Skrz oko umelcov (3): Socha, ktorá viedla k obráteniu, či katolícka feministka
Keďže v júni slávime sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, venujeme mu väčšiu pozornosť aj v tejto časti seriálu. Pozrieme sa na Ježišovo Srdce skrz oko umelcov a odhalíme aj ich vlastné príbehy. Okrem toho si predstavíme maliarku 17. storočia a jej významný prínos v katolíckom umení a nezabudneme ani na najznámejších apoštolov, svätých Petra a Pavla.
José Rizal, Socha Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Hoci je táto drevená socha malá a nenápadná, nesie v sebe búrlivý, ale veľmi silný príbeh jej autora. José Rizal bol filipínsky spisovateľ, národovec, lekár, ktorý bojoval za nezávislosť Filipín od španielskej nadvlády. Je považovaný za národného hrdinu.
Keď bol ešte malý José Rizal študentom na Ateneo Municipal v Intramuros na Filipínach, vyrezal ceruzkou sošku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho z baticového dreva. Urobil tak na prosbu svojho profesora, otca José Leonarda SJ. Otec José si túto sochu chcel vziať do Španielska, no zabudol si ju zbaliť. A tak táto socha zostala na skrini v škole ďalších 20 rokov. Ako 26-ročný sa José Rizal vracia na Filipíny, ale s inými názormi a postojmi, a to aj voči náboženstvu, no napriek tomu ide pozdraviť svojich jezuitských priateľov. Počas návštevy mu vrátnik ukazuje jeho sošku. José len chladne odpovedá: „Inokedy, brat, inokedy. Ja už na takéto veci neverím.“
V decembri 1896 bol odsúdený vojenským tribunálom na smrť za vlastizradu. V tomto bode požiadal o návštevu jezuitských kňazov. Rizal sa pri ich príchode spýtal na sošku, ktorú vyrezal ako malý chlapec. Páter Luis Viza, ktorý ho prišiel navštíviť, po tejto otázke vytiahol sošku z vrecka. Ten ju v tej chvíli vzal do rúk a pobozkal. V tú noc sa José vyspovedal a ráno naposledy pobozkal sošku. Počas cesty na popravisko ju držal oboma rukami a odovzdal ju jezuitom, ktorí s ním boli v jeho posledných chvíľach života.
Ježišovo srdce je tu pre nás stále. Jeho láska k nám zostáva bezmenná a nemení sa ani po dvadsiatich rokoch. Ak sme aj my odložili Ježišovu lásku na pomyselnú skriňu, skúsme sa pre ňu znova natiahnuť a priložiť si jeho srdce k tomu nášmu.
Pompeo Batoni, Najsvätejšie Srdce Ježišovo
Toto dielo od talianskeho maliara Pompea Batoniho bolo namaľované v roku 1767. Ide o notoricky známe dielo a jeho kópie sa rozšírili do celého sveta. Obraz môže pôsobiť na prvý dojem veľmi idealizovane a až priam romantizujúco zobrazuje scénu, v ktorej Ježiš doslova ponúka svoje srdce každému, kto hľadí na tento obraz. Originál môžeme nájsť v bočnej kaplnke chrámu Chiesa del Gesù v Ríme.
Obraz je nenáročný na kompozíciu. Nachádzame na ňom postavu Ježiša Krista odetého v červenej tunike s modrým plášťom. Červená farba môže evokovať krv, teda obetu Ježiša, ktorú podstúpil za nás na kríži, ale aj majestátnosť a vznešenosť osoby Krista.
Jeho pravá ruka s jazvou od prebodnutia nám gestom poukazuje na jeho srdce, ktoré nemá umiestnené na hrudi, ale drží ho v dlani ľavej ruky. Okolo srdca vidíme obmotanú tŕňovú korunu. Vo vrchnej časti srdca akoby z neho vyrastá kríž. Tieto znaky bolesti a smrti vyjadrujú, ako bolo Ježišovo srdce doráňané, mučené a napokon zabité, aby sme my mohli žiť.
Batoni vyjadruje týmto obrazom nesmiernu ochotu Ježiša, nášho Spasiteľa, že je pripravený zas a znova ponúkať nám svoje srdce, ktoré už za nás raz trpelo, no je ochotné obetovať sa znova. Umelec zanecháva ponuku pre nás v geste Ježiša, ktorý ním ponúka svoje srdce a lásku vyvierajúcu z neho, ale kladie nám aj otázku: „Si ochotná/ochotný nasledovať ma aj za cenu bolesti?“
Artemisia Gentileschi, Narodenie svätého Jána Krstiteľa
Maliarka Artemisia Gentileschi je umelkyňa a dcéra maliara Orazia Gentileschiho, ktorý patril do Caravaggiovej školy. Maľovať sa učila priamo v otcovej dielni. Vyučiť sa za maliarku v Maliarskej akadémii jej nebolo umožnené, preto jej otec najal toskánskeho maliara, ktorý ju súkromne vyučoval. Keďže bola žena, bolo náročné, aby sa presadila, no po rokoch úskalí sa jej to napokon podarilo vo Florencii. Po traume zo znásilnenia a mnohých odmietnutí sa nevzdala a snažila sa ako žena presadiť na umeleckej scéne. V dobe protireformácie okrem iného napomáhala v rozvoji katolíckeho umenia. Na svojich obrazoch empaticky a s citom pre detail zachytáva obyčajných ľudí – hriešnikov v biblických príbehoch. Zameriava sa najmä na postavy žien, ktoré vykresľuje v realistickom, ale o to citlivejšom svetle.
Keďže jej otec pochádzal z Caravaggiovej školy, aj ona sa pokúšala napodobniť jeho štýl, no napriek tomu si vytvorila svoj vlastný. V tomto štýle sa nesie aj obraz Narodenia svätého Jána Krstiteľa, ktorý vznikol v roku 1635. Je súčasťou šiestich obrazov, ktoré mali znázorňovať život tohto svätca.
Na obraze vidíme scénu po narodení Jána, kde sa slúžky, ktoré pomáhali pri pôrode, s radosťou dívajú na narodené bábätko a umývajú ho. V rohu, v tmavšej časti obrazu, vidíme Jánovho otca Zachariáša, ktorý píše na papier, ako sa bude volať jeho syn. Dve postavy za Zachariášom majú udivený pohľad, keďže prečítali, aké meno napísal otec svojmu synovi. Jánovi rodičia vedia veľmi dobre, prečo dávajú svojmu dieťaťu takéto meno. Vedia, že ich syn bude prorokom, ktorý svetu oznámi, že prichádza spása v podobe Božieho syna.
Giovanni Lanfranco, Oddelenie svätého Petra a Pavla
Svätí boli tiež ľuďmi a ako to už býva, medzi ľuďmi sa občas vyskytnú nezhody. Nezhody medzi sebou mali aj najznámejší apoštoli – svätý Peter a svätý Pavol, ktorí spoločne oslavujú sviatok 29. júna.
Pozadím sporu je názor na dodržiavanie židovských predpisov. Na obraze od Lanfranca je zobrazená scéna práve v čase najvyostrenejšej časti sporu. Ide o udalosti v Antiochii. Umeleckí bádatelia sa domnievajú, že muž v zelenej tunike je svätý Pavol a napravo sa nachádza v žltom plášti svätý Peter. Ich vzájomné pohľady vykazujú emóciu sklamania až smútku. Scéna sporu naznačuje, že musel byť až natoľko rozsiahly, že týchto dvoch mužov viery museli oddeliť spoločníci. Svätý Pavol spomína túto udalosť aj vo svojom liste Galaťanom: Ale keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom. Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: „Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!“(Gal 2, 11-14)
Tento obraz vznikol v roku 1671 v dielni talianskeho maliara Giovanniho Lanfranca. Maliar citlivo znázornil túto scénu a slušne sa popasoval aj s detailmi udalosti. Precízne znázornil emócie postáv, ktorými znázorňuje, že Petrovi ani Pavlovi nie je ľahostajné, že sa takto lúčia. Zároveň obraz symbolizuje, že riešenie sporov spočíva vo vychladnutí vášní a vzájomnom pokojnom rozvážnom rozhovore. Písmo nám neprezrádza, ako sa tento spor ukončil, ale v konečnom dôsledku obaja apoštoli učili podobne a spoločné majú napríklad to, že zomreli mučeníckou smrťou, aby tým dosvedčili vernosť svojej viere.