Školská taška

Určite poznáte slová piesne Prvá – tá „z dvorov a kín“. Pri pohľade na našu takmer prváčku mi v hlave znie práve táto pieseň, s malou obmenou slov: „Vieš, jedna taška je vždy prvá; vieš, dotyk v dlani po nej trvá…“ Patetické? Nuž, takto si tu žijeme.

Ja viem, že niektorým veciam máme doma tendenciu prikladať priveľkú dôležitosť. Nie je ich veľa, ale prvá školská taška medzi ne určite patrí. Všetky naše deti si mohli vybrať tú svoju, a toto naše posledné škvŕňa nebolo výnimkou.

Tisíc ponúk na internete, rady od priateliek a návštevy obchodov so školskými potrebami nakoniec vyústili do voľby najkrajšej tašky, akú som kedy videla. Okrem tašiek sme tak trochu na lesné zvieratká – ježkov, líštičky, jelene, srnky a tak. A práve srnka to tento rok vyhrala. Veľké hnedé oči ako naša budúca prváčka, magnetický zámok namiesto metrov zipsu, obrovský priestor vo vnútri… Normálne uvažujem, či si nemám jednu kúpiť do práce, ha-ha-ha.

Taška prišla poštou, vo veľkom balíku ako Bambuľka. Nechali sme dcérku, nech si balík otvorí sama. Do poslednej chvíle nevedela, pre ktorú aktovku sme sa s tatom rozhodli, pridanou hodnotou rozbaľovania bolo teda i obrovské napätie. Tá radosť pri zistení, že vo veľkej škatuli je „tá srnková“… no skrátka, dojatá som až do septembra.

My už sme dospelí a hoci nás darčeky tešia, tvárime sa často triezvo a rezervovane. Naše dieťa si však tašku bráva všade so sebou, dokonca pred spaním do postieľky. Je pre ňu hmatateľným symbolom toho, čo sa chystá; dáva jej pocit, že už aj ona, ako jej väčšie sestričky, bude o pár mesiacov sedieť v školskej lavici a nasávať vedomosti ako taká malá špongia.

A ja chodím okolo tých mojich troch „školáčok“ a po niekoľkotýždňovej nostalgii mnou začína lomcovať nový pocit – už sa neviem dočkať všetkých tých „lastovičiek“, „oblúčikov“ a pomocných čiar! „Vieš, prvá trieda je len jedna…“