Sestra Amabilis Bacharová: Ľudia potrebujú Krista, aj keď si to neuvedomujú  

Pôsobí v Poprade, kde aktuálne učí náboženstvo. Aktívne sa

zúčastňuje na príprave birmovancov ako animátorka a rada rozpráva ľuďom o Bohu. O evanjelizácii mladých a o tom, čo vlastne je evanjelizácia a čo so sebou prináša, sme sa rozprávali s Amabilis Bacharovou (55) z rehole Školských sestier sv. Františka.

Keď počujete slovo evanjelizácia, čo vo vás evokuje?

Privádzať iných ku Kristovi, k životu s ním, v ňom. Aby sme s ním prežívali život teraz a aj potom vo večnosti. Ako sa píše v Jánovom evanjeliu: „Veď Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna.“ Alebo ako vraví svätý Ján Pavol II. o novej evanjelizácii, že ju máme zamerať na všetkých ľudí, ktorí nepoznajú Ježišovo evanjelium, alebo tých, ktorí už nemajú živú vieru. No najmä má ísť o živý vzťah s Kristom, ktorého človek spozná.

 

 

 

PRÁCA S MLADÝMI MA BAVÍ

Pohybujete sa medzi mladými a pôsobíte práve v Poprade. Ako sa vám tam pracuje a slúži?

Celkovo ma práca s mladými ľuďmi baví. Našla som sa v nej, napĺňa ma radosťou a dodáva mi energiu. Či slúžim v škole alebo aj po nej, napríklad prípravou na birmovku, páči sa mi, že používame nové metódy.

 

Ako vyzerajú takéto stretnutia?

Na stretnutiach pre birmovancov sme pozývali rôznych hostí, potom s nimi nasledovali nespočetné rozhovory na zaujímavé témy. Samozrejme, záviselo to od skupinky birmovancov, pretože sa môžu vyskytnúť aj skupinky, kde sú birmovanci tichší a nechcú sa veľmi zdieľať, no potom pomáhajú skúsenosti z rôznych kurzov, ako napríklad kurz Alfa. Na ňom som sa naučila klásť zaujímavé otázky, ktoré som mohla využívať na týchto stretnutiach a týmto spôsobom otvoriť diskusiu.

 

Aké aktivity máte s mladými?

Okrem stretnutí pre birmovancov skupina mladých ľudí vytvorila stretnutia s názvom Nová nádej, ktorú navštevujú aj niektorí birmovanci. Fungovali aj počas pandémie v online priestore a teraz to opäť pokračuje fyzicky. Niekedy sme s týmito ľuďmi chodili na víkendy, ktoré boli plné chvál, modlitieb a prednášok. Bol to krásny čas. Mnohí z nich veľmi túžili po Bohu, a to je radosť. Byť s ľuďmi, ktorí túžia po Bohu, to sa nedá vyvážiť. Sú aj takí, ktorí nemajú túžbu, a vtedy ostáva iba im tú túžbu vymodliť.

 

MLADÍ POTREBUJÚ PRIJATIE

Ako sa pracuje a žije s mladými? Dodávajú vám energiu?

Vnímam, že mladí ľudia sú plní nadšenia, nič pre nich nie je nemožné. Sú aj takí, ktorí sú unavení životom, utrápení. V týchto prípadoch ich musí človek sám akoby dobíjať energiou. No väčšina z nich je plná radosti a energie.

 

Určite sa stretávate aj s mladými ľuďmi, ktorí nie sú úplne presvedčení o viere, alebo neveria vôbec. Snažíte sa aj vtedy evanjelizovať?

Závisí to od situácie a času. Niektorí sa pýtajú aj ťažšie otázky, vtedy sa snažím pristupovať k nim s láskou a prijatím, pretože mnohí potrebujú aj to, aby sme len prijali ich názory. Možno nie sú prijatí v rodine, tak im musíme dať príležitosť my.
Stretávam v škole aj neveriacich alebo tých, ktorí ani nechcú veriť, majú predsudky, ale aj oni potrebujú čas, prijatie. Niekedy stačí, ak sa s nimi začneme rozprávať o ich koníčkoch, záľubách, a keď vidia, že ten človek sa o nich zaujíma a má obyčajný ľudský prístup, začnú rozprávať viac. Je to veľmi individuálne.

 

Takže je dôležité spoznať ich svet…

Áno. Aj na hodinách som si všimla, že ak sú po písomke vystresovaní, nemôžem ísť na nich hneď „zhurta“. Preto začínam hodiny jednoduchými príbehmi, pomocou ktorých prejdem z tohto nášho sveta do toho duchovného. Myslím si, že aj Ježiš rozprával takto ľudsky napríklad so Samaritánkou pri studni. Ona si myslela, že rozpráva o obyčajnej vode, ale postupne sa v tom rozhovore dostával k tomu duchovnému. A takto by sme mali postupovať aj my.

 

Čo je podľa vás dôležité pri evanjelizácii?

Dôležité je počúvať Boha, čo chce on, a takto zostať v načúvaní aj počas dňa. Závisí to opäť od toho, koľko času máme a v akej situácii sa dotyčný človek nachádza. Človek by mal mať akési senzory, aby vedel, čo povedať a urobiť v tej-ktorej situácii.

 

 

JE POTREBNÉ UČIŤ DETI POČÚVAŤ BOHA

Čo mladých najčastejšie oslovuje?

Svedectvo života alebo konkrétneho človeka, ktorý k nim hovorí. V škole väčšina žiakov rada počúva svedectvá. Často ma prosia, aby som im povedala nejaké svedectvo. Niektorí žiaci potrebujú mať zodpovedané otázky z rozumovej stránky, ktoré sa snažím rozoberať prostredníctvom filmu. Napríklad minule som použila na vysvetlenie film Chatrč. Na ňom sa dá krásne ukázať odpustenie či Božia láska.

 

Kam vedú vaše rozhovory s mladými?

Väčšinou po rozhovore na určitú tému prišli za mnou a chceli sa o tom ešte rozprávať, opýtať sa aj na osobnejšie veci. Niekedy ich osloví, čo zaznelo na hodine, premietnu si to na svoju situáciu, či už v rodine alebo v osobnom živote, a pýtajú sa ohľadom toho. Občas sú otázky tvrdé, ťažké či provokačné, na ktoré je náročné odpovedať. Keď sa ma pýtajú otázky typu: Kde je Boh? My ho nepočujeme! Vtedy sa ich spýtam: Nie? Skutočne? Tak skúsme byť chvíľu ticho, či niečo nebudete počuť, či vám nenapadne nejaká pekná myšlienka, citát či pieseň, cez ktoré môže hovoriť Boh. A nasleduje vysvetlenie, či mi tým nechce Boh niečo povedať, keď mi teraz napadla práve táto myšlienka. Je potrebné deti učiť počúvať Boha v rôznych životných situáciách.

 

Nie vždy je všetko ružové a sú určite aj situácie, keď sú mladí odradení. Čo odrádza od viery mladých ľudí?

Odrádza ich zlý príklad kresťanov. Kresťanov hodnotia úplne inak ako iných ľudí. Predsa len – oni by už mali byť na inej úrovni. Keď počujú tie negatívne veci, správy ohľadom Cirkvi, tak ich to dokáže odradiť, pokiaľ nemajú ešte vzťah s Bohom. Nedávno na omši som počula, ako jeden kňaz hovoril: „Ďakujem, že ešte chodíte do kostola napriek tomu, čo všetko ste počuli o Cirkvi.“ Je dobré, že to takto povedal. Mladých odrádzajú aj tieto ľudské slabosti, ktoré sa vyskytujú v Cirkvi a nemajú ich vysvetlené. Je dôležité dodávať im nádej aj uprostred toho.

 

Snažíte sa nejako týchto ľudí prinavrátiť k viere?

Keď sú odradení zo správania ľudí, je dôležité nie za každú cenu to vyvracať, pretože to môže byť pravdivá kritika, ale vysvetliť im, že sme ľudia a robíme chyby. Cirkev sme aj my. Vnímam tie biblické obrazy, že ak časť tela Cirkvi trpí, tak spolu s ním trpí celá Cirkev – a ňou sme aj my. A ak to prijímajú, tak sa im snažím hovoriť o Bohu, komunikovať s nimi s láskou, prijatím a modliť sa za nich. Aj odmietnutie je pre nich zranením.

 

VIERA NESMIE BYŤ NASILU

Určite je dôležité, aby aj v rodine bola sprostredkovaná nejaká evanjelizácia. Čo je podľa vás kľúčové?

Je dôležité, keď deti majú veriacich rodičov, ktorí im vedia odovzdať živú vieru. V puberte sa musia dostať do osobnej viery a so základom od rodičov je to jednoduchšie. Ak ich rodičia posielajú len na prvé sväté prijímanie a birmovku, nie je to živá viera a môže čoskoro zaniknúť. Boh nám posiela množstvo situácií a my môžeme pomôcť ľuďom k viere. Nesmie to byť však nasilu.

 

Na ceste viery je kľúčové prvé sväté prijímanie a potom na prahu dospelosti birmovka. V čom je podľa vás dôležitá? 

Na stretnutiach počas prípravy na birmovku sa dajú rozoberať dôležité otázky ohľadom viery. Dôležité je robiť tieto stretnutia tvorivo a pútavo pre mladých. Ak sú birmovné stretnutia robené tvorivo a mladí sú otvorení, dá sa to rozvíjať. Pre niektorých je náročné, ak doteraz nechodili pravidelne do kostola a teraz – počas birmovky – musia byť každý piatok v kostole. Je to pre nich ťažké zvyknúť si, no chce to čas. Je pochopiteľné, že sa im nechce, keď to predtým nepraktizovali.

 

7

 

ČLOVEK MUSÍ MAŤ OHEŇ V SRDCI

Ako to bolo s vami – ako ste boli evanjelizovaná? Vyrastali ste v kresťanskej rodine?

Viem pochopiť deti, ktoré nechodili často do kostola a nemajú takú živú vieru, pretože aj ja som vyrastala v takej rodine. Nechodili sme do kostola. Mamka mi rozprávala o Bohu, o viere, ale nepraktizovali sme ju. Až v deviatom ročníku som si našla modlitbu za správnu voľbu stavu, pretože som nevedela, kam mám ísť na strednú školu. Tak som si povedala, že ak Boh existuje, nech mi pomôže.

 

Ako to pokračovalo?

Moje modlitby boli prázdne, necítila som v nich Božiu prítomnosť. No na strednej škole to bolo vypočuté. Zoznámila som sa s veriacou spolužiačkou, ktorá mi začala rozprávať o Bohu a viere – a vtedy som sa obrátila. Postupne som šla na prvé sväté prijímanie a spoznala som Boha bližšie. Malo to takto byť, pretože som zažila život bez Boha aj s ním a už by som sa nerozhodla inak.

 

Čo vás oslovilo na viere alebo vo všeobecnosti na Bohu?

Videla som to na svojej spolužiačke. Ona bola naplnená pokojom a radosťou a chcela som to mať aj ja. A keďže ma má Pán Boh veľmi rád, dostala som presne to, čo som chcela. (úsmev)

 

Čo vás najviac napĺňa počas evanjelizovania?

Je to o rozhodnutí, o zápale pre Krista. Ak chce človek získať ľudí pre Krista, musí mať oheň v srdci. Na začiatku som sa chcela prihovárať ľuďom na ulici. Mala som už oheň v srdci, ale nepoznala som zatiaľ spôsob. Neskôr som prechádzala rôznymi školami a postupne som objavovala rôzne spôsoby. Vnímam, že ľudia potrebujú Krista vo svojich životoch, aj keď si to možno neuvedomujú.