Sestra Fany Martinková, FMA: V láske potrebujeme vedieť rásť

Sestra Fany sa vo svojom povolaní stretla s množstvom detí a mladých nielen v bežnom komunitnom dome, ale tiež v rómskej osade či najnovšie v Centre pre rodinu a deti na východe Slovenska.

DOPRIAŤ MLADÝM SLOBODU PRIMERANÚ ICH VEKU

Máš veľmi pestrý „herbár“ skúseností s deťmi a mladými v rôznom veku a z rôznych prostredí. Aké potreby majú podľa teba deti toho či onoho veku a čo majú spoločné?

Myslím si, že deti aj mladí v každom veku potrebujú najmä cítiť, že ich má niekto naozaj rád takých, akí sú. Vekom sa menia spôsoby alebo formy prejavu, cez ktoré túto lásku dokážu čítať, ale podstata ostáva rovnaká. Každé dieťa, mladý človek má svoju vlastnú osobnosť, históriu, spôsob prežívania reality, vyjadrovania sa.

Malé dieťa prijíma lásku tak, ako vie, a nakoľko to dokáže. Keď rastie, učí sa prijímať a dávať lásku inak, ako keď bolo batoľaťom. V láske potrebujeme vedieť rásť, a to sa učíme postupne.

Tínedžer zase vníma lásku, keď mu dávaš slobodu. Ale aj v tom, keď mu rodič niečo nedovolí. Možno ho to rozhádže, ale postupom času pochopí, že aj týmto mu rodičia ukazovali, že ho majú radi. Ak rastie ako osoba, tak to, že mu rodičia všetko nedovolia, tiež vníma ako záujem o svoje dobro. Deti skúšajú, či môžu rodičom dôverovať – či som tu sám, alebo nie som sám; či záleží na mne, alebo na niečom inom.

Čo by mali rodičia svojim deťom dopriať?

Spoznávať ich, byť im nablízku, a predsa im dopriať aj slobodu primeranú ich veku a schopnostiam. Snažím sa od mnohých rodičov učiť, viacerí sú pre mňa povzbudením. 

Deti potrebujú cítiť, že sú dôležité a vzácne a že žiadna chyba túto skutočnosť nevymaže. Potrebujú mať dopriate hranice, ktoré pre ne nebudú klietkou, ale oporou, v ktorej dokážu zodpovedne prijať slobodu, slobodne sa rozhodovať a prijímať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Potrebujú priestor, aby mohli rásť ako osoby a mať po boku rodičov, aby to dokázali zvládnuť, aby sa mali na koho obrátiť, aby vedeli, že nie sú samy ani v zamotaných situáciách života, hoci sa tak môžu niekedy cítiť.

POMÁHAŤ DEŤOM PREŽÍVAŤ VÍŤAZSTVÁ A PREHRY

Aké rozdiely vnímaš v kontexte rôznych sociálnych prostredí, z ktorých deti k sestrám prichádzajú – či občas sestry k nim?

Všetky tieto deti majú potrebu byť milované a milovať. Rozdiel je v miere naplnenia tejto potreby a z toho vyplýva ostatné.

Nemám veľmi rada pojem „dieťa z dobrej rodiny“. Niekedy sa totiž stáva, že sa pozeráme len na vonkajšie znaky: dieťa alebo mladý človek sa dobre učí, má zabezpečené životné potreby, jeho správanie je slušné – zdá sa, že rodina je takmer dokonalá. Zvláda všetky úlohy, ktoré mu zveríme, bez špeciálneho záujmu či inej pozornosti. Dokáže sa dávať pre iných, pomáhať, kde treba.

A predsa môže aj „dieťa z dobrej rodiny“ prežívať malé či väčšie boje a niekedy je v nich úplne samo, lebo sa snaží pred svetom, ale aj samo pred sebou udržať obraz „dobrého dieťaťa“. Chce to veľa dôvery a odvahy, aby sa niektorí zverili so svojimi zápasmi, v ktorých tiež potrebujú podporu. Každé dieťa potrebuje vedieť, že je normálne, keď bojuje a keď sa niekedy necíti vo svojej koži. A že v tých chvíľach za ním niekto stojí.

Pre deti z očividne nefunkčných rodín musí byť všetko omnoho náročnejšie.

Deti z menej podnetného prostredia túto skutočnosť nedokážu úplne zakryť. Často o nich všetci vedia, odkiaľ sú, akú majú rodinnú históriu, súčasnú situáciu. Stačí sa pozrieť na ich oblečenie, známky, správanie… Veľmi rýchlo si o nich mnohí utvoria vlastné závery. A deti sa rýchlo naučia prežiť s akýmsi pancierom, maskou, ktorú niekedy prijmú ako svoju ozajstnú tvár. Nemajú chuť alebo odvahu rásť, prekonávať ešte ďalšie prekážky. Aj pre ne je veľmi vzácny človek, ktorému môžu naozaj dôverovať, ktorý im pomáha zažívať malé i väčšie radosti života, s ktorým môžu prežívať víťazstvá aj prehry.

Niektoré rodiny by aj chceli fungovať, ale nemajú na to prostriedky a podobne.

BYŤ VZOROM AJ VO VLASTNEJ NEDOKONALOSTI

Ako to bolo u vás? Viedli ťa vaši k viere?

Svojich rodičov si veľmi vážim a som im vďačná za mnohé veci. Neboli jediní, ktorí ma sprevádzali na mojej ceste viery, života, ale určite boli prví a majú svoje dôležité miesto doteraz. Pamätám sa, ako nás – mňa a mojich súrodencov – učili modliť sa, rozprávali nám príbehy z Písma, chodili s nami do kostola… Ale významnejšie pre mňa bolo ich vlastné svedectvo. To, že modlitba mala a má v ich živote pevné miesto. Nie je to len odriekanie modlitbičiek, pravidelná „chvíľka poézie“, ale skutočný vzťah s Otcom, ktorému zverujú všetko, čo prežívajú, a najmä nás, svoje deti.

Veľakrát som cítila silu ich modlitieb a sú mi v tomto oporou aj dnes. Krásne na tom je, že sú mi vzorom aj v nedokonalosti. Snaha o každodennú vernosť je asi ešte povzbudzujúcejšia než dokonalosť bez námahy. Veď deti sa učia prijímať lásku aj v nedokonalosti. Tým, ako sa rodič postaví k svojim chybám, učí deti tomu, ako to vo svete funguje, že aj chyba patrí k životu. Ak vie prijať následky zodpovedne, vie sa ospravedlniť, mám aj ja ako dieťa v čom rásť, nech som akokoľvek dospelá.

Boli rodičia rozhodujúci v tvojej formácii či to bola nejaká iná autorita, prípadne priatelia, ktorí prispeli k tvojmu osobnému vzťahu s Bohom?

Na mojej ceste viery mi pomohli aj moji súrodenci, potom kamaráti, spolužiaci a niektorí učitelia – paradoxne, niektorí z nich aj neveriaci. Rozhovory, otázky a hľadanie odpovedí vo vzájomnej úcte, rešpekte, ale so skutočným záujmom ma posúvali ďalej a hlbšie. 

Veľa pre mňa znamenali aj sestry a animátori, s ktorými som mohla prežívať vieru radostne, v dávaní a raste. 

Ako je to s mladými, ktorým sa venuješ – ako to vnímaš? Sú rodičia v tejto oblasti dôležití či v istom veku prichádza k preberaniu vzorov od iných a rodičia už nie sú takí smerodajní? 

Myslím si, že pre mladých je dôležitá autentickosť. Ak ju cítia od svojich rodičov, má to svoj význam. Partia a rovesníci majú tiež svoje silné miesto, ale rodina môže ostať prístavom, kde sa čerpajú sily. Zdá sa mi však dôležitejší vlastný príklad než slová. Viera je dar, nemôže sa nikomu nanútiť, každý ju môže slobodne prijať. Aj svedectvo rodičov môže prispieť k tomu, že tento dar bude prijatý a bude rásť.

Sestry saleziánky a ich blízky vzťah k zakladateľke Márii Dominike Mazzarellovej – aké miesto má jej príklad v tvojom povolaní?

Mám rada viaceré aspekty z jej života – jej starostlivosť, pokoru, vnútornú silu, múdrosť a lásku. Momentálne sú však pre mňa silné slová, ktoré nepovedala ona, ale boli jej povedané: Tebe ich zverujem… Pre mňa to znamená toľko, že mladí, deti sú v prvom rade vždy Boží, a teda on sa postará. Mojou úlohou je spolu s nimi učiť sa rásť v láske, hoci aj s chybami. On je totiž väčší ako naše chyby.

Čo ty a don Bosco?

Od neho ma jednoznačne už pred viac ako desiatimi rokmi najviac zachytil tento výrok: „Nestačí ich milovať, musia cítiť, že sú milovaní.“

Snímky: Archív autorky