Silvia (16): Do tanca vkladám srdce

Stredoškoláčka Silvia sa už jedenásť rokov venuje tancu. Nie je to však len príjemné vypĺňanie voľného času; mladé dievča ním doslova žije. Ak práve netancuje, premýšľa nad novými choreografiami pre svoju tanečnú skupinu či malé talenty z farnosti.

Prečo práve tanec?

Už od malička mám veľmi rada hudbu – vždy, keď mi ju rodičia pustili, začala som tancovať a predstavovala som si, že tancujem na javisku. Ako päťročnú ma spolu s mojou sestrou prihlásili na ľudové tance. Tancovali sme ich osem rokov. Vo štvrtom ročníku som sa prihlásila aj na moderný tanec a tancovala som oba. Vždy ma viacej lákal moderný štýl – mix všetkého, balet, jazz, gymnastika…

Na konci siedmeho ročníka som dostala ponuku učiť tanec v Centre voľného času LAURA, ktoré vedú sestry saleziánky. S veľkým nadšením som ponuku prijala. Vďačím za ňu sestre Evke Rušínovej, ktorá videla vo mne tento talent. Momentálne učím mladšie aj staršie deti, od šesť do pätnásť rokov. Moja tanečná skupina sa volá Laura Dance a momentálne je nás dvadsať. Máme aj jedného chlapca, môjho malého brata. (úsmev)

 

 

Vymýšľaš pre svoju skupinu vždy nové choreografie. Kde berieš inšpiráciu?

Choreografia vzniká tak, že mi napadne nejaká téma, myšlienka alebo sa mi zapáči nejaká pesnička a viem, že chcem na ňu tancovať, lebo ma chytí za srdce. Najťažšie na choreografii je nájsť tú správnu hudbu a namixovať ju tak, aby sa hodila k tancu. Potom mi len Duch Svätý posiela nápady a ja ich zakomponujem.

Tréningy s deťmi mávam trikrát do týždňa. Väčšinou tanečné osmičky vymýšľam doma pred zrkadlom po víkendoch alebo niekedy aj na tréningoch; záleží, ako stíham. Väčšinou mi napadnú prvky, keď tancujem freestyle.

Raz som sa ocitla v nepríjemnej situácii – pred súťažou v tú istú noc ochoreli dve najlepšie tanečnice. Pamätám si, že som v tú noc veľa nespala. Na druhý deň ráno som sa zobudila a snažila sa zachovať si chladnú hlavu. Dve hodiny pred súťažou som zmenila s pomocou Ducha Svätého dve choreografie. Takúto skúsenosť neželám nikomu. Vďaka mojej mamine, ktorá na mňa myslela a modlila sa, sa nikomu nič nestalo a zvládli sme to.

 

 

Čo okrem fyzickej kondície ti dáva tanec? Obohacuje ťa aj duševne, duchovne? Privádza ťa bližšie k Bohu?

Pri tanci sa dokážem uvoľniť, zabudnúť na všetky problémy, odísť na chvíľu z reality. Ja som ten typ človeka, ktorý skôr vyjadrí svoje pocity pohybom ako rečou. Mne osobne sa najlepšie tancuje o tom, čo práve prežívam, pretože vtedy je to najviac zo srdca. Podstatné je vložiť do tanca srdce, odovzdať príbeh divákom, dať tancu správnu myšlienku, aby tomu ľudia porozumeli. Treba dbať aj na mimiku, pretože výraz robí veľa. Tanec je veľké umenie.

Niekedy mávam stres pred vystúpením. Po tom, ako prídem na javisko, sa upokojím a snažím sa užiť si tanec naplno, veď predsa žijeme len raz a tá chvíľa sa už nikdy nezopakuje, nič nie je také isté.

 

 

Viete, ako trénerka musím vedieť toho najviac, hlavne čo sa týka fyzických prvkov, aby som vedela odovzdať nové triky deťom a ísť im tiež dobrým príkladom. Postupne na sebe pracujem. Zo začiatku to bolo náročné, ale keď vidím tie výsledky, zdá sa mi to neskutočné. Ako dospievam, zisťujem, ako veľmi je potrebná viera; neviem, čo by som bez nej niekedy robila. Každý deň odovzdávam Panne Márii – a ten deň je potom oveľa jednoduchší, než by inak bol. Veľkú zásluhu majú naši strážni anjeli, ktorí nás ochraňujú, či už sa to týka náročnej akrobacie, alebo čohokoľvek iného.

Veľké ďakujem patrí mojim rodičom, ktorí ma v tanci podporujú, a sestre, ktorá mi pomáha na tréningoch. Nikdy nedovoľte tomu, čo si o vás druhí pomyslia, alebo strachu, aby vás porazil. Choďte si za svojím snom, prekážky sú aj vždy budú, ale verte si. S Božou pomocou to určite zvládnete.

Foto: archív respondentky