny Márie – Ježiš Kristus. Že ide práve o neho môžeme vyčítať aj zo skratiek gréckych písmen, ktoré sa vyskytujú na všetkých ikonách. Skratka naľavo od postavy Ježiša,IC XC,znamená v gréčtine ΙησουσΧριστος [IisousChristos] – JežišKristus. Napravo od Ježiša je skratka MP OV – ΜητερΘεου [MiterTheou] – BožiaMatka.Nad ním sú dvaja anjeli, ktorí pripravujú „cestu“ Panny Márie do neba. Ikonu pohrebu Panny Márie môžeme naozaj označiť za prepracovanú do drobných detailov, preto aj samotné umenie písania ikon je jedným veľkým unikátom. Dôkazom toho je aj náš neznámy autor tejto konkrétnej ikony.

Svätý Maximilián Kolbe, ikona,JoanCole

Príbeh svätého Maximiliána Kolbeho, františkána je veľmi známy a medzi veriacimi verne uchovávaný. Hrdinská láska voči blížnemu priviedla Maximiliána až k násilnej smrti v koncentračnom tábore. Medzi veriacimi je uctievaný ako svätec a patrón našich ťažkých čias, ako to zadefinoval pápež Ján Pavol II., ktorý ho v roku 1981aj kanonizoval. Hlavné udalosti v jeho živote zobrazuje aj ikona Joana Coleho. Svätý Maximilián Kolbe je na nej zobrazený v tradičnom františkánskom habite, no na ľavej časti tela má prevesenú pásikavú sivomodrú košeľu, typickú pre odev väzňov z koncentračných táborov, s číslom, ktorým bol v tábore označovaný. V ruke drží ruženec a v pravici obraz Nepoškvrnenej Panny Márie. Okolo hlavy má Maximilián svätožiaru, ktorú obklopuje tŕň z drôteného plotu, ktorým bol oplotený koncentračný tábor. Symbolizuje to jeho mučenícku smrť, ktorú postúpil, aby zachránil nevinného väzňa. Svätý Maximilián Kolbe vo svojom príbehu zanecháva nezmazateľnú stopu oddanosti Kristovi a zároveň veľkej lásky voči blížnemu, preukázanej v obete vlastného života.

Mučenícka smrť Jána Krstiteľa, Michelangelo Merisi da Caravaggio

Na tomto obraze od slávneho talianskeho maliara Caravaggia máme drastickú scénu sťatia Jána Krstiteľa. Odohráva sa v temnej miestnosti väzenskej cely, kde nie je skoro nič, okrem lán a reťazí, pripevnených na stene. Na túto scénu sa prizerajú aj ďalší väzni z vedľajšej cely. Umelec nám túto scénu predstavuje tak trochu nemilosrdne. Postavy v nej vystupujúce sú odeté do šatstva príznačného pre dobu, v ktorej Caravaggio žil.

Kat, polonahý silák, drží Jána na zemi a je pripravený znova zasiahnuť jeho krk, z ktorého sa už leje krv. Všimnime si katovu ruku, ktorá je šikovnými ťahmi štetca znázornená do detailov – vidno na nej svalstvo kata. Za chrbtom má druhú ruku, v ktorej drží menší nôž pripravený na ďalšie zasiahnutie Jánovho krku. Sluha, stojaci pri katovi, ukazuje svojou pravicou na misu, ktorú drží slúžka. Má na ňu položiť jeho hlavu. Presne tak, ako si to želá tanečnica, ktorá ohúrila Herodesa. Alebo skôr, ako si to praje jej matka – Herodiada. Staršia slúžka medzi nimi sa len zúfalo prizerá tejto scéne. Veď Jána Krstiteľa poznalo mnoho ľudí. Povesť o jeho horlivosti sa určite dostala aj na dvor kráľa Herodesa. Ján do tejto služby vstupoval s istým rizikom, avšak bol pripravený toto všetko znášať pre jediného človeka – pre Božieho Syna. Koľko sme toho ochotní znášať pre Božieho Syna my?