Seminarista Peter Hovanec: Opustil som svet svetských režisérov, aby som sa celý ponúkol najväčšiemu Režisérovi

Peter Hovanec (30) je momentálne vo štvrtom ročníku v spišskom kňazskom seminári. Tí, ktorí ho dobre poznajú, sa ani veľmi nečudovali jeho rozhodnutiu ísť touto cestou. Peťo už od detstva poznal vieru v Boha, rád sa modlil. Aj keď okúsil svet divadla ako vyštudovaný herec, neľutuje, že zanechal umeleckú dráhu. Tvrdí, že dostal vlastne ten najlepší scenár – život s Ježišom.

Z akej rodiny pochádzaš? Vychovávali ťa rodičia vo viere v Boha?

Pochádzam z rodiny, ktorá je kresťansky založená a svoju vieru sa snaží aj praktizovať. Čiže áno, rodičia ma vychovávali vo viere v Boha a viedli ma k sviatostnému životu.

 

Aký si mal vzťah s Bohom ako dieťa?

Keď som bol dieťa, rozmýšľal som ako dieťa, píše o tom aj svätý Pavol (porov. 1 Kor 13, 14). Myslím si, že aj ja som ako dieťa vnímal Boha prirodzene, tak ako každé dieťa. Určite som nad tým nejako nepolemizoval, i keď aj ja by som sa z času na čas radšej dlhšie bicykloval s kamarátmi, ako utekal na svätú omšu. Mal som aj dosť málo rokov (nepamätám si presne koľko), keď som začal miništrovať, takže som sa na svätej omši nikdy nemusel nudiť, čo robilo pre mňa svätú omšu príťažlivejšou. Pamätám si však, keď som ako dieťa videl nejaký videozáznam z udalostí v Litmanovej a ako sa ma to dotklo.

 

Takže si mal odmalička rád Pannu Máriu?

U nás doma mala aj Panna Mária významné miesto. Bolo to pre mňa zvláštne, premýšľať nad tým, že Boh sa k nám aj takýmto spôsobom prihovára. Mali sme doma brožúrku o Fatime a ja som to čítal s nadšením, lebo ma to oslovilo. Dieťa hneď užasne. Bolo to pre mňa ako nejaké „fantasy“ dobrodružstvo, ktoré je však vo svojej najhlbšej podstate realitou, ktorú niekto zažil. Navyše, od môjho detstva ma sprevádza svätý Páter Pio. Keď som mal asi desať rokov, kúpil som si za dvadsať korún jeho obraz. Dodnes neviem, prečo práve jeho, lebo som ho nepoznal. Hneď som sa k nemu začal modliť, lebo som sa dozvedel, že vyprosuje zázraky. A naše priateľstvo rástlo spolu so mnou. Až dodnes.

 

A ako to bolo s tvojou vierou, keď si bol starší?

Všetky tieto záležitosti ma duchovne a osobnostne formovali aj počas puberty. Ale určite som nebol nejakým „svätým“ dieťaťom. Čosi z toho pevného základu z detstva ma však sprevádzalo. Vždy som vedel, kam sa treba vrátiť. A ja som sa rád vracal a rád som sa modlil. Keď tak nad tým spätne uvažujem, uvedomujem si, že je to dar. Viem, že mnohí zápasia o to, aby nejakú chuť ísť na svätú omšu alebo sa pomodliť vôbec dostali.

 

 

MÁM MNOŽSTVO PRIATEĽOV, KTORÍ NEVERIA V BOHA A NEMÁM DÔVOD SÚDIŤ ICH

Ty si však najprv vyštudoval herectvo na vysokej škole. Prečo si sa rozhodol pre taký odbor?

Pre herectvo som sa rozhodol preto, lebo som bol ten neposedný, veselý, mierne exhibicionistický a žoviálny typ človeka (a stále ním určite som), ktorý rád recitoval, hral na klavíri, mal rád hudbu a keď som bol v divadle, túžil som byť viac na javisku, ako v hľadisku. Rád som hral rôzne postavy na dramatických krúžkoch a mal som možnosť realizovať sa v tejto tvorbe aj dramaturgicky či režijne pri rôznych našich besiedkach. Tak som to šiel skúsiť. Doteraz si spomínam, aké to bolo fiasko, keď sa mi pri mojej pohybovej etude zaseklo CD s hudobným podkladom a ja som tam ostal stáť a to CD sa nie a nie posunúť ďalej (úsmev). Ale asi sa stal zázrak, lebo ma prijali.

 

Čo ti dala táto škola do života?

Táto škola mi do života dala veľa. Dala mi množstvo silných priateľstiev, neskutočných zážitkov, ale aj čas, kedy som pochopil, že ak sa človek chce niekam posunúť, musí na sebe naozaj tvrdo pracovať. Čo sa týka viery, musel som sa vysporiadať s tým, že som bol zrazu mimo prostredia, ktoré by bolo čisto katolícke. To všetko ma upevnilo v tom, že viera je dar a že živá viera je veľký dar. A aj keď má niekto iný náboženský názor, nič nebráni tomu, aby som sa ja so svojím darom delil a veril, že tento dar osloví okolie. Moje kruhy sa značne zväčšili a priznávam, že mám množstvo priateľov, ktorí neveria v Boha podľa katolíckeho učenia, a ja nemám dôvod súdiť ani ich, ani ich dôvody. Modlím sa, aby našli Pravdu.

 

Aj po škole si túžil byť hercom? 

Po škole som to nemal veľmi ťažké, lebo už pol roka pred odchodom zo školy som dostal angažmán v Spišskom divadle, kde som už rok predtým začal hosťovať. Napriek tomu som s tým nerátal a bolo to pre mňa ako malý zázrak, že som sa tam dostal. Šiel som do prostredia, ktoré som už poznal a ktoré poznalo mňa.

 

Napĺňalo ťa to?

Na to je ťažké odpovedať. Aj áno, aj nie. Určite som vďačný vedeniu, ktoré mi dalo hneď na začiatku mojej kariéry také príležitosti, o akých možno niektorí herci iba snívajú. Takže som dostal možnosť realizovať sa aj široký repertoár krásnych postáv. Nenapĺňalo ma to skôr vtedy, keď som si uvedomil, že obsah niektorých hier nie je príliš alebo vôbec morálny, i keď je možno zábavný.

 

 

PRICHÁDZALI MOMENTY ZVLÁŠTNEJ PRÁZDNOTY, KTORÚ VEDEL VYPLNIŤ IBA BOH

Lenže potom si sa rozhodol nastúpiť do seminára. Čo ťa k tomu priviedlo?

Na pozadí všetkých udalostí, ktoré som popri herectve zažíval, ma moja viera nikdy neopustila. Boh ma nikdy neopustil. A keď som ho opúšťal ja, pomáhal mi vrátiť sa. Viera mi vždy pomáhala vysporiadať sa s radosťou, ale aj s tou najväčšou bolesťou, lebo každý si nesieme svoj kríž. V istom momente, keď som sa akoby tak naplno uplatnil v živote a začínal žiť ten svoj sen, často prichádzali momenty zvláštnej prázdnoty, ktorú vedel vyplniť iba Boh. A ja som po ňom začal viacej žízniť. Mnohé veci mi zrazu pripadali také márne a povrchné a jediné, po čom som túžil, bolo ponoriť sa do Božej hĺbky, ktorá mi prinášala toľký pokoj. Spočiatku som si myslel, že ide iba o to, aby som sa ja mohol nasýtiť a rásť. Aby ma On uzdravil, požehnal, posilnil…

 

A tak prišlo volanie do kňazstva?

Áno, pochopil som, že je to taká radosť a skúsenosť, ktorú si nemám nechať iba pre seba. Musím sa s tým podeliť. Samozrejme, nebol som v týchto svojich uvažovaniach sám a pri tomto mojom rozlišovaní ma sprevádzal aj môj spovedník.

 

Nebolo ti ľúto, že opúšťaš svet divadla a umenia?

Nie, nebolo mi ľúto, že opúšťam svet divadla. Svätej sestre Faustíne Ježiš v jednej vízii povedal: „Vedz o tom, že teraz si na javisku, kde sa pozerá zem aj celé nebo. Bojuj ako rytier, aby som ťa mohol odmeniť. Neboj sa zbytočne, lebo nie si sama.“ Opustil som iba svet svetských režisérov, aby som sa celý ponúkol tomu najväčšiemu Režisérovi. Dostal som od neho aj scenár (radostnú zvesť – evanjelium). A tú najkrajšiu postavu. Ježiša. A teraz je rad na nás. Na mne. Navyše, tento Režisér nehľadá svet masiek a kostýmov, ale stačí mu úprimné a čisté srdce človeka. S mojimi kolegami z divadla som stále v kontakte a mám ich stále rád. Nič som nestratil.

 

Ako prijala tvoja rodina rozhodnutie ísť do seminára? Neodhováral ťa niekto?

Moja rodina to prijala s radosťou, i keď s veľkým prekvapením, keďže som o týchto mojich plánoch nikoho doma neupovedomil. Prišiel som s hotovou vecou. Nikto ma ani neodhováral. Asi žijem v prajnom prostredí. Otcova sestra je rehoľnou sestrou Misionárok lásky Matky Terezy, takže rodina chápala, čo to znamená. Skôr som bojoval sám so sebou. Nikdy som totižto okolo seba nechcel vytvárať nejaké extra senzácie typu: „Wau, z divadla do seminára.“ Preto som to neriešil s nikým, s kým som nemusel.

 

 

NÁMET NA SCENÁR: STRETNÚ SA V SEMINÁRI HEREC, POLICAJT A SKAUT…

Ako hodnotíš po rokoch tvoje rozhodnutie ísť za kňaza?

Momentálne som už skoro za polovicou štvrtého ročníka, čiže už som v tej druhej polovici štúdia. Svoje rozhodnutie prehodnocujem každý deň. Žijem so svojím rozhodnutím. To sa nedá oddeliť len na jeden mimoriadny okamih. Človek sa učí a spoznáva každý deň niečo nové. To je novosť, v ktorej Pán Boh vždy tvorí čosi nové a my netušíme, čím nás prekvapí zajtrajší deň, dokonca ani nevieme, či zajtra budeme žiť. A tak rozhodnutie prichádza každý deň. A stále je nové. Ostávam v modlitbe a dôvere spojený s Kristom, aby som neustále poznával a plnil jeho plán so mnou. Preto sa necítim v tomto mojom rozhodnutí sám a snažím sa ho žiť tu a teraz.

 

Čo sa ti na živote v seminári najviac páči?

Na živote v seminári sa mi najviac páči to, že žijem so živým Kristom pod jednou strechou. Mám prístup a možnosť tráviť svoj čas pred Pánom Ježišom vo svätostánku. Často meditujem nad témou Kristovej tváre a Božieho pohľadu: V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. (Ž 27, 8). Obzvlášť mám rád chvíle, keď som s ním v kaplnke sám (ak nepočítam anjela strážcu a všetkých tých svätých priateľov). Samozrejme, mám rád aj svojich spolubratov, rehoľné sestričky z kuchyne, našich predstavených. Žasnem nad tajomstvom toho, ako si Pán Boh povoláva svojich apoštolov dnes. Niekedy to znie ako námet na humorný scenár typu: Stretnú sa v seminári herec, policajt a skaut…

 

Máš aj niečo, čo sa ti nepáči, s čím ti je ťažko ako študentovi teológie?

Ako študentovi teológie sa mi s bolesťou počúva o veciach, ktoré sa udiali v Cirkvi a ktoré, bohužiaľ, pohoršili svet. Cirkev hľadá pravdu, liek i východisko z týchto smutných situácií a to by sa tiež malo oceniť. Ešte viac ma potom mrzí to, keď niekto potom takto zaškatuľkuje každého už len z princípu. Alebo ak niekto hovorí o Cirkvi a o veciach s ňou spojených a pritom o tom nemá žiadne seriózne vedomosti.

 

 

NAJVIAC MA NA CESTE KU KŇAZSTVU POSILŇUJE EUCHARISTIA

Vnímaš aj úbytok záujmu o povolanie do kňazstva?

Áno, ten úbytok je citeľný. Keď som nastupoval do seminára, bolo nás tu myslím 42 seminaristov, teraz nás je 32. Úbytok desiatich je na taký malý počet celkom dosť. Nechcem veľmi lamentovať nad duchovnou krízou tejto doby, ale svedčí to o niečom.

 

Čím si myslíš, že to je?

Myslím si, že keď nebude stabilné manželstvo a rodina, nebudú stabilné ani povolania. Jeden kňaz raz povedal ženíchovi a neveste pri uzatváraní manželstva, že keď sa to bude triasť na ich strane (teda tam, kde kľačali pred oltárom novomanželia – ako symbol rodiny a manželstva), bude sa to triasť aj na našej strane (teda za oltárom – kňazi). Vnímam, že materiálne istoty vytvorili komplex hluku, ktorý zapcháva mladému človeku uši, aby nepočul duchovné volanie, komplex tmy, v ktorej jediné, čo vidí, je svoj úspech, pohodlie a sebarealizácia. Do istej miery tomu rozumiem, lebo som si tým prešiel.

 

Čo ťa posilňuje vo viere a v poslaní byť kňazom?

Viem, že najviac ma na mojej ceste ku kňazstvu posilňuje Eucharistia. Tá je zdrojom všetkého môjho dobra a posvätenia. Je to vrchol môjho dňa, je to vrchol kresťanskej modlitby a života, ktorý pramení vo sviatostiach a určite je to ten najpodstatnejší vrchol kňazského života a kňazskej identity. Hneď na druhom mieste stojí Panna Mária. Neviem asi slovami vyjadriť silu a moc jej príhovoru, radosť a nádej, ktorú mi prináša jej prítomnosť do môjho duchovného života. Všetky tieto duchovné vzťahy prežívam vo svojej modlitbe, ktorá je základom, a v skutkoch, ktoré by mali byť jej ovocím. Nakoľko sa mi to darí, nech súdi Otec.

 

 

Máš niekedy aj pochybnosti? Keď áno, čo potom robíš?

Keď prichádzajú pochybnosti, vtedy sa akoby tak tesnejšie snažím prilepiť ku svätostánku. Modlím sa na tento úmysel, aby som lepšie poznal význam danej chvíle a radím sa aj so svojím spovedníkom či predstavenými. Najdôležitejšie je byť vo všetkom úprimný sám pred sebou, pred Bohom i pred tými, ktorí nás v seminári formujú. Nie je žiadna tragédia ani zlyhanie ukončiť formáciu, ak človek rozlíši, že Božia vôľa je iná, že jeho cesta je kdesi úplne inde. Pán Boh má pre nás ten najlepší plán.

 

Čo by si poradil iným mužom, ktorí počujú volanie do kňazstva? Čo majú robiť a ako to majú rozlišovať?

Určite je potrebné, aby takýto mladý muž rozlišoval svoje povolanie v modlitbe, zveril sa spovedníkovi, prípadne mal duchovného vodcu. Ak je táto túžba skutočná, určite ho povedie až na to miesto v Cirkvi, ktoré má Boh pre neho pripravené a na ktorom bude šťastný, či už ako kňaz alebo rehoľník. Túžim z hĺbky svojho srdca povzbudiť kohokoľvek, kto číta tento článok a pod všetkým, čo prežíva, vníma vo vnútri, že ho Boh volá, aby ho nasledoval a „zanechal siete“ – teda svoje istoty či živobytie –, aby sa nebál urobiť takéto rozhodnutie. Evanjelium je radostná zvesť. Radostná. A Boh žízni i dnes. Po tebe. Po tvojej spáse. A po spáse všetkých, ktorým máš práve ty túto radosť priniesť. Neboj sa. Nie si sám. A nikdy nebudeš. A možno ma ešte stihneš v seminári spoznať, kým ma (ak Boh dá) vysvätia.