Sestry Matky Terezy v bratislavskom Betleheme: Aj na Slovensku dvíhame ľudí priamo z ulice

Ich dielo mnohí spoznali vďaka návšteve pápeža Františka, ktorý ich dom navštívil v septembri 2021. Sestry Matky Terezy sú na Slovensku okrem bratislavskej Petržalky aj v Žiline. Skromné sestry – bez technických výdobytkov súčasnosti a v úplnej odovzdanosti Božej prozreteľnosti – sa starajú o tých najchudobnejších. Navštívili sme ich, aby sme priniesli aj vám skúsenosť z toho, ako tieto Misionárky lásky žijú a čo ukrýva ich dom Betlehem.

Sestry Matky Terezy nemajú ani mobily, ani internet, ani televízor. Dovolať sa k nim môžete na pevnú linku. A nemajú ani príliš záujem o publicitu… Preto novinárov pomerne často odmietajú, nám sa to „podarilo“ už trikrát. Lebo: Nechceme publicitu, záleží nám na službe… Na štvrtý pokus sme našli kompromis: „Môžete prísť, pomôžete nám, budete s nami a potom o tom napíšete…“ Dohodnuté! S obmedzeniami: Nemáme fotiť tváre sestier, lebo ony tu nie sú tie najdôležitejšie, a všetko má slúžiť na Božiu chválu. Iné môžeme.

 

 

BUDÍČEK O 4.40

Je pár dní pred začiatkom Adventu a kráčame k nízkej budove medzi petržalskými bytovkami. Dielo sestier Matky Terezy sa nazýva Betlehem a aktuálne v ňom nájdete sedem sestier, žiadnu zo Slovenska. Tri sestry sú z Poľska, tri z Indie a jedna z Bosny a Hercegoviny s chorvátskymi koreňmi – sestra Bernardeta –, tá sa nám venuje. Ako sa neskôr dozvedáme, ako prvým sa v Bratislave venovali sestry matkám s deťmi, tak vznikol aj názov domu. Na Slovensku sú ešte štyri sestry, ktoré sú prítomné v Žiline.

Otvára nám indická sestra a milou lámanou slovenčinou dáva pokyny: „Tu počkať vy…“ Rehoľným jazykom je angličtina, v nej sa aj sestry modlia a dvakrát do týždňa – podľa možností kňazov – v nej majú aj svätú omšu. Inak sa však učia aj slovenčinu a so všetkých síl sa snažia prispôsobiť krajine, v ktorej sú. To sa hneď ukáže, keď hovoríme o vianočných zvykoch a tradíciách. „Všetky sestry sa snažia prispôsobiť krajine, v ktorej žijú, preto aj zvyky a jedlá máme slovenské…“ Posledné roky obmedzil ich štedrý večer covid, tieto Vianoce sa však chystajú sláviť vianočnú vigíliu spolu s chudobnými. V pomerne malých priestoroch sú tri oddelenia, kde žijú muži, ženy a chorí spolu so sestrami pod jednou strechou.

 

 

Denný program sestier určuje pravidelný rytmus. Prekvapí nás, že budíček zvoní pomerne skoro – o 4.40. Nasleduje ranná modlitba s meditáciou… a po nej v tejto skorej hodine upratovanie. Sestra Bernadeta hovorí, že tento mesiac má na starosti toalety. „To tak skoro čistíte záchody?“ začudovane sa pýtame. „Potom na to už nie je čas…“ Od ôsmej je čas na rôzne aktivity, ktoré zahŕňa slovo „apoštolát“. Napríklad aj na pranie, do ktorého sme zapojení aj my.

Sestry nemajú práčky, aby sa tak priblížili tým najchudobnejším. Perie sa v rukách a viacerí si rozdelíme rôzne cykly, a tak jednotlivé oblečenie putuje našimi rukami. Veľmi vtipne pôsobia dvaja zruční chlapi (obyvatelia domu) v závere, ktorí plnia funkciu žmýkania. Perie sa len nejaká časť špinavého oblečenia, aby veci stihli v chladnom období uschnúť, kapacita sušiacej miestnosti nie je neobmedzená. Počas prania sa môžeme sestry pýtať a stihneme aj modlitbu za duše v očistci… „Je teraz taký mesiac, preto môžeme modlitbu obetovať za nich…“

 

 

Program pokračuje o 12.00 modlitbou, obedom, polhodinou odpočinku (pričom sestry si rady len tak posedia pri čaji), nasleduje duchovné čítanie a znova apoštolát. O 17.30 denná hodinová adorácia, po nej večera a do deviatej ešte priestor na rekreáciu.

 

MOHOL ZOMRIEŤ AKO ČLOVEK

Po praní sa presúvame do skladu s oblečením, kde sú rôzne veci, ktoré sestry dostali…. „Som prekvapená z toho, ako sú ľudia na Slovensku štedrí,“ hovorí s dojatím sestra Bernadeta. V sklade je množstvo oblečenia, aj obliečky a plachty – tie dostávame na starosť preorganizovať, aby všetko sedelo.

Sestry sa spoliehajú výhradne na Božiu prozreteľnosť, a tak žijú z toho – doslovne –, čo dostanú. Aj čo sa týka stravy, varia podľa toho, čo majú aktuálne v kuchyni. Taktiež čo sa týka peňazí – použijú len tie, ktoré im niekto daruje. Ako hovorila naša matka (myslí sestru Terezu): „Toto je Ježišovo dielo, nie naše. My len dávame k dispozícii svoje ruky, on sa postará…“

Oblečenie, ktoré dostanú, posúvajú obyvateľom domu alebo ľuďom bez domova, ktorí často aj náhodne zazvonia a prosia o pomoc. Dávajú im pravidelne možnosť prísť sa najesť alebo osprchovať, vyrážajú za nimi aj do ulíc mesta.

 

 

Sestre Bernadete sa zaligocú oči a spomenie si na príbeh istého muža, ktorého našli ležať na betóne. „Nemal pod sebou nič, bol priamo na zemi… Špinavý, zarastený, zavšivavený… V takom stave, že ho odmietol ktokoľvek vziať, aj záchranka…“ Sestry Matky Terezy ho vzali do svojho domu a vyčistili ho, osprchovali… Keď sa čudujem, ako tieto krehké ženy nesú ťažkého chlapa, prichádza vysvetlenie: „Pomohli ostatní bezdomovci, odniesli nám ho…“

Ďalší deň sa mu pohoršilo, ale už bol čistý, a tak ho zobrala záchranka… A  z nemocnice im volali, že zomrel. Sestra Bernadeta má slzy v očiach. „Povedal nám, že sme na neho také starostlivé ako jeho mama.“ A po chvíli ticha dodáva: „Mohol zomrieť ako človek… Božia prozreteľnosť je taká krásna!“

V spodnej časti je „oddelenie“, ktoré nazývajú „winter home“, ide o priestory, kde môžu ľudia bez domova počas zimy prísť, zohriať sa, najesť sa a dostanú aj potrebné základné ošetrenie.

 

NAŠI CHUDOBNÍ SÚ TAKÍ KRÁSNI

Stojíme v kuchyni, kde sa pripravuje čaj. „Naši chudobní ľudia sú takí krásni,“ hovorí sestra. „Snažíme sa na nich pozerať očami viery…“ A „nezakrýva si oči“, lebo mnohí sú ťažkí alkoholici alebo žijú iné závislosti a je to niekedy náročné… „Ale keď sú triezvi, sú takí dobrí…“ A zároveň dodáva, že my ani netušíme, aké ťažké musí byť žiť so závislosťami, ktoré ich trápia… a že je to niekedy až hrdinské.

Na schodisku, ale aj v kaplnke sestier sa nachádza kríž s typickým nápisom (pre sestry Matky Terezy): Žíznim! Ide o Ježišov výkrik z kríža, ktorý Matka Tereza chápala ako Kristov smäd po láske v ľuďoch… Sestra Bernadeta nám vysvetľuje: „Tí ľudia, pre ktorých tu sú, sú hladní a smädiaci po láske.“

 

 

Sestra nám ukazuje všetky priestory. Dom je známy aj z poslednej návštevy pápeža Františka, ktorý práve petržalský Betlehem navštívil. „Aj jemu ste ukázali všetko, ako nám?“ podpichujem a sestra prikyvuje. Pápež si prešiel všetkými priestormi. Na vonkajšej stene budovy je jeho podobizeň s nápisom, ktorý bol prítomný už počas návštevy: „Nezabúdame, modlíme sa za vás.“ V slovenčine aj taliančine.

Do pamätnej knihy návštev vtedy Svätý Otec sestrám napísal: „Ďakujem sestrám lásky za ich svedectvo. Ďakujem ľuďom, ktorí spolupracujú. Modlím sa za vás, prosím, modlite sa za mňa. Nech vás Pán žehná a Panna Mária drží…“

Pri písaní tejto reportáže sa vraciam v spomienkach (aj cez videoarchív)  k návšteve pápeža Františka a jeho slovám spred domu Betlehem: „Ak sme aj v skúške, Pán je vždy medzi nami. Nikdy nás neopustí, nikdy na toto nezabudnite, hlavne v ťažkých chvíľach…“

 

POKOJNÉ A RADOSTNÉ OČI

Sestry sú na jednom mieste pár rokov a matka predstavená ich môže poslať kdekoľvek inde do celého sveta. Sú už všade, zatiaľ im vládny systém nedovolil otvoriť dom v Čine, ale túžia po ňom – už Matka Teraz po ňom túžila… Časté striedanie je preto, aby sa Misionárky lásky neviazali na konkrétne miesto a boli otvorené Božej prozreteľnosti a dôvere, že On sa postará. S udivením počúvame, že domov môžu ísť na návštevu iba raz za desať rokov. Návštevy blízkych v ich „kláštore“ sú povolené, s rodinou si môžu vymieňať listy a tiež volať.

Sestry skladajú okrem troch sľubov – chudoby, čistoty a poslušnosti – aj štvrtý sľub: že budú slúžiť tým najchudobnejším z chudobných.

Odchádzajúc cez bránu domu Betlehem premýšľam nad všetkými obmedzeniami, ktoré sestry v dnešnom svete žijú. „Musí to byť riadne ťažké,“ prechádza mi hlavou. Ale uvedomím si pritom jednu veci, ktorá v pozadí rezonuje. Oči sestry Bernadety, ktorá pochádza z miesta asi tri hodiny vzdialeného od nám známeho Medžugoria. Boli plné pokoja a radosti. A to je niečo, čo sa nedá nijako oklamať. Jediné, čo ma zamrzí, je to, že sme nemali povolenie zachytiť ich cez objektív…

„Ďakujeme za návštevu, pán Martin,“ znejú mi jej posledné slová s milou lámanou slovenčinou. Ja ďakujem – isto viac – za lekciu Božej prozreteľnosti. Síce krátku, intenzívnu, ale nezabudnuteľnú. Tu sa treba chodiť učiť dôverovať.