Sestra Lamiya: Boh je tu, aj keď vieš povedať len „amen“

Sestra Lamiya je veselá mladá saleziánka, ktorú pravdepodobne netreba predstavovať. Jej životný príbeh, radosť z evanjelizácie a láska k pohybu a médiám už iste prenikli aj k našim čitateľom.

PÁČIA SA MI TÁBORY S HLBOKOU MYŠLIENKOU

Vieme o tebe, že pochádzaš z hlavného mesta Azerbajdžanu – Baku. Keďže „všetko je na webe“, vieme aj to, že Baku je obrovským veľkomestom a najväčším prístavom Kaspického mora, ba dokonca patrí medzi najstaršie mestá na svete. Ako malá Lamiya trávila letné prázdniny v tomto veľkomeste?

Áno, máš pravdu, Baku je veľkomesto a je omnoho väčšie než Bratislava. Je pri mori, čiže každé leto, keď som bola maličká, sme šli na celý deň k moru. Bolo to od nás len približne dvadsať minút autom alebo polhodinu autobusom a my sme šli buď ako rodina, alebo neskôr ako veľká partia. Je tam pláž, na ktorej sme oddychovali a zabávali sa.

V jedenástich rokoch som spoznala saleziánov a odvtedy boli všetky moje letá saleziánske a trávila som ich na táboroch. Aj keď sme tiež chodievali k moru, už to bolo iné.

Predpokladám, že z účastníčky táborov sa neskôr stala animátorka.

Áno, a veľmi som na to čakala! Všetkým som chcela ukázať, že to viem. Už ako účastníčka som sa snažila pomáhať s tými najmenšími deťmi, a keď ma oslovili pomáhať oficiálne, bola to pre mňa veľká česť.

Myslím si však, že som mala väčšiu túžbu ako schopnosti. Presne si pamätám, aká som bola v jedno leto ako účastníčka neposlušná a všetko mi pripadalo „trápne“. Vedúci mi vtedy povedali: „Lamiya, ale ty chceš robiť animátorku a toto, čo si tu predviedla, nebolo úplne v poriadku.“ Veľmi som sa vtedy modlila a chodila za nimi, aby som znova získala ich dôveru. (smiech)

Ako sestra saleziánka stále tráviš letá na táboroch. Je nejaký tábor alebo akcia s mladými, ktorá bola pre teba výnimočnejšia než iné?

Mám veľmi rada, keď je téma tábora čisto saleziánska – napríklad o don Boscovi alebo iných saleziánskych svätých. Páčil sa mi aj tábor o Malom princovi, keď deti tému vnímajú ako rozprávku, z ktorej my vieme vytiahnuť dobré a hlboké myšlienky. Tu, v Dubnici nad Váhom, to boli moje najobľúbenejšie tábory. 

Tvoje náramky sú legendárne. To je asi tiež táborová záležitosť… 

Áno, pôvod mojich náramkov je naozaj táborový, lebo dakedy to veľmi letelo a všetci úspešní animátori mali náramky od detí, ktoré ich mali rady. To sa potom so mnou dlho ťahalo, a keď mi niekto dal náramok, tak sa stále pýtal: „Prečo nenosíš môj náramok?“ Mám ich preto veľmi veľa a už sa to snažím zredukovať na určité skupiny ľudí. Mám napríklad náramok od detí zo škôlky, a tak si vždy pri modlitbe spomeniem na ne, alebo od detí zo základnej školy, detí zo stretka…

Ktorý z tvojich náramkov je najstarší, pamätáš si to?

Tento červený, šnúrkový. Dostala som ho od jednej našej sestry a už ho mám asi dvanásť rokov.

Verím, že aj toto leto máš plný diár. Na čo sa tešíš najviac?

Toto leto je pre mňa úplne iné, je to v podstate moje rozlúčkové leto. Sťahujem sa v duchu poslušnosti do iného mesta. Je to pre mňa výzva, lebo to bude úplne iný život. Cítim smútok, ale na druhej strane je to pre mňa krásny čas a ja budem naplno a naposledy s týmito animátormi a deťmi.

Hory alebo more? 

Možno by niekto čakal, že si vyberiem more, ale jednoznačne sú to hory. Možno preto, že som v detstve toľko relaxovala pri mori, som načerpala veľa síl a teraz by som vybehla na každý kopec. (smiech) Každú príležitosť by som využila na to, aby som mohla ísť na hory. Tam môj duch jasá.

SOM CITLIVÁ NA ŠPORTOVÉ SPRÁVANIE

Chcela si byť trénerkou, a to sa ti čiastočne aj darí – trénuješ mladých vo farnosti a počas školského roka si učila aj telesnú výchovu. Ktorý šport máš úplne najradšej?

Momentálne mám najradšej volejbal, pretože ho tu často hrávame. Niekedy to závisí od skupiny, s ktorou trávim čas. Dakedy to bol napríklad florbal, ale mám rada takmer všetky športy.

Zaujalo ma to „takmer“. Sú športy, ktoré ti nesedia?

Nemám rada kontaktné športy a neovládam zimné športy, ako napríklad hokej, ale ten veľmi rada pozerám.

Ktorý šport by si si chcela aspoň raz v živote vyskúšať?

Určite by som chcela vyskúšať bejzbal. Raz sme ho skúšali s mladými – mali sme trochu upravené pravidlá a veľmi nás to bavilo. Je to šport, v ktorom je zapojený každý. Keď si na ihrisku, si tam využitý úplne naplno. 

Čo adrenalínové športy?

Dostala som poukážku na tandemový skok, na ktorý sa veľmi teším. Čo sa týka výšok, bojím sa ich, ale na druhej strane ma ťahá vyskúšať si to. Aj ferraty sú také – je to síce výška, ktorej sa bojím, ale som tam.

Takéto skúsenosti občas pomáhajú človeku so sebavedomím.

Keď to občas vyzerá, že dačo nezvládnem a potom to zvládnem, tak ma to veľmi poteší. Najradšej však mám, keď dačo zvládnem sama a potom už tam idem s niekým, koho môžem sprevádzať.

Čo ak by ti na telesnej výchove nejaké dieťa túžilo športovať, ale veľmi by mu to nešlo? Ako sa podľa teba dá takéto dieťa motivovať, aby to so športom nevzdávalo?

Myslím si, že dieťa na telesnej výchove by sme nemali hodnotiť tabuľkovo. Ak dieťa šlo pri nejakom výkone za svoje hranice, malo by dostať dobrú známku. Nemám rada, keď sa deti nesnažia, ale nevyžadujem to, čo nedokážu. Deti majú veľmi rady, keď ich za niečo pochválim, a tak im to zvýši sebavedomie, že potom do toho idú. „Počuj, veď ty to vieš, poď!“ – a deti idú a prekonajú sa. Podľa mňa je dôležité hodnotiť každého individuálne.

Máš skúsenosť, že sa niekto pod tvojím vedením zlepšil?

Myslím si, že áno. Vediem aj dievčenskú skupinu vo vybíjanej. Už na prvom turnaji, keď boli piatačky, boli úspešné. Bolo to aj tým, že sú dobrá skupina a vzájomne sa motivujú. Ich tímový duch je veľmi silný. 

Ako dosiahnuť, aby deti spolupracovali ako tím? Aby si nezávideli alebo nevyčítali, ak sa niekomu niečo nepodarí a ovplyvní tým výkon tímu?

Ja som veľmi citlivá na športové správanie. Ak niekto napríklad spôsobí inému počas zápasu zranenie, vyslovene trvám na tom, aby sa ospravedlnil. Tiež sa snažím, aby mne zverené dievčatá odchádzali z turnajov s tým, že sa s niekým novým zoznámili a spriatelili.

Ako tím chodíme aj na výlety, rozprávame sa a smejeme. Na konci každého tréningu máme aj spoločné hodnotenie, kde si povieme chyby a pochválime sa. Občas, najmä počas zápasov, viem zvýšiť hlas, čo niekto môže vnímať ako stresujúce. Moje dievčatá  to však majú rady. Chcú, aby som ich povzbudzovala. Na tréningoch spolu hráme a na turnajoch som s nimi naplno aspoň povzbudzovaním. Je to pre ne, podľa ich slov, veľká motivácia.

MÁM RADA KOMBINÁCIE NEKOMBINOVATEĽNÉHO

Akú zmrzlinu máš najradšej?

Mám veľmi rada slaný karamel. Fascinujú ma kombinácie vecí, ktoré sa na prvý pohľad ani skombinovať nedajú. Napríklad aj v Taliansku som jedávala melón s prosciuttom a táto kombinácia, úplne odlišná, tvorí dačo úplne vynikajúce. Sama by som rada niekedy prišla na nejakú kombináciu, ktorá sa naoko nedá, ale vzniklo by niečo dobré.

Vieš si predstaviť, že by ste si so spolusestrami otvorili vlastnú zmrzlináreň?

Ja by som bola veľmi rada. Prichádzalo by veľa detí a mladých. Mohli by sme sa rozprávať a hrať. Mohli by sme mať aj takú akciu, že keby si doviedla svoju rodnú sestru, mali by ste polovičnú zľavu. A naozaj by sme mohli vyskúšať niečo nezvyčajné, napríklad by k zmrzline dostali hranolky. A mohli by vyrábať aj svoje vlastné nanuky – rôzne chute a tvary, aby to bolo interaktívne.

Čo ak by som ťa chcela pozvať na nejaký letný nápoj? Aké boli tvoje obľúbené letné chute, keď si bola dieťa?

V Baku sme si vždy brali k moru melón. Bolo to super, keď si sa zašpinila až po uši a potom sa mohla okúpať. Tiež varená kukurica, ktorú vždy predávali na pláži. A prosím pekne, v Azerbajdžane sa v lete pije horúci čierny čaj. To je náš nápoj, hoci by bolo vonku aj 35 stupňov. Vidíš, znova kombinácia, ktorá sa často nekombinuje.

Ale keby si mi tu chcela urobiť radosť, tak ma môžeš zavolať na kofolu, to je taká klasika. Veľmi dlho mi nechutila, ale raz som bola na turistike a niekto mi navrhol, nech ju skúsim čapovanú, a odvtedy ju mám rada. Potešila by som sa aj limonáde, napríklad mangovej. Alebo ľadovej káve.

Ak odbočíme od všetkých tých letných pochúťok, čím ti ešte vie človek urobiť radosť?

Radosť mi urobí, keď ma niekto zavolá na výlet na nejaký pekný kopec s výhľadom alebo na západ slnka. Poteší ma, keď máme spoločný zážitok alebo dobrodružstvo, mám veľmi rada takéto nečakané výlety.

CHCEM VIDIEŤ BOHA VO VŠETKOM

Často sa zdôrazňuje, že prázdniny sú časom oddychu od školy, no nie od Boha.

Ja si myslím, že práve leto je perfektná príležitosť, ako si s Bohom posilniť vzťah. Ja mám veľmi rada také výnimočné modlitby, keď ideš na pekné miesto a tam sa pomodlíš. Počas školského roka to nie je také časté. Myslím si, že mladí by mohli z toho leta naozaj veľa vyťažiť, pozvať Boha na nejaké pekné miesto a tam s ním tráviť čas a možno sa modliť inak, ako sú zvyknutí vo svojej modlitbovej rutine.

Na sociálnych sieťach sem-tam uverejňuješ fotografie s myšlienkami práve z takýchto „súkromných“ stretnutí s Bohom, často pri šálke kávy alebo západe slnka…

Často sama, ale občas aj niekoho zavolám – porozprávame sa, pomodlíme, prežívame spolu tento zážitok.

A leto ponúka kopec dobrých akcií, ktoré ľudia môžu využiť. Mladí majú ponuku duchovných cvičení a sú aj rôzne festivaly, čiže je veľmi veľa ponúk, ktoré môžu zaradiť do svojich prázdnin a prežiť prázdniny ako spoločenstvo.

A čo prázdninové cestovanie? Mnohí často vyrážajú aj do zahraničia. Máš nejaké spomenutia hodné zážitky zo svätých omší v inom jazyku?

Posledné dve letá som trávila v Taliansku v rámci prípravy na svoje večné sľuby. Sväté omše boli teda v taliančine, čo by nebol až taký problém, lebo taliančine celkom rozumiem – mali sme kurz vo formácii aj online. Vtipnejšie však bolo, že niektoré veci majú inak, často napríklad zostanú sedieť, keď my na Slovensku vstávame. Niekedy som bola taká unavená, že som automaticky vystrelila – a niečia ruka ma stiahla naspäť.

Noviciát sme zase mali v Šamoríne, čo je síce na Slovensku, ale chodievali sme často na maďarské omše, lebo napríklad v sobotu ráno iná svätá omša nebola. Naučili sme sa len pár výrazov, lebo maďarčina je naozaj ťažká. Tešili sme sa, keď sme mohli dačo odpovedať, napríklad „amen“ na celý kostol.

Bolo veľmi zaujímavé zažiť, že Pán Boh je tu, aj keď vieš povedať len „amen“.

Máš rada prírodu a modlitbu v nej. Prečo to podľa teba tak je? Prečo sa nám v prírode tak dobre modlí?

Ja si myslím, že sa nám často zdá, že Boh je nám bližšie v prírode, že ho viac počujeme. Ale netvrdím, že to tak je u každého. Boh vie, ako na každého zapôsobiť, ako sa dotknúť jeho srdca. U niekoho je tu v prírode, lebo keď vidíš tú nádheru, čo Boh stvoril, tak môžeš len žasnúť nad tým, aký Boh je. Potom si môžeš povedať – ja som tiež Božie stvorenie a Božie dieťa, ktoré môže zažívať jeho lásku.

Ale myslím si, že si tým netreba nahrádzať kostol. Príroda je obrovská pomôcka pre ľudí, lebo vnímame aj zrakom a ušami a všetkými zmyslami. Kostol však má to dôležité, a to je základ – že je Boh v Eucharistii.

Často sa stretávam s tým, že mi mladí povedia: „A načo mám ísť do kostola? Ja sa pomodlím stokrát lepšie v prírode.“ Áno, ja niekedy tiež, ale Boh, ktorý je prítomný v Eucharistii, je pre nás obrovským darom a ten sa nedá nahradiť kopcom.

Napíšu ti niekedy ľudia, keď ťa počúvajú, čítajú, vidia, že naozaj vnímajú, že majú Boha bližšie?

Myslím si, že pre ľudí je dnes veľmi dôležité počúvať o Božej láske. Vždy keď v mojom videu niečo takéto zaznie, čítam na to veľa reakcií. Vždy to ľudí vyruší. Ľudia si často myslia, že sklamali Boha a už niet cesty späť. Je im ťažké uveriť Božej láske.

Možno je to skúsenosťou s ľudským neodpustením.

Je prirodzené hľadať v Bohu ľudské vlastnosti, lebo je to pre nás bližšie na pochopenie. Nezabúdajme však, že je to Boh. V jeho láske sa môžeme utopiť, lebo ona nemá hraníc. Ak chceš pochopiť, kde je tá hranica, môžeš ju hľadať celý život.

Čo by si chcela povedať mladým v toto leto?

Povedala by som im a aj by som im to dopriala, aj sama sebe v toto leto, aby sme videli Boha vo všetkom, čo budeme robiť a s kým budeme. Neoddeľovať to, že teraz som na dovolenke a v nedeľu pôjdem do kostola. Boh je s tebou aj na dovolenke. V tých ľuďoch, s ktorými si, s rodinou, kamarátmi.

Dopriala by som nám všetkým vpustiť Boha do každého kútika svojho srdca. Aby Boh naplnil tvoje srdce tak, aby si ho neoddeľoval od toho, čo robíš. Môžeš sa tak stále s Bohom rozprávať a stále sa mu prihovárať a stále žiješ v  jeho prítomnosti. A keďže Boh ťa miluje úžasnou láskou, tak ju stále môžeš zažívať a žiť vo vedomí, že si milované Božie dieťa.

Snímky: Tomáš Baršváry