Sestra Monika Foltýnová: Duchovné povolania klesajú, ale máme tu laické spoločenstvá. Nepozerajme na Cirkev len cez optiku zasvätených 

Nie je žiadnym tajomstvom, že na Slovensku je v posledných rokoch veľká kríza duchovných povolaní. Pán si aj napriek tomu vždy cestu nájde a keď sa jeho volanie dotkne srdca človeka, nemožno mu už odolať. V prípade rehoľnej sestry Moniky Foltýnovej to platí doslovne. Skôr, ako si zvolila cestu zasväteného života, sa však zaujímala o históriu, šport, túžila sa vydať a mať rodinu.

Monika, z akej rodiny pochádzate?

Pochádzam z veľmi peknej rodiny, bohatej na ľudskosť a postoj služby voči tomu, kto to potrebuje. Mama bola zdravotná sestra, tatko lodný strojník. Mám aj o desať rokov staršieho brata, ktorý pracuje ako čašník. Mama je po viacerých operáciách a od mojich jedenástich rokov je na invalidnom dôchodku. Možno aj tieto choroby spôsobili, že sme každý deň žili vo vďačnosti, pomáhali si v práci a tešili sa v živote z bežných vecí a vzťahov. Máme sa naozaj veľmi radi.

Ako ste doma prežívali svoju vieru?

Prežívali sme ju tradične. Modlili sme sa spolu v nedeľu pred obedom, chodili sme v nedeľu a na sviatky do kostola. Každý sa modlil denne desiatok ruženca, lebo sme patrili do ružencového bratstva. Mama po viacerých operáciách chodila z vďačnosti za svoj život každý deň na svätú omšu. Ja som v detstve cez týždeň radšej išla na ihrisko. Mali sme však veľmi pekný rodinný vzťah s kňazom, ktorý bol v našej dedine viac rokov. Na faru sme si chodievali ako deti často zahrať futbal a ping-pong.

Vo vašom detstve spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že pôjdete cestou rehoľného povolania. Ako ste už spomínali, bavil vás šport a v športových novinkách ste mali vraj dokonalý prehľad. Čomu všetkému ste sa ešte venovali?

Šport bol a je naozaj mojou veľkou záľubou. V detstve som chcela byť buď olympijská víťazka alebo športová komentátorka. Ihrisko bol môj druhý domov. Hrali sme s kamarátmi futbal, basketbal, tenis, či na ulici hokejbal. Napriek tejto veľkej športovej vášni som žiaden šport nerobila závodne.

Od detstva som mala ešte jednu veľkú záľubu. Milujem históriu a mám veľmi rada objavovanie nových historicky významných miest, sledovanie dokumentárnych filmov, či čítanie životopisných kníh.

Skôr ako prišlo Božie volanie, aké boli vaše plány?

Myslím, že už od strednej školy som v tom mala jasno. Jednoznačne viedlo štúdium histórie, ktorú som išla študovať aj na vysokú školu. Vďaka pozitívnym učiteľským vzorom som chcela učiť na strednej škole dejepis. Zároveň som si vedela predstaviť robiť sprievodkyňu na turistických zájazdoch a exkurziách.

Túžili ste aj po manželstve a založení rodiny?

Samozrejme. V mládežníckom veku som mala vysnívaného vysokého tmavovlasého športovca so zmyslom pre humor, ktorý by bol zručný v manuálnej práci, mal by iskru v očiach a dobré srdce. Celkom náročné, nie? Tiež som si predstavovala, že by sme mali spoločne maximálne tri deti. Asi som nikdy nerozmýšľala nad veľmi početnou rodinou. Možno to bolo tým, že my sme boli doma dvaja súrodenci.

Pochybovala som o sebe, či som dosť dobrá a schopná byť práve saleziánkou

Kedy ste po prvýkrát začali v srdci cítiť, že vás Boh volá práve do zasväteného života?

Mala som vtedy dvadsať rokov a bola som druháčka na vysokej škole. Bolo to po lete, kedy som bola cez organizáciu VIDES ako animátorka na letnom tábore vo Ľvove na Ukrajine. V tejto organizácii som sa prvýkrát stretla so sestrami saleziánkami.

Ako konkrétne vás Boh zavolal?

Zrazu mi to jednoducho napadlo a táto myšlienka sa už vo mne nedala zastaviť. Bol to pre mňa celkom šok. Nikdy predtým som nad tým nerozmýšľala. Keďže sa toto volanie zintenzívňovalo, poprosila som jednu sestru saleziánku o radu. Začali sme sa pravidelne stretávať a rozprávať o živote. Sprevádzala ma asi dva a pol roka, kým som vnímala, že už je ten správny čas ísť do rehole a vyskúšať si v praxi, či je to skutočne moja cesta.

Ako na toto vaše rozhodnutie reagovala rodina?

Povedala som to rodičom a bratovi asi dva týždne pred odchodom. Pravdupovediac, asi niečo tušili. Bolo to však náročné, pretože moja mama mi zároveň povedala, že pravdepodobne má onkologický nález na žalúdku, ktorý sa rýchlo zväčšuje. Ak by to pokračovalo, znamenalo by to pre ňu možno pár mesiacov života.

Nevedela som, čo mám robiť, lebo som si nevedela predstaviť odísť v tejto situácii z domu. Ale raz pri modlitbe ruženca som vnímala istotu a pokoj. Vedela som, že toto moje rozhodnutie je správne a mám aj napriek tomu odísť. Pár dní pred odchodom prišiel mame výsledok z histológie. Nález bol oveľa menší a vzorka bola negatívna. Bol to pre nás zázrak a silný zážitok viery. Už nebolo o čom rozmýšľať. Mama je doteraz úplne zdravá.

Ako by ste poradili mladému človeku, ktorý rozmýšľa nad vstupom do rehoľného života, vyznať sa vo svojich pocitoch?

Osobne by som každému mladému človeku – a nielen tomu, ktorý rozmýšľa nad rehoľným povolaním – dopriala, aby mal pri sebe človeka, s ktorým si môže v pravde prechádzať svoj život a to, čo sa v jeho srdci odohráva. Či už to bude kňaz, zasvätený, alebo laik. Jednoducho niekto, kto je o krok pred ním. Niekto, kto sa vyzná v ľudskom i duchovnom sprevádzaní a bude mu svedkom osobného vzťahu s Bohom.

Na to, aby prvotné očarenie Božou láskou postupne dozrelo, je dôležité počúvať Boha a učiť sa ho spoznávať cez modlitbu, ticho, čítanie Písma a sviatostný život. Samozrejme, človek nie je samotár, dôležité je spoločenstvo a služba blížnemu. Ak sa vzťah k Bohu nepretavuje prirodzene do lásky k blížnemu, ťažko hovoriť o skutočnom duchovnom živote.

Kto ďalší vám bol v tejto úvodnej fáze rozlišovania najväčšou pomocou?

Bol to môj spovedník. Som taký typ človeka, ktorý nepotrebuje, aby veľa ľudí vedelo o jeho vnútornom prežívaní. Vo fáze rozlišovania som už chodila každý deň na svätú omšu a využívala som príležitosť byť aspoň krátko v tichu v kostole. Milovala som výjazdy do prírody na bicykli, kde som si čítala Sväté písmo a tešila sa z Božej lásky. Boli to pre mňa veľmi dôležité chvíle.

Mali ste aj pochybnosti, či ste si zvolili správnu cestu?

Prvotnej myšlienky na rehoľný život som sa dosť zľakla. Pripadalo mi čudné, že mi to napadlo. Pomohlo mi vtedy, že jedna moja kamarátka otvorene rozmýšľala o rehoľnom živote, aj keď ona nevedela, že ja tiež o tom premýšľam. Ona nakoniec do rehole nešla a teraz je vydatá a má deti.

Pri nej som si uvedomila, že je asi normálne, keď človek rozmýšľa o duchovnom povolaní. Na začiatku som o sebe aj pochybovala, či som dosť dobrá a schopná byť práve saleziánkou. Až v noviciáte pri študovaní stanov našej rehole som pochopila, že povolanie je dar Ducha Svätého. Uvedomila som si, že saleziánsku charizmu sme žili v rodine a body stanov harmonizujú s mojím vnútrom. Toto pochopenie ma naplnilo hlbokou radosťou a vďačnosťou za Boží plán so mnou.

Moje saleziánske srdce bije pre deti a mladých, ktorí to majú v živote ťažké

Kam viedli vaše ďalšie kroky?

Moje kroky viedli najskôr do Trnavy, kde som strávila dva roky. Prvé roky sú v rehoľnej komunite obdobím overovania si, či je človek na správnej ceste. Táto fáza sa nazýva aspirantát a postulát a trvá zväčša dva až tri roky. Potom som vstúpila do noviciátu, ktorý sme v tom čase mali v Šamoríne. Je to obdobie zamerané na modlitbu a intenzívnejšie štúdium rehoľného života, spirituality a charizmy. Po dvoch rokoch v noviciáte som zložila svoje prvé rehoľné sľuby.

Ako si spomínate na deň zloženia rehoľných sľubov?

Moje prvé rehoľné sľuby som zložila v auguste 2014. Vo františkánskej rehoľnej rodine je sviatok Porciunkuly. Keďže je mi veľmi sympatická aj františkánska charizma a sv. František z Assisi je môj obľúbený svätec, prišlo mi to veľmi sympatické. Asi sa v nebi don Bosco a sv. František takto kamarátsky dohodli. (smiech)

Bola som trochu nervózna, preto mi dobre padlo, že so mnou skladala sľuby aj moja spolusestra Danka. Nervozita však opadla, keď sme vstúpili do kostola. Svetlo dopadalo na kríž pri oltári, ktorý vrhal svoj tieň. Pamätám si, že ma vtedy prenikla veľká vďačnosť a láska za Ježišovu obetu ako prejav lásky voči mne. Svätú omšu a celý zvyšok dňa som potom prežila vo veľkom pokoji a v radosti.

Patríte do rehole saleziánok, ktorej hlavným poslaním je sprostredkovať vo výchove Božiu lásku deťom a mladým ľuďom. Ako konkrétne sa o to snažíte?

Pre mňa je dôležité, aby moje svedectvo života aj života s Bohom a jeho láskou bolo autentické. Potom je už jedno, či som s deťmi a mladými niekde na stretku, učím v škole profánny predmet či náboženstvo, alebo hrám na ihrisku basketbal. Veľmi mi záleží na integrálnom rozvoji mladých, lebo všetky naše schopnosti sú Božím darom. Ako hovoril don Bosco: „Je dôležité, aby boli z mladých ľudí statoční občania a dobrí kresťania.“ Moje saleziánske srdce bije pre deti a mladých, ktorí to majú v živote ťažké. Vnímam, že títo mladí ešte viac potrebujú cez konkrétneho človeka zažiť Božiu lásku, ľudskú blízkosť a záujem.

Monika, v akej oblasti teraz pôsobíte?

Druhý rok pôsobím s mojou spolusestrou Zuzkou v našom novom diele, v Kolégiu Márie Romero v Prešove. Je to taký rodinný internát, v ktorom poskytujeme počas týždňa ubytovanie pre dievčatá z rómskych osád a sídlisk, aby mohli študovať a bývať v podnetnom a pokojnom prostredí. Zároveň ponúkame ubytovanie aj pre vysokoškoláčky z majority, aby sme v praxi vytvorili jeden domov pre vzájomné oceňovanie slovenskej a rómskej kultúry. Som v tomto diele veľmi spokojná, lebo multikulturalita je mi blízka.

V čom vidíte dôležitosť tohto projektu a akú úlohu v ňom máte?

Vzhľadom na to, že som predtým pôsobila štyri roky priamo v rómskej osade, vnímam tento projekt ako jednu z konkrétnych možností, ako pomôcť deťom z generačnej chudoby zaradiť sa do spoločnosti. Mojím zamestnaním je teda všetko, čo si vyžaduje bežný život doma. Od sprevádzania dievčat, učenia sa a robenia si s nimi poobede domáce úlohy, cez spoločné výlety a dlhé rozhovory, až po robenie bežných domácich prác ako varenie, upratovanie, či prácu v záhrade.

Okrem toho koordinujem aj projekt misijného dobrovoľníctva VIDES na Slovensku, cez ktorý pripravujeme mladých dobrovoľníkov pre letnú službu na táboroch pre deti v rómskych osadách a v iných zabudnutých častiach Slovenska i v zahraničí.

Pri rozlišovaní povolania je dôležité byť trpezlivým a vedieť čakať

Dnes prežívame veľkú krízu v oblasti duchovných povolaní. Mladých chlapcov už neláka vstup do seminárov tak ako kedysi a ináč tomu nie je ani pri reholiach. Kde si myslíte, že je ten najväčší problém?

Keď sa pozeráme na situáciu na Slovensku, síce môžeme povedať, že počet duchovných povolaní v seminároch a reholiach klesá, avšak pozrime sa na krásne laické kresťanské spoločenstvá. Možno je teda problém v našom pohľade na veci a je konečne načase, aby sme naplno žili na Slovensku synodalitu a nevnímali Cirkev cez klerikálnu optiku. Mal by byť pre nás dôležitejší konkrétny mladý človek, ako formálne tabuľky a počty veriacich.

Verím, že ak mladí budú na nás vidieť, že sme v našom povolaní – či už manželskom, kňazskom, rehoľnom, alebo laickom – šťastní, Pán si ich už povolá tam, kde budú môcť pre tento svet vykonať veľa dobra. Dôležité je podľa mňa hlavne sprevádzať ich pri ich ľudskom a kresťanskom dozrievaní a byť im nablízku.

Čo je podľa vás najväčšou prekážkou na ceste k zasvätenému životu? 

To je celkom náročná otázka. Neviem, či ju komplexne budem vedieť zodpovedať, lebo som ešte nepôsobila v oblasti sprevádzania mladých pri počiatočnej rehoľnej formácii. Osobne si však myslím, že pre mladého človeka môže byť náročné rozhodnúť sa naplno sa vložiť iba do jednej veci, lebo to znamená zanechať iné veci, ktoré môžu byť dobré.

Potom je tu tiež otázka stálosti. V dnešnej rýchlej dobe, kedy máte informácie za pár sekúnd na stole, je náročné byť trpezlivým a vedieť čakať – čo je veľmi dôležité pri rozlišovaní duchovného povolania. Mladí často túžia po senzačných, emočne nabitých zážitkoch, avšak trvalý vzťah s Bohom je o kráčaní v každodennosti, čomu sa treba učiť. Niekedy majú mladí veľa informácií a vedomostí, ale chýba im ľudská zrelosť a schopnosť budovať zdravé medziľudské vzťahy. Opäť je to výzva pre nás pomôcť mladým ľuďom vyzrievať aj v tejto oblasti, aby vedeli žiť v reholi komunitný život.

V oboch prípadoch sú tu určite veľmi dôležité aj vytrvalé modlitby práve na tento úmysel…

To je samozrejmé. V Cirkvi máme krásny príklad sv. Moniky a jej vytrvalých modlitieb, no čas a spôsob vypočutia týchto modlitieb už musíme nechať na Pána. Rada sa modlím za mladých, aby našli svoje životné povolanie, do ktorého ich Pán pozýva. Verím, že niektorých z nich si Pán pozve aj do zasväteného a kňazského života a bude to pre nich miesto, kde budú aj oni a ľudia okolo nich šťastní.

Čo ešte môžeme my laici urobiť preto, aby sa tento negatívny vývoj zmenil?

Osobne si myslím, že najlepšie, čo môžeme urobiť my všetci ako spoločnosť, je prestať plakať nad dnešnou dobou a nepovažovať ju za zlú. Je to doba, v ktorej sme povolaní žiť každý naplno svoje povolanie, či to manželské, kňazské, alebo rehoľné. To všetko s vďačnosťou a láskou voči Bohu a ľuďom. Ak naša túžba darovať svoj život v láske, bude vychádzať z úprimného srdca, bez formalizmu a pretvárky a bude hlboko zakorenená v nás, bude to tým najlepším svedectvom pre mladých, aby hľadali a objavili miesto, kam ich Pán volá a kde majú rásť v láske. Nebojme sa spolu s mladými kráčať ich životom, s dôverou ich sprevádzajme a modlime sa za nich. 

V čom vy osobne vnímate najväčšiu krásu rehoľného povolania?

Rehoľné povolanie je podľa mňa celé o vzťahoch. O mojom osobnom vzťahu s Pánom, ktorý ma svojou láskou priťahuje k sebe a zároveň mení moje srdce, aby som jeho láskou túžila milovať moju komunitu a moje sestry, ktoré mi dal. Tiež, aby som sa spolu so sestrami darovala mladým a ľuďom, ktorých mi Pán posiela. Je to cesta dobrodružstva, ktorú si sám človek nevymyslí. Človek je na tejto zemi na ceste k večnej Láske, ktorá ho od počiatku čaká.

Monika, ste dnes Bohu vďačná za to, že pre vás vybral práve cestu zasväteného života? 

Jednoznačne som veľmi vďačná za svoje rehoľné saleziánske povolanie, lebo úplne harmonizuje s mojím srdcom. Neviem, prečo ma Pán Boh pozval na cestu zasväteného života, no od prvotného zaľúbenia sa do Božej krásy a dobroty čím ďalej, tým viac vnímam, ako ma Pán v mojom živote sprevádzal a stále sprevádza, a som mu za to veľmi vďačná.

Fotografie: Archív respondentky.