Skrz oko umelcov (2): Obrazy plné otázok – Pavol ležiaci na zemi a Tomášov prst v rane Ježiša

Ako vyzerá scéna stretnutia neveriaceho Tomáša s Ježišom či zoslanie Ducha Svätého podľa slávnych maliarov El Greca či Caravaggia? Na tieto scény, ale aj na nanebovzatie Ježiša či obrátenie svätého Pavla, sa pozrieme znova skrz oko umelcov.

Nedôverčivosť svätého Tomáša, Caravaggio

Na obraze od slávneho talianskeho barokového maliara Michelangela Merisi da Caravaggio vidíme veľmi zreteľne scénu zo Svätého písma – neveriaci Tomáš sa stáva veriacim. Musel sa presvedčiť naživo, inak by neveril, že Ježiš skutočne žije. Caravaggio sa pozorne zameral na detaily udalosti; vidíme, ako Ježišova prebodnutá ruka drží tú Tomášovu, aby skutočne vložil prst do jeho rany na hrudi. A on to tak aj robí. Veľmi pozorne a s veľkým údivom. Teraz už veriaci Tomáš sa díva a priamo sa aj dotýka rany živého Ježiša. Ako je to vôbec možné? – v jeho pohľade môžeme vidieť aj túto otázku. Zvraštené čelo signalizuje veľký údiv, ktorý sa po chvíli mení na hlbokú bázeň. Spolu s ním sa na zmŕtvychvstalého dívajú aj ďalší dvaja apoštoli, ktorí stoja za Tomášom. Pozorne sledujú, ako sa Tomáš dotýka rany Ježiša.
Ježiš pokorne skláňa hlavu, odkrýva svoj prebodnutý bok a necháva, aby sa Tomáš presvedčil a uveril. Aj my niekedy potrebujeme overenie, utvrdenie sa vo svojej viere. Tento obraz krásnym spôsobom znázorňuje našu obyčajnú ľudskosť. Ježiš vie, že sme len ľudia, ktorí sa potrebujú občas presvedčiť. Zároveň nám v Tomášovi dáva príklad veriacich, ktorí potrebujú dôkazy, no neostávajú sa vzdialene prizerať, ale neváhajú, vykročia a sami sa presvedčia, aby načreli do hĺbky poznania. V tomto prípade až do hĺbky rany Ježiša.

Nanebovzatie Krista, Fritz von Uhde

Aj keď je pre nás naozaj náročné predstaviť si túto tajomnú udalosť, nanebovzatie Pána, skrz oko a štetec maliara Fritza von Uhde, nám je to umožnené. Na obraze, ktorý vznikol na konci 19. storočia, môžeme vidieť práve túto scénu zo Svätého písma. Aj v ňom sa autori len krátko venujú tejto udalosti. Uhde tomuto obrazu dodáva nádych impresionizmu (hlavne pri práci so štetcom a jednotlivými ťahmi), ale aj realizmu.
Obraz je rozdelený na dve časti – svetlejšiu a tmavšiu. Svetlejšia znázorňuje nebo, kam vystupuje aj Kristus osvetlený žiarivými lúčmi svetla. Celá jeho tvár aj telo žiaria. Pohľad upriamuje na svojich učeníkov a nasledovníkov s otázkou: Budete zachovávať moje slová? Prinesiete ich ďalším ľuďom? Pri tomto úkone hľadí na svojich drahých, ktorých zanecháva na zemi, aby ohlasovali evanjelium. Odovzdane vystupuje na nebesia. Obloha sa mieša s pestrými farbami, ale objavujú sa na nej aj tmavšie oblaky. Môžeme si preto bližšie predstaviť aj zmenu poveternostných podmienok počas tejto udalosti.
V dolnej časti, ktorá je trochu tmavšia, vidíme apoštolov a ženy, ktorí hľadia na Ježiša vystupujúceho do neba. Ich tváre sú plné rozmanitých výrazov – prekvapenie, údiv, v niektorých tvárach až zdesenie a zároveň smútok z toho, že od nich Pán odchádza. Vystreté ruky postáv znázorňujú túžbu, aby Ježiš neodchádzal. Žena opodiaľ kľačí na zemi a chytá sa za hlavu. Nedokáže si vysvetliť, čo práve vidí. Tmavé časti odevov a scény môžeme interpretovať ako všetko temné a zlé, čo sa v tomto svete deje. No potom tu máme postavu vystupujúceho Ježiša, ktorý to všetko presvetľuje a dodáva nám nádej, že jeho svetlo nemôže uhasiť žiadne zlo na tejto zemi.

Turíce, El Greco

Obraz z konca 16. storočia, ktorého autorom je El Greco, vlastným menom Doménikos Theotokópulos je dielom španielskej renesancie. Vyobrazuje udalosť, ktorá sa udiala práve na Turíce. Biblia nám ju približuje takto: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Sk 2,1-4)

A presne to všetko, čo čítame, vidíme aj na obraze. El Greco mal špeciálny štýl maľby, pri ktorom sa pohral s proporciami figúr postáv. Vo výtvarnom umení ide o tzv. manierizmus. Pri jeho použití dochádza k zmene pomerov kánonu ľudského tela. Manierizmus je na hranici dvoch slohov, renesancie a baroka, a jeho prvky nachádzame aj na tomto obraze. Postavy stoja akoby v polkruhu, všetky hľadia dohora, kde sa im zjavuje Duch Svätý v podobe holubice a zosiela na nich ohnivé jazyky. Uprostred stojí Panna Mária, ktorá, podobne ako apoštoli, odovzdane prijíma znak Ducha Svätého. V očiach apoštolov môžeme vidieť údiv, prekvapenie, ale aj veľkú bázeň. To naznačuje aj postoj ich tela – vystreté ruky na znak odovzdanosti. Obraz je farebne živý, odevy jednotlivých postáv majú rôzne odtiene farieb. Môže ísť aj o naznačenie rozmanitosti duchovných darov, ktoré zoslaním Ducha dostávajú.

Obrátenie Sv. Pavla, Caravaggio

Obraz od Caravaggia vyobrazuje scénu obrátenia svätého Pavla. Toto unikátne dielo zo 17. storočia nájdeme v Kaplnke Cerasi v bazilike Santa Maria del Popolo v Ríme. Ako spomína kniha Skutky apoštolov, Pavlovi sa na ceste do Damasku zjavil Kristus a oslovil ho otázkou: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Pavol pri tejto udalosti padá z koňa a na pár dní oslepne. Obraz od tohto umelca pôsobí pochmúrne. Vykresľuje aj možné rozpoloženie hlavného aktéra – Pavla. Zažil niečo nevídané, čo mu zmenilo život. Bol rozhodnutý naďalej prenasledovať kresťanov a trestať ich pre ich vieru a zrazu za ním prichádza Ježiš, ktorý mu jeho pomyselnú moc berie. Pavol padá z koňa a už viac nie je ani Šavlom. Jeho starý človek je preč. Pavol odovzdane a ohromene leží na zemi a snaží sa vysporiadať s tým, čo pred chvíľou zažil. Otázku, čo sa stalo Pavlovi, si kladú určite aj jeho spoločníci, z ktorých jeden je vyobrazený aj na obraze za mohutným koňom, ktorý niesol Pavla.

Aj v našom živote zažívame pády, ktoré nás zmenia. Dôležité je, ako sa nimi necháme ovplyvniť – či ostaneme bezvládne ležať na zemi alebo s vierou vstaneme a necháme sa viesť Pánom, ako to urobil aj svätý Pavol.