Sestra Eva Hešková, CJ: Staroba je obdobie zbierania plodov a vzácny čas prípravy na večnosť
Pochádza zo stredného Slovenska, má ukončené magisterské štúdium teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pred vstupom do rehole Congregatio Jesu, ktorej súčasťou je od 31. júla 1991, pracovala ako zdravotná sestra. V Dome sv. Jozefa pracuje ako inštruktorka sociálnej rehabilitácie od septembra 2018. Svoju službu berie ako formu apoštolátu, napĺňania poslania, chariziem, ale aj ako dar a príležitosť zdokonaľovať sa v čnostiach.
Ako vy vnímate starobu? Mnohí sa jej boja alebo im nie je celkom príjemné tráviť čas v prostredí ako je domov dôchodcov…
Osobne vnímam starobu ako dozrievanie k plnosti života, ako čosi vzácne, až tajomné, títo ľudia majú bližšie k večnosti. My možno tiež… Som veriaca, teším sa na večnosť. Pán mi dal dar lásky k starším ľuďom a tak byť tu s nimi pod jednou strechou je pre mňa niečo prirodzené. Mala som veľmi dobrých, láskavých starých rodičov a rodičia ma viedli k úcte a láske k nim.
V čom vidíte pozitíva staroby? Je niečo, čím nás môžu starí ľudia obohatiť?
Je to obdobie zbierania plodov, vzácny čas prípravy na večnosť. Môžu byť darom pre druhých vďaka získaným skúsenostiam a múdrosti prežitých dní. Mám možnosť sa od nich veľa naučiť: trpezlivosti, pokore, dať dôraz na to podstatné…
,,Domov dôchodcov pre rehoľné sestry” – znamená to, že sú tu iba rehoľné sestry? (úsmev)
Dom svätého Jozefa, kde sa práve nachádzame, je neštátne sociálne zariadenie, ktorého zriaďovateľom je Congregatio Jesu Slovenská provincia. Naše rehoľné spoločenstvo je s Prešovom spojené od r. 1882, kedy tu prišli pôsobiť prvé sestry, a to až do násilného vyvezenia v auguste 1950.
Po viac ako 40-ročnom „putovaní púšťou“ sa mohli v roku 2004 vrátiť späť z Báču aj staršie a choré spolusestry. Dom sv. Jozefa je zariadením komunitného typu, nakoľko tunajšie spoločenstvo tvorí spolu s laickými prijímateľkami komunitu sestier CJ, a to tých, ktoré potrebujú starostlivosť a tiež tých, ktoré tu sú zamestnané.
Niektorým sa to môže zdať zvláštne. Ako to vidíte vy?
Ak zvláštnosťou myslíte to, že tu žijeme spolu, tak ja to vnímam ako obojstranne obohacujúce. Je to špecifická forma apoštolátu a služby, napĺňania našej charizmy a poslania, ktoré nám bolo zverené.
Ako funguje rehoľná kongregácia v poskytovaní sociálnej starostlivosti?
Sme neverejný poskytovateľ sociálnych služieb, riadime sa platnými zákonmi, predovšetkým zákonom o sociálnych službách. Zároveň, ako som už načrtla, sa snažíme vytvárať v našom zariadení atmosféru domova, prijatia, rešpektovania a úcty; vytvárať spoločenstvo, v ktorom môžeme spolu s prijímateľkami a zamestnancami v bežnom živote zdieľať našu charizmu, podeliť sa o všetky duchovné dobrá, ľudské radosti, i starosti, vzájomne si napomáhať rásť v láske.
Kto v tomto zariadení pracuje?
Každý, kto chce a môže (úsmev). V našom dome máme riaditeľku zariadenia, ekonómku, vedúcu sestru s kolektívom opatrovateliek, sociálne pracovníčky aj inštruktorky sociálnej rehabilitácie a taktiež zamestnancov stravovacieho i hospodárskeho – technického úseku.
Aké aktivity majú klientky – prijímateľky v rámci sociálneho programu?
Každý z prijímateľov má v slobode možnosť zapojiť sa do ponúkaných aktivít. Z duchovného programu je to napríklad denná svätá omša v kaplnke, spoločná modlitba ruženca na aktuálne úmysly či Lectio divina. Sociálny úsek sa stará o rozvoj ďalších stránok našich zverencov činnosťou v Pracovno-tvorivom ateliéri a Kulinárskom klube. Obľúbený je aj KINO klub, aktivity Zahrajme si túto, Dobre vedieť, Spoznávame mesto, Zrnká múdrosti alebo program Buď fit. Organizujeme tiež prechádzky, výlety, púte a návštevy kultúrnych podujatí.
Čo je na tejto práci / službe najťažšie?
Vidieť v každom človeku Ježiša a aj napriek neúspechu, či vlastnému zlyhaniu začínať znovu, dennodenne, s láskou, dôverou a nádejou.
Máte s prijímateľkami určite aj veselé zážitky. Viete niektoré z nich spomenúť?
Je ich viac, máme dokonca taký mini archív výrokov „slávnych” (úsmev), tu sú niektoré z nich:
„Sestrička, aká ste krásna!“ – „Pán Boh je krásny, tak každý človek je krásny, niet škaredého človeka, lebo sme stvorení na jeho obraz.“
Sociálna pracovníčka sa pýta sestričky: „ Ako sa máte?“ Tá jej odpovie: „ Kebyže lepšie, neprežijem.“
„Sestrička, viete ako sa volám?“ pýta sa pracovníčka sociálneho úseku. Po chvíli zaznie odpoveď: „Sestra… Hypotéka.”
Pani, príde Vás niekto na narodeniny navštíviť? – „Povedala som im, aby nechodili, lebo keď to neprinesú, tak si to odnesú. (Covid-19) “
Pri filme sa prijímateľka dozvie, že Pápež František ako 21-ročný prišiel o časť pľúc. Starostlivo dodá: „Ešte bol dosť mladý, tak to mu možno dorástli.“
V takomto zariadení žijú osoby, ktoré spája viera a tvoríte spoločenstvo. Pociťujete v tomto nadprirodzenú silu?
Áno, spoločenstvo rehoľnej komunity, do ktorej patrím, i to širšie s prijímateľkami, kolegyňami a širšou rodinou je pre mňa veľkým darom. Vďaka vzájomnému zdieľaniu života, modlitbou, podporou i priateľstvám si pomáhame rásť i lepšie slúžiť tým, čo to potrebujú.
Je rozdiel medzi starostlivosťou v zariadení a opatrovateľskou starostlivosťou doma?
Áno a dosť podstatný. Podľa mňa napriek všetkému nášmu úsiliu je dobré, aby starý človek zostal žiť vo svojom prirodzenom prostredí, kým je to len možné.
Sestrička, máte pre nás nejaké slovo nielen na záver rozhovoru, ale aj mesiaca úcty k starším?
Zakončila by som modlitbou sv. Františka Saleského:
Pane, ty vieš lepšie ako ja, že zo dňa na deň starnem a jedného dňa budem starý.
Chráň ma pred myšlienkou, že musím pri každej príležitosti a ku každej téme niečo povedať.
Nauč ma, aby som bol rozvážny a ochotný pomáhať, ale aby som pri tom nevŕtal a nerozkazoval.
Nauč ma, aby som dokázal mlčky znášať svoje choroby a ťažkosti.
Pomôž mi, aby som bol, ako je to len možné, láskavý. Starý mrzút je korunné dielo diablovo.
Nauč ma u iných odhaľovať nečakané schopnosti a daj mi krásny dar, aby som tiež dokázal zmieniť sa o nich.
Nechcem sa sťažovať, ale tebe, Pane, to hovorím, že sa bojím staroby. Je mi tak, ako keby som sa musel rozlúčiť, nemôžem zastaviť čas.
Ale ty, Pane, hovoríš: „Kto verí vo mňa, tomu narastú krídla ako orlovi.“
Daj môjmu srdcu silu, aby som prijal život tak, ako ho ty riadiš. Nie mrzútsky, nie ľútostivo, nie so skleslou náladou, nie ako odchádzajúci, ale ako vďačný a pripravený na všetko, na čo ma ty ešte povoláš.
A k tomu mi daj všetku silu srdca.
Amen.
…
Autorka: Karolína Smolinková
Snímky: archív respondentky