Sestra Jana Pavla, OSU: Vnímajme jedinečnosť svojho duchovného života

Možno aj vy rozmýšľate, či k vám Boh naozaj hovorí. Možno máte pochybnosti o tom, či vás volá k rehoľnému životu. Stále čakáte na chvíľu, keď sa s vami zatrasie zem? Podobné pocity zažívala aj sestra Jana Pavla, OSU, ktorá pôsobí aj ako učiteľka na Spojenej škole sv. Uršule v Bratislave. Rozprávali sme sa s ňou o jej povolaní, o tom, ako porovnávanie sa s druhými spôsobilo ťažkosti v jej duchovnom živote, ale aj o tom, prečo je dôležité, aby sa študenti v škole naučili viac, ako len učivo.

Kedy si začala vnímať, že ťa Boh volá do rehoľného života?

Vyrastala som vo veriacej rodine. Pokrstená som bola ako malá…. Nedá sa povedať presný okamih, kedy som spoznala, že ma Boh pozýva do rehole. Získaval si ma veľmi jemne a postupne. Dlho mi trvalo, kým som rozlíšila ten hlas, ktorý ma volal.

 

Ako si prežívala to obdobie rozhodovania sa?

Keď som bola na gymnáziu, začala som sa viac zaujímať o duchovný život. Čítala som si rôzne svedectvá. Vtedy som narazila hlavne na také, kde Boh mocne konal a v jednom okamihu zmenil život. Ľudia zacítili jeho lásku, plakali a prežívali silné emócie. Tieto svedectvá začali formovať moje predstavy o tom, ako by malo vyzerať stretnutie Boha s človekom. A keďže ja som nič také neprežila, počas modlitby som nič necítila, ani ma nič neoslovovalo, začala som byť na pochybách, či vôbec Boh má o mňa záujem a kde je moje miesto. Vnímala som volanie k zasvätenému životu. Ale stále mi chýbal ten okamih, keď by ma Boh „zrazil na zem“ a pocítila by som jeho veľkú lásku a zmenila svoj život. Tieto moje predstavy mi narobili veľké problémy, lebo som sa na nich zamerala a túžila som, aby Boh so mnou komunikoval tak, ako som to čítala vo svedectvách. Trápila som sa, no napriek tomu som vnímala, že rehoľa uršulínok, Rímska únia Rádu sv. Uršule, je moje miesto.

 

Ako tvoje rozhodnutie prijala tvoja rodina?

Myslím, že dobre. Som vďačná za moju rodinu a slobodu, ktorú mi dala. Až teraz si uvedomujem, aký dar som dostala, keď som sa narodila do mojej rodiny.

 

Bol pre teba život v kláštore veľkou zmenou?

Áno, vo viacerých smeroch. Pred vstupom do rehole som si ja zariaďovala čas a program, a po vstupe do postulátu som sa začala učiť žiť komunitný program – čas na osobnú a spoločnú modlitbu, spoločné stolovanie a prácu, apoštolát. Postupne som do toho vnikala. Spomínam si, že zo začiatku to bolo náročné. No teraz vidím, že ten rehoľný „poriadok“ je úžasný dar, ktorý chráni môj život modlitby. Vďaka tejto pravidelnosti, ktorá je typická pre rehoľný život, máme možnosť hlbšie sa približovať k Bohu. Toto som si začala uvedomovať až po niekoľkých rokoch rehoľného života.

 

Takou viditeľnou zmenou je aj prijatie rehoľného rúcha. Ako si si zvykla na habit?

Veľmi dobre. Mám náš habit veľmi rada a v mnohom mi pomáha uvedomovať si rozmer sľubov. Je to pre mňa neustále pripomínanie toho, čo som sľúbila.

 

Nie je v habite v lete teplo ?

Samozrejme, že je. Ale keď viem, prečo ho nosím, dá sa to vydržať.

 

BOH MA VOLÁ BYŤ VERNOU V MODLITBE 

Čo pre teba znamená duchovný život?

Je to stále približovanie sa k Bohu a verím, že na konci môjho života bude neustále prebývanie v Božej prítomnosti. Je to vzťah, ale taký špeciálny…

 

Aké hodnoty momentálne vo svojom duchovnom živote prežívaš najviac?

Vernosť, pravidelnosť a vytrvalosť. Ja som typ, ktorý neprežíva modlitbu s citmi, máločo ma osloví. Väčšinou je pre mňa modlitba náročná. Zo skúsenosti však viem, že modlitba je pre mňa veľmi dôležitá. Akonáhle som mala v živote obdobie, keď som sa málo modlila, stratila som pokoj. Počas dňa mi niečo chýbalo. Viem, že Boh ma volá byť vernou v modlitbe. To pre mňa znamená: stanoviť si čas modlitby, dĺžku a byť v jeho prítomnosti, aj keď nič necítim, aj keď sa mi nechce, aj keď ma to občas nudí… Tieto pocity pozná asi každý.

 

Čo je pre teba v živote v kláštore najťažšie? A čo, naopak, najkrajšie?

Najkrajšie sú pre mňa spoločné chvíle so sestrami, keď medzi nami cítim jednotu. Môže to byť pri práci, pri stolovaní, na výlete alebo pri modlitbe… Ťažké je pre mňa sťahovanie sa z jednej komunity do druhej.

 

 

UVEDOMIŤ SI JEDINEČNOSŤ SVOJHO DUCHOVNÉHO ŽIVOTA

Ako dlho si už v reholi?

Od roku 2011. Teda to bude už 10 rokov.

 

To je celkom dlhý čas, zažila si za ten čas aj nejakú krízu?

Áno, zažila. Napriek tomu, že som žila v kláštore a modlila som sa, stále som mala pochybnosti, či ku mne Boh hovorí. Porovnávanie sa s druhými, ktorí prežívali s Bohom nejaké špeciálne zážitky, postupne prehlbovalo moju krízu. Mala som pocit, že Boh v mojom živote nekoná. Pýtala som sa, v čom je chyba, až kým som si neuvedomila, že ku každému Boh hovorí iným spôsobom a každý inak odpovedá, takže je úplne zbytočné pozerať sa na druhých a porovnávať sa. Môžeme sa druhými inšpirovať, ale stále musíme vnímať jedinečnosť svojho duchovného života.

 

Myslím si, že s takýmito pocitmi zápasia mnohí. Rozmýšľame, či sme vôbec prežili obrátenie, keď sa s nami nezatriasla zem. Čo ti pomohlo uvedomiť si tú jedinečnosť svojho duchovného života?

Bola som na individuálnych duchovných cvičeniach, kde som mala každý deň rozhovor s kňazom. Mnoho sa pýtal a ja som musela veľa rozmýšľať. Prostredníctvom otázok sa mi snažil ukázať, v čom je ten môj vzťah s Bohom jedinečný a aká je moja cesta s Bohom. Neponúkol mi odpovede, ale jeho otázky ma mali priviesť k tomu, aby som ich našla v sebe.

Vtedy som si uvedomila, že som vlastne bránila Bohu, aby ku mne hovoril takým štýlom, akým on chce. Sústredila som sa na svoje predstavy a chcela som byť ako tí z tých svedectiev. A až keď som sa začala týchto predstáv zbavovať, začala som byť s Bohom šťastná. Až keď som si uvedomila, že môj duchovný život je jedinečný a že taký nemá nikto, že nemusím po nikom opakovať, prinieslo mi to pokoj a túžbu rásť.

 

To znamená, že aj vo svojom povolaní rastieš?

Myslím, že áno. V duchovnom živote sa človek neustále hýbe. Buď vzťah s Bohom rastie, alebo upadá. Problém je, že pokrok v duchovnom živote ťažko zbadáme. Ale je to veľmi dôležité, nájsť si čas, obzrieť sa a ďakovať Bohu za každý jeden malý krok smerom k nemu.

 

Máš medzi svojimi spolusestrami alebo inými rehoľníčkami nejaké vzory? Čo na nich obdivuješ?

Áno, viaceré sestry v našej reholi sú pre mňa veľkým vzorom. Obdivujem ich vernosť a vytrvalosť v modlitbe, radosť zo života a lásku k rehoľnému životu.

 

Nie je ti niekedy ľúto, že nebudeš mať vlastnú rodinu, deti?

Áno, občas mi je to ľúto. Ale je to normálne. Každé rozhodnutie pre jednu vec je spojené so stratou druhej možnosti. Moje rozhodnutie vstúpiť k uršulínkam nebolo o tom, že som nechcela mať vlastnú rodinu, rozhodla som sa pre rehoľný život, ku ktorému som cítila povolanie. Dôležité je uvedomovať si to a prijať túto stratu. Posmútiť si, keď to príde, ale vnímať bohatstvo toho, pre čo som sa rozhodla. Myslím, že či už v rehoľnom alebo rodinnom živote prichádzajú aj také chvíle, keď je pre človeka ťažké prijať tú cestu, ktorú si vybral. Ale keď človek vydrží vo vernosti, prinesie to veľké ovocie a novú radosť. Naša zakladateľka sv. Angela Merici má vo svojich Spisoch jednu vetu, ktorá to môže zhrnúť: „Vytrvajte verne a s radosťou v začatom diele.“

 

Čo by si poradila mladým, ktorí majú pocit, že ich Boh volá rehoľného života?

Nájsť si osobu, ktorej dôverujú a ktorá ich môže duchovne viesť. A nebáť sa hovoriť o tom, čo prežívajú. Vnímať svoj vlastný príbeh povolania a nenechať sa ovplyvniť svojimi predstavami o tom, ako Boh povoláva. Tiež je podľa mne dobré, ak navštívia rehoľu a snažia sa spoznať tento štýl života.

 

Mnohí ľudia v dnešnej dobe spochybňujú dôležitosť rehoľného života. V čom vnímaš dôležitosť rehoľného života ty?

Ten vzťah s Bohom je v rehoľnom živote špecifický. Myslím, že je dôležité, aby bol rehoľný život dôkazom toho, že sa dá žiť aj ináč, ako je to často prezentované. Že šťastie sa dá nájsť aj v zrieknutí sa, aj v spoločenstve, aj v hĺbke vzťahu s Bohom. Myslím, že úlohou rehoľných spoločenstiev je byť takými ostrovmi nádeje pre dnešný svet.

 

CHCEME NAUČIŤ NAŠICH ŠTUDENTOV VIAC, AKO LEN UČIVO

Povolaním si učiteľka, učíš na Spojenej škole svätej Uršule v Bratislave. Aké je to, učiť v dnešnej dobe?

Je to veľká výzva. Čo učiť, ako učiť. Na našej škole vnímame potrebu naučiť našich študentov viac, ako len učivo. Samozrejme, chceme im dať všetky tie vedomosti, ktoré potrebujú, ale uvedomujeme si, že to nestačí. Preto máme na našej škole aj špeciálne hodiny, ktoré sa volajú Serviam. Serviam je heslo uršulínskych škôl a znamená „budem slúžiť“.

 

To znie zaujímavo. Ako také hodiny fungujú?

Je to čas triedneho učiteľa so svojou triedou, ktorý sa snažíme pripraviť tak, aby sa deti rozvíjali nie len po vedomostnej, ale aj po osobnostnej stránke. Tento rok sme sa napríklad venovali spravovaniu času, keďže si uvedomujeme, že v dnešnej dobe je čas veľmi vzácny a väčšina z nás má tak trochu problém usporiadať si priority.

 

Spravovanie času je asi v čase dištančného vzdelávania pre študentov naozaj veľmi dôležité…

Áno, môže im to pomôcť teraz, ale aj neskôr. Chceme, aby sa naši študenti rozvíjali ako komplexné osobnosti. A mali z toho, čo sa naučia, úžitok aj v budúcnosti.

 

Akým ďalším témam ste sa ešte venovali?

Ďalšou témou, ktorej sa teraz venujeme, sú základy kritického myslenia. V dnešnej dobe sú deti vďaka technológiám zahltené rôznymi informáciami a často aj dezinformáciami, preto je dôležité naučiť ich rozlišovať medzi tým, čo je pravda, čo je klamstvo a čo konšpiračná teória. Snažíme sa, aby sa v tom mori informácií vedeli orientovať aj vďaka kritickému mysleniu, ktoré začína byť veľmi moderné. A je úžasné, keď ľudia dokážu kriticky myslieť, ale vždy si treba uvedomiť, že nad tým všetkým je ešte Boh. Kritické myslenie má byť nástrojom na úprimné hľadanie pravdy. V dnešnej dobe je veľkou výzvou kriticky myslieť, preto sa to snažíme našich študentov naučiť.

 

Ako by sme teda na základe kritického myslenia mali pristupovať k informáciám?

Na čo si dať pozor pri konšpiračných teóriách?

Určite je dobre poznať základy kritického myslenia, nakoľko sa každý deň stretávame s mnohými informáciami a aj dezinformáciami. Myslím, že v prvom rade je dôležité uvedomiť si, že to, čo čítam na internete, nemusí byť pravda. My sa často opierame o tieto zaručene nezaručené zdroje a narobí nám to komplikácie. Veľmi opatrne sa pozerám na články alebo nadpisy, ktoré sú veľmi emotívne a majú niekoľko výkričníkov, snažia sa ma dotlačiť k nejakej veci, obsahujú informácie od tajného zdroja a nútia ma to ihneď zdieľať…

Téma konšpiračných teórií je práve v tejto dobe veľmi horúca. Myslím, že si na tieto teórie treba dávať pozor, lebo oberajú o pokoj a vyvolávajú strach. A potom sa s ľuďmi veľmi dobre manipuluje.

 

Aké ďalšie témy ešte plánujete otvoriť?

Chceme sa venovať téme konfliktov. Priblížiť si, čo to vlastne konflikt je, ako ho zvykneme riešiť, pozrieť sa na rôzne spôsoby riešenia konfliktov a ukázať si, ako riešiť konflikty tak, aby neničili naše vzťahy. Tiež by sme sa chceli venovať reflexii a spätnej väzbe, ktoré majú pomôcť rozvíjať osobnosť študenta, ale aj ľudí, s ktorými tvorí vzťahy. Samozrejme, budeme pokračovať aj v dobrovoľníctve, ktoré vychádza už zo samotného hesla Serviam. Chceme, aby si aj naši študenti uvedomovali, že človek sa má vždy snažiť rásť aj ako osobnosť, aj vo vzťahu k Bohu.

Foto: archív sestier uršulínok