Sergej Mereshan: Len v Bohu som mohol nájsť svoju stratenú identitu a zmysel života

Sergej Mereshan bol od svojho narodenia polovičnou sirotou. Keď ho opustila mama, stal sa ňou úplne. Vyrastal v cudzej rodine, ktorá ho fyzicky týrala a zneužívala na žobranie v uliciach. Vo svojich 20 rokoch prežil zlom – zmenu, ktorá spôsobila, že sa odvrátil od svojho predošlého spôsobu života plného alkoholu, drog, sexu a kriminality a našiel svoj stratený život v Bohu.

Sergej, pôvodne pochádzate z Ukrajiny z neúplnej rodiny. Vaša mama sa musela sama postarať o vás aj o vášho mladšieho brata. Kde bol váš otec?

Z toho, čo si pamätám podľa maminých slov, ocino od nás odišiel skôr ako som sa narodil. Dodnes neviem kam a prečo. Dozvedel som sa len to, že odišiel. Isté je to, že pre mamu to bolo nesmierne ťažké. Bola na nás dvoch sama. Aj keď sme si to v tom veku neuvedomovali, ocino nám určite chýbal.

 

Vaše detstvo nebolo najľahšie. Keď ste mali šesť rokov, dostali ste sa do finančnej krízy a museli ste odísť z vlastného domu do iného mesta. No ani tam to nebolo ľahké a keďže ste nemali kde bývať, skončili ste s mamou na ulici…

Áno, dostali sme sa do finančnej krízy, lebo mama prišla o prácu. Dom, v ktorom sme bývali, nebol náš. Museli sme sa z neho odsťahovať a zrejme to bolo tiež z finančných dôvodov. Dom, kde sme bývali naposledy, mama prenajímala. Keďže prišla o prácu, nemali sme čím platiť a museli sme odísť. Skončili sme na ulici.

 

Následne sa vás ujala jedna rómska rodina, ktorá vám poskytla pomoc. Všetko vyzeralo byť v poriadku, no v jedno ráno ste sa zobudili a zistili ste, že vaša mama je preč. Bol to zrejme šok pre také malé dieťa…

Keď sme sa ubytovali u spomínanej rómskej rodiny, začal som mať pocit, že sa veci menia. Vnímal som to tak, že začíname žiť normálne. Bol som tam prijatý, ale zistenie, že som v tej rodine zostal sám, pretože mama odtiaľ odišla, ma šokovalo, zneistilo a veľmi vystrašilo.

 

Zo dňa na deň ste sa tak stali sirotou. Neskôr sa vás ujala iná rodina z Moldavska. Život tam však pre vás vôbec nebol ľahký a niečo vás stál. Peniaze, ktoré do vás dávali, ste si museli odrobiť žobraním. Aké bolo pre také malé dieťa ísť na ulicu a žobrať?

Zo začiatku v tejto rodine všetko vyzeralo podobne ako v tej prvej, ale to boli len prvé dni. Potom som musel odrábať základnú starostlivosť, ktorú mi preukazovali. Začal som mať pocit, že som zneužívaný. Nespomínam si presne na pocity, ktoré som mal z toho, že som musel ísť žobrať. Cítil som skôr tlak a strach z toho, že som bol nútený k žobraniu. Samotné žobranie mi nerobilo problém. Skôr tlak k tomu a strach z dôsledkov, ktoré mohli prísť, keď to nebudem robiť. Áno, časom som musel doniesť presnú sumu peňazí. Ak sa mi to nepodarilo, zbili ma. Niektoré bitky boli miernejšie, iné zase končili zranením alebo zlomeninou. Dokonca som raz z dôsledkov takej bitky skončil v nemocnici, kde mi operovali ruku a nohu.

 

 

PIL SOM ALKOHOL A BRAL DROGY, LEN ABY SOM UNIKOL REALITE, V KTOREJ SOM ŽIL

Nakoniec ste od tejto rodiny utiekli. No problém sa týmto ani zďaleka nevyriešil, lebo ste sa znovu ocitli na ulici a sám. Mali ste vtedy len 14 rokov, nebáli ste sa toho, čo bude s vami ďalej?

Určitý čas som si myslel, že útek zo spomínanej rodiny bude vykúpením. Keď sa mi to konečne podarilo, zistil som, že moje očakávanie to nesplnilo. Mal som síce pocit slobody, zároveň som sa však dostal do veľkej existenčnej neistoty. Mal som strach z rómskej rodiny, ktorá ak by ma našla, mal by som veľké problémy. Nevedel som kam mám ísť a čo mám robiť. Musel som sa učiť fungovať na ulici a sám.

 

Na ulici ste sa dostali do partie rovesníkov, ktorí vás zlákali do ich spôsobu života, kde patrilo fetovanie, drogy, alkohol, sex, nezriadená zábava a kriminálna činnosť. Bavil vás takýto život alebo ste to robili len zo zúfalstva?

Zo začiatku som mal pocit, že som konečne prijatý. Na druhej strane tam boli určite „podmienky“, podľa ktorých som mal fungovať, aby som sa cítil byť prijatý a rešpektovaný. Veľa vecí som robil zo zvedavosti. Tiež to bolo preto, aby som ukázal kamarátom, že som nebojácny a nebezpečný. Zúfalstvo z týchto vecí som začal pociťovať vtedy, keď som si začal uvedomovať, že tie veci nedávajú to, čo som od toho celého očakával. Mal som pocit, že celé to fungovanie ma dostávalo ešte do väčšej beznádeje. Neskôr som začal piť alkohol, bral som drogy a iné veci, len aby som unikol realite, v ktorej som žil. Na určitý okamih sa mi to darilo, lenže to bol len okamih. To znamená, že väčšinu času som musel žiť a čeliť svojej skutočnej realite a tá bola pre mňa hrozná a beznádejná.

 

Počas jednej z krádeží vás chytila polícia. Vo väzení ste ostali pár dní a následne vás odviedli do detského domova, kde ste strávili rok svojho života. Boli ste tam spokojný?

Krízové centrum sa pre mňa stalo druhou šancou. Dostal som šancu začať život odznova a inak. A túto šancu som nechcel premrhať, no bolo to nad moje úsilie a možnosti. Bolo to nad možnosti krízového centra, aby našli moju rodinu a zistili moje priezvisko a miesto narodenia. Keď ma informovali o tom, že mi nemôžu pomôcť a musím dokonca pre svoj vek opustiť krízové centrum, bolo to pre mňa obrovské sklamanie. Mal som pocit, že moja jediná nádej zlyhala. Život v krízovom centre sa mi páčil. Bol som jeden z najstarších, takže som tam mal aj určité postavenie. Keď sa mi konečne podarilo nájsť pocit domova a priateľov, musel som odísť a znova som musel čeliť niečomu neznámemu a neistému.

 

 

KEĎ SA MA BOH DOTKOL, UVEDOMIL SOM SI SVOJU HRIEŠNOSŤ

Prosili ste Boha o pomoc a začali ste sa z hĺbky svojho srdca modliť, aby vám pomohol nájsť vašu rodinu. Bola práve táto modlitba tým zlomovým momentom, keď ste cítili, že sa veci začínajú hýbať?

Určite áno, no vtedy som si to ešte neuvedomoval. Až neskôr som si uvedomil, že Boh cez tú modlitbu začal veci meniť. Toto bol jeden z momentov, ktorý ma presvedčil o tom, že modlitba je mocný nástroj a Boh nás vždy počuje a reaguje na naše potreby.

 

Boh vašu modlitbu vypočul a už o krátky čas vám poslal pomoc. V jeden deň prišli do detského domova istí kresťania a práve tí vám pomohli. Ako konkrétne začali riešiť váš problém s nájdením vašej stratenej identity?

Áno, boli to kresťania. Konkrétne to bol jeden misionár a jeho spolupracovníci. Oni prišli do krízového centra s jedným tímom z USA. Mali tam program a rozdávali darčeky. Keď skončili program, ktorý pre nás pripravili, vedúca krízového centra im začala hovoriť o mne a tento americký misionár mi ponúkol pomoc. Keďže som už bol starší a nemohol som viac bývať v krízovom centre, spomínaní dvaja páni mi dali na seba kontakt a povedali, že keď odídem z krízového centra, mám im zavolať a stretneme sa. Poznali istú ženu, ktorá založila detský domov, takže mala skúsenosti s deťmi ako ja. Ona mi ponúkla pomoc s hľadaním mojej rodiny. Robila to tak, že kontaktovala miesta a osoby, ktoré som si pamätal a nejakým spôsobom by mohli nadväzovať na moje pozadie a doviedli ju k zisteniu môjho priezviska a miesta narodenia.

 

Stretnutie s týmito ľuďmi sa vám stalo osudným. Okrem toho, že vám pomáhali riešiť vašu ťažkú situáciu, začali vám rozprávať aj o Bohu, ktorý je milosrdný a odpúšťa. Čo vo vašom vnútri vyvolávali tieto slová?

V prvom rade som bol prekvapený, že mi hovoria o Bohu, ktorého som nepoznal. Narodil som sa a vyrastal som v pravoslávnej krajine. Mal som pocit, že základné veci o Bohu poznám. Neskôr som si začal uvedomovať, že Boh, ktorého som si myslel, že poznám, bol len mnou vytvorený boh. Hovorili mi, že Boh je milosrdný a odpúšťajúci. Uvedomil som si, že aj napriek tomu, akú zlú som mal minulosť, Boh má pre mňa dobrú budúcnosť. Len v Bohu mám nádej na niečo lepšie a len On môže z toho zlého, čo som zažil, vyťažiť to dobré. Táto pravda ma ohromila. Pretože som žil v tom, že môj život nemá zmysel, pretože mám zlú minulosť a nemám nádej na niečo lepšie. Začalo to meniť môj pohľad na seba, minulosť a moju budúcnosť, začal som mať nádej.

 

Boh na seba nenechal dlho čakať a už čoskoro ste zažili jeho silný dotyk. Môžete nám ho opísať?

Stalo sa to asi pred pätnástimi rokmi, no pre mňa je to stále čerstvé. Od toho momentu sa začali veci meniť. Keď sa ma Boh dotkol, uvedomil som si svoju hriešnosť a zároveň jeho spravodlivosť, ktorá ma zaslúžene mohla odsúdiť na smrť. Uvedomil som si, že za život, ktorý som žil a postoje, ktoré som mal, to so mnou mohlo skončiť veľmi zle. V okamihu som videl svoj život jeho očami a skutočne bol veľmi zlý. No na druhej som si začal spomínať na pravdy z Biblie o tom, že Boh môže odpúšťať všetky hriechy. Vtedy som vyslovil úprimnú modlitbu z hĺbky svojho srdca. Poprosil som Boha o odpustenie a zároveň som vyznával, že verím v Ježiša Krista, ktorý sa stal riešením pre môj hriech a môj život.

 

Následne ste sa rozhodli Bohu svoj život odovzdať úplne. Čo všetko sa v ňom zmenilo?

Veľa vecí sa zmenilo časom. Začal som si uvedomovať a tešiť sa z toho, že Boh mi odpustil všetky moje hriechy a už viac nie som sám, ale Boh je so mnou. Začal sa meniť môj pohľad na život, moju minulosť a ľudí, ktorí v nej boli. Začal som si uvedomovať, že potrebujem odpustiť svojej mame, otcovi a rómskej rodine, ktorá ma zneužívala na žobranie. Začal som si uvedomovať, že túžba po pomste, hnev a nenávisť voči nim ma urobili väzňom a to ma ničilo. Aby som sa mohol osobnostne a vnútorne posunúť ďalej, potreboval som im odpustiť, a to bol proces.

 

 

SOM VĎAČNÝ BOHU, ŽE SI MA NAŠIEL A TAKTO MA POŽEHNAL

Nakoniec vás našla aj vaša skutočná mama a mohlo sa začať súdne pojednávanie. Zistili ste svoju pravú totožnosť a mohli ste začať normálny život. Aký to bol pocit stretnúť po rokoch vašu mamku a zistiť, kto vlastne ste?

Moje pocity boli zmiešané a mal som veľa otázok. Jedného dňa som dostal telefonát, že podľa všetkého sa našla moja mama. Na druhý deň na súde sme sa stretli a mali sme súdne pojednanie. Na ňom mama priznala, že som jej syn. V ten istý deň sa vydalo súdne rozhodnutie a mohli sme vybavovať môj rodný list a občiansky preukaz. Do určitej miery to bol šok, ale dobrý. Mal som pocit, že som sa znova narodil, že som konečne plnohodnotný človek. Keď som sa s mamou stretol, bolo to zvláštne. Na jednej strane som si uvedomoval, že ona je moja mamina, no na strane druhej, niekde vo vnútri som bol zmierený, že mamu jednoducho nemám. Pravda bola asi taká, že po určitých rokoch už pre mňa nebolo až také dôležité nájsť svoju rodinu, ale skôr poznať svoju minulosť, aby som mohol dostať dokumenty, ktoré ma mohli zaradiť späť do normálneho života. Keď sme vybavili dokumenty, vrátili sme sa do mesta, kde som posledný rok býval, medzi kresťanov. To bol môj domov. S mamou sme boli v kontakte, ale nie veľmi často.

 

Získali ste späť nielen svoju stratenú identitu, ale hlavne identitu v Bohu. To bolo asi to najdôležitejšie…

Áno, nájsť identitu v Bohu bolo pre mňa dôležitejšie a potrebnejšie, ako nájsť tú sociálnu identitu. Dnes mnoho ľudí nepozná svoju identitu a hodnotu. Nevedia, odkiaľ sú a kam idú. V mojom prípade je to už iné. Len v Bohu som mohol nájsť svoju stratenú identitu a zmysel života.

 

Sergej, ako sa vám darí dnes?

Aktuálne som kazateľom. To je moja práca a zároveň aj moje povolanie. V roku 2020 som sa oženil s mojou krásnou manželkou, takže teraz sme dvaja. Čo sa týka detí, tie zatiaľ nemáme. No som veľmi šťastný. Samozrejme, niekedy človek s určitými vecami nie je úplne spokojný, ale som vďačný za všetko, čo mám. Som vďačný Bohu, že si ma našiel a takto ma požehnal.