Sekty: útočište, alebo miesto manipulácie?

Sekty teoreticky i prakticky. O svoj pohľad či skúsenosti sa s nami podelili Ján Kraus, fundamentálny teológ; Boris Rakovský, šéfredaktor časopisu Rozmer a riaditeľ Centra pre štúdium siekt pri Ekumenickej rade cirkví v SR; a dvaja respondenti, ktorí majú so sektami osobnú skúsenosť, ale už z nich odišli.

Vysvetlime si najskôr samotný pojem sekta. Neraz nie je používaný správne a máva rôzne odtiene, neraz až pejoratívne. „Vy ste taká sekta!“ počujeme, ako označujú nejakú skupinu.

Fundamentálny teológ Ján Kraus hovorí o tom, že sekty sprevádzajú Cirkev už od jej prvopočiatkov. Význam slova sekta je z latinského slova sequi – nasledovať a secare – sekať, oddeliť. „Sekty sú teda spoločenstvá, ktoré absolutisticky nasledujú istý vybraný aspekt kresťanskej alebo ľudskej náuky (napríklad viera v uzdravenie Božou mocou, evanjelizácia…) a všetko ostatné odstrihnú a považujú za menejcenné. Odstrihujú, samozrejme, aj sociálne kontakty s ostatnými, pretože majú o sebe mienku absolútneho poznania,“ vysvetľuje.

Latinské slovo secta znamená aj „smer, dráhu, filozofický smer, filozofickú školu, politickú stranu, preto sa mohlo použiť aj na označenie náboženských skupín a frakcií“ (Prochádzka, Cirkev a sekty, 2004).

Medzi špecifické znaky sekty patrí:

• výrazná uzatvorenosť skupiny pred všetkými ostatnými;
• použitie nátlakových praktík, psychická manipulácia;
• nedostatočný rešpekt k právam osôb v sekte a taktiež k ich rodinným príslušníkom;
• dištancovanie od ostatných náboženstiev;
• hlásanie nových princípov, na základe ktorých si budujú vlastnú autoritu;
• vedenie takého života, ktoré sa odlišuje od zvyčajného sociálneho kontextu;
• odlišnosť výrazne presadzovaná charizmatickým, autoritatívnym vodcom. (porov. Cantelmi – Cacaceová, Černá kniha satanismu, 2008)

Ide teda od niečo, čo je oddelené, vyčlenené, uzatvorené, manipulačné, škodlivé, s jedným vodcom a jediným správnym názorom.

 

PREČO ĽUDIA VYHĽADÁVAJÚ SEKTY A SPADNÚ DO ICH PODRUČIA?

Kraus vysvetľuje, že sekty sa prejavujú najmä svojou horlivosťou a zápalom: „Pre vyprahnutých a sklamaných ľudí tejto doby je tento zápal nádejou, že aj ich život môže byť taký zapálený. Samozrejme, táto nádej je márna, a zápal, ktorý vidieť, je často iba vonkajší.“

Boris Rakovský je riaditeľom Centra pre štúdium siekt pri Ekumenickej rade cirkví v SR a zároveň šéfredaktorom časopisu Rozmer. Tiež hovorí o tom, prečo ľudia neraz vyhľadávajú sekty a prepadnú im: „Tých dôvodov je, pochopiteľne, viacero a súvisia aj s našou povahou a predchádzajúcimi skúsenosťami. Ľudí, u ktorých prevládajú obavy z budúcnosti, priťahuje autoritatívny vodca, sugestívne ponúkajúci nejaké ‚priamočiare východisko‘ zo súčasného marazmu. Dôležitý je pre nich teda pocit bezpečia a istoty. Iní zase zápasia so samotou a veľmi ich zraňuje, keď ich okolie málo akceptuje; pre nich je zase dôležité spoločenstvo, ktoré im – najmä zo začiatku, keď sú v sekte noví – prejavuje zvýšenú pozornosť. Sú tiež takí, čo úprimne hľadajú a mnohé náboženstvá sa im zdajú pokrytecké a prázdne. Ak nájdu nejaké živé a veľmi emocionálne spoločenstvo, podľahnú klamlivej predstave, že práve ono je to pravé. A nezabudnime ani na aktívnych ľudí, ktorí sa chcú ustavične v niečom angažovať a v sekte vidia príležitosť prežiť svoj život zmysluplne a naplno. Dokonca aj v sekte sa dá robiť kariéra a niektorým jedincom ‚zachutí‘, ak časom sami môžu druhými manipulovať.“

Spomínaný časopis Rozmer je zameraný na kresťanskú duchovnú orientáciu. Vychádza štvrťročne od roku 1998 a zaoberá sa sektami, kultmi, novými náboženskými hnutiami, ale aj alternatívnou medicínou, okultizmom, ezoterikou či prírodnými a svetovými náboženstvami. Vydáva ho Ekumenická rada cirkví v SR.

Rakovský má vďaka svojej praxi bohatú skúsenosť so sektami, novými náboženskými hnutiami. Jednak sú to ľudia, ktorí sú stále členmi siekt. Hovorí, že pre týchto ľudí (členov deštruktívnych siekt) je veľmi ťažké prijať, že nimi niekto manipuluje a zneužíva ich pre svoje zištné ciele. „Je ťažké pochopiť, že pocit ‚šťastia‘ a ‚nádeje‘, ktorý tam zažívajú, nie je autentický, ale cielene vytváraný. Deliaca čiara medzi etablovanou cirkvou a sektou je v súčasnej postmodernej spoločnosti veľmi zahmlená a každý ju vníma subjektívne. Preto ak niekoho označíte pejoratívnym prívlastkom ‚sektár‘ a jeho skupinu za sektu, vždy zaujme obrannú, nesúhlasnú pozíciu. A tiež si málokto prizná, že sa stal obeťou nejakého podvodníka a je ním a jeho organizáciou manipulovaný. Preto, ak aj v sekte pociťuje pochybnosti, takmer vždy radšej hľadá chybu v sebe, akoby si mal priznať, že ho sekta zneužíva. Má strach, aby neprišiel o spoločenstvo, ktoré je pre neho často jediným sociálnym zázemím, a tiež o svoj životný cieľ ako referenčný bod každej zdravej existencie.“

Má skúsenosť aj s tými, ktorí v sekte boli a z rôznych dôvodov z nej vystúpili – a následne prežívajú ťažké obdobie. „Často sú zmietaní rôznymi protichodnými pocitmi, zažívajú pocit sklamania a beznádeje a niekedy sa hnevajú nielen na sektu, ale i sami na seba. Najmä na začiatku ich ťaží hlboká prázdnota, pretože nezriedka prišli o všetky svoje spoločenské kontakty a životnú motiváciu. Návrat do normálneho života so zmysluplným zamestnaním, priateľmi a každodennými rozhodovaniami o bežných veciach nie je pre týchto ľudí vôbec jednoduchý a každý ho zvláda inak.“

Nechajme teraz hovoriť tých, ktorí majú so sektou osobnú skúsenosť. Milan – Moonova sekta a Michaela – KS Milosť.

 

 

MOONOVCI VERIA, ŽE PO SIEDMICH GENERÁCIÁCH SA DETI RODIA BEZ DEDIČNÉHO HRIECHU

Milan sa vyrastal v rodine bez viery. Nechodili do kostola, rodičia mu nehovorili o Bohu a nemal ani veriacich kamarátov. Aj kamarátov mal celkovo málo, lebo sa veľmi často sťahovali. Hovorí, že na základnej škole to bol asi len jeden dobrý kamarát, ktorý ho raz zavolal do tábora. V tom čase bol už stredoškolákom. On aj rodičia sa tešili, že niekam ide, ale nikto netušil, že ten tábor organizovala Moonova sekta. „Cítil som sa tam dobre, prijatý a nadviazal som nové priateľstvá, a tak som tam chcel ísť zas. Keď som začal študovať v Bratislave na vysokej škole, už som sa zúčastňoval mnohých aktivít sekty,“ vysvetľuje, ako sa do sekty dostal.

Práve v nej prvýkrát počul hovoriť o Bohu. „Počúval som aj príbehy, ako Boh viedol Moona k misii. Tými príbehmi chceli zrejme podporiť Moonovu vierohodnosť, aby sme ho nasledovali. No mňa viac zaujímal samotný Boh a túžil som, aby som aj ja mal s ním osobný vzťah. Táto túžba, hoci som bol v sekte, naštartovala môj duchovný život,“ pokračuje.

Zdôrazňuje, že sekta človeka doslova „bombarduje“ mnohými informáciami, ktoré sú predkladané ako fakty. Niektoré z nich sú prevzaté, inšpirujúce a vo svojej podstate dobré, iné už prekrútené, až nelogické: „Rozhodne nám tam nedávali čas nad všetkým porozmýšľať – a už vôbec nie vyjadrovať svoj vlastný názor. A tak sa stalo, že som začal veriť niektorým zvláštnym veciam bez toho, aby som ich podrobil kritickému rozlišovaniu a prijal vedome za svoje.“ Vysvetľuje jednu z myšlienok, ktorá je charakteristickou pre mnohé sekty – že tí, čo sú mimo nej, sú v moci zla, a treba sa ich buď strániť, alebo ich zachrániť: „Zachrániť, to znamená presvedčiť ich, že cesta, ktorú sekta ponúka, je jediná správna a len ona vedie ku šťastiu.“

Milan v sekte počul veľa o hriechu, páde človeka, potrebe odčinenia zla, obnovenia „raja“ na zemi. „Faktom je, že som chodil stále smutnejší a utrápenejší, akoby na mne spočívali všetky hriechy sveta. Moja myseľ sa často upriamovala na to, čo by som mohol urobiť pre tento neutešený stav ľudstva. Ponúkali nám tam aj cestu, ktorou viac-menej všetci išli alebo k nej smerovali. A je veľmi ťažké, až nemožné ísť vlastnou cestou, keď vidíte všetkých svojich kamarátov, ako prerušujú štúdiá, opúšťajú rodiny a idú za ‚dobrodružstvom‘. Buď svedčiť – získavať nových členov –, alebo podomovým predajom získavať financie. Potom si nechať vybrať životného partnera, dostať od Moona požehnanie a prekonávať všetky s tým spojené ťažkosti vo viere, že tým spasíte svet,“ opisuje situáciu v sekte. Vnímanie v nej bolo čiernobiele – buď to vydržíte, alebo odpadnete do zatratenia. „O milosrdenstve som tam nepočul, všetko si musíte zaslúžiť podrobovaním niečomu, čomu by sa človek normálne nikdy nepodrobil.“

Milan však nedokázal ísť rovnakou cestou ako ostatní. Nikdy neprijal to, že by mu mal niekto druhý vybrať manželku, najmä preto, že bol platonicky zaľúbený do inej: „No keď si už aj ona nechala vybrať partnera, cítil som sa odlišný, divný. Sedel som akoby na dvoch stoličkách – do sekty patril aj nepatril. Cítil som, že musím urobiť rozhodnutie – a buď sa vybrať cestou ako ostatní, alebo odtiaľ odísť.“

Medzičasom už hľadal odpovede u Boha vo svojej osobnej modlitbe. Zažil aj silnú, osobnú skúsenosť s Bohom, hoci to vtedy nevedel pomenovať, že sa modlí, ale chcel s Pánom urobiť svoje rozhodnutie. Prihlásil sa na osemdňový seminár v Poľsku organizovaný sektou, počas ktorého sa chcel rozhodnúť. „I napriek typicky nabitému programu som počas krátkych prestávok hľadal každú príležitosť vybehnúť von, do samoty, rozlišovať v modlitbe. Pýtal som sa, no odpoveď mi spočiatku neprichádzala. Už som premýšľal aj nad tým, či urobiť ďalší krok, prerušiť štúdium a odísť do zahraničia ako ostatní – aby som mal viac skúseností na rozlišovanie. Napokon nečakane prišla odpoveď,“ hovorí.

Na seminári bol kórejský hosť, ktorý sa narodil v sekte už ako tretia alebo štvrtá generácia. Milan vysvetľuje, že Moonovci veria, že po siedmich generáciách sa deti rodia bez dedičného hriechu a čím vyššia generácia, tým bližšie k Bohu – ako vzor pre ostatných. Spomína si na svoju skúsenosť s tým hosťom na seminári: „Ako nám tak prekladali jeho slová z kórejčiny do angličtiny a následne do slovenčiny, vnímal som ho inými očami. Jeho tvár bola strhaná, vyčerpaná, akoby neustále musel podávať nejaký výkon. Rozhodne mi nepripadal radostný a ani šťastný. Spomenul som si na jednu z prvých prednášok o šťastí, ktoré som v sekte počul. Pamätám si na ňu veľmi dobre, pretože som sa počas nej dostal do konfrontácie s prednášajúcim, ktorý vyjadroval šťastie viac tým, čo človek má, ako tým, čím je. Keď som hľadel na toho Kórejčana, pomyslel som si, že ak si v sekte takto predstavujú šťastie, tak to nemusím. V tom momente mi už bolo jasné, že odídem. A pocítil som aj akúsi zvláštnu ľahkosť, že už nemusím niesť hriechy celého sveta. Len som – žiaľ alebo našťastie – nemal odvahu to aj vyjadriť.“

 

 

V ten večer dostal od Kórejčana knižku s venovaním a ocenenie, že najduchovnejšie prežíval pobyt počas seminára. Mohol vystúpiť pred ostatnými a povzbudiť ich svojím slovom, avšak nevedel, čo hovoriť. Nebol na to pripravený, cítil sa ako „v jame levovej“. „Vedel som len, že chcem odísť. Nevyjadril som to ani pred novými ľuďmi, ktorí sa potom chceli so mnou rozprávať a boli na takejto akcii v sekte len prvýkrát a rozmýšľali, či je to pre nich. To mi je ozaj ľúto,“ pokračuje.

Po tomto rozhodnutí odísť sa prestal ľuďom zo sekty ozývať. Nemal iných kamarátov, takže zostal sám, čo bola preňho ťažko zvládnuteľná zmena. „Chýbali mi, aj keď veria hlúpostiam, boli to moji priatelia. Po istom čase som si povedal, že idem za nimi. Že si tam môžu hovoriť, čo chcú, veď ja už poznám, čo chcem. Ale ľudská myseľ je slabá. Keď som sa vystavil slovám, ktorými nám ‚vymývali mozgy‘, bez možnosti premýšľať nad nimi v tichosti, tak sa mi postupne opäť dostali do povedomia myšlienky, ktoré ma ťažili. Chodil som opäť zachmúrený, s ťažobou spasiť svet.“

Následne si jeden večer s ním rodičia sadli, aby sa vážne porozprávali, pretože na základe vecí, ktoré u Milana našli, identifikovali, že chodí do sekty. „Hovorili o tom, ako sa im vzďaľujem, že už nie som tým veselým chlapcom, ktorého poznali. V podstate mi pripomenuli moje rozhodnutie odísť zo sekty. A uvedomil som si, že sám to urobiť neviem. Poďakoval som sa im a urobil som rozhodnutie nanovo. Tentokrát som však už vedel, že musím nájsť iných ľudí, spoločenstvo, kde môžem budovať vzťahy a slobodne sa rozvíjať. Prišiel som ku kresťanom.“

Na vysokoškolskom internáte nevidel veľa možností – bary s diskotékami, alebo univerzitné pastoračné centrum, kde boli okrem rôznych aktivít aj stretká. So spolužiakom sa na jedno stretko prihlásili. „Na začiatku som bol veľmi kritický ku všetkému, čo som tam počul, no ako ľudia vyjadrovali svoje prežívanie viery, cítil som v tom úžasnú slobodu,“ vyznáva.

Po odchode zo sekty sa mu stali oporou ľudia z kresťanského spoločenstva, osobný vzťah s Bohom. „Krátko po odchode zo sekty som mal s Bohom krásny čas. Teda bol to ťažký čas, ale spätne si uvedomujem, aký úžasný. Za zvláštnych okolností ma samého dostal do Ameriky. Sotva som vedel niečo po anglicky povedať. Tam som bol odkázaný len na Boha. Prvýkrát v živote som prečítal všetky evanjeliá. Keď som sa vrátil, prijal som aj iniciačné sviatosti,“ dodáva, že do sekty sa už nikdy nevrátil.

Chcel však pomôcť svojmu najlepšiemu kamarátovi dostať sa z nej, toho to však ranilo a Milan o priateľstvo prišiel. Bol to ten istý človek, ktorý ho do sekty zavolal. „Povedal mi však, že to urobil preto, lebo chcel poznať môj názor, pretože mi veril, a aj na základe môjho názoru sa on sám chcel rozhodnúť, či tam má byť. No mne trvalo asi päť rokov, kým som svoj názor našiel. Za ten čas sa sekta stala jeho rodinou a to, čo som rozlíšil, už nedokázal prijať,“ vraví.

Podarilo sa mu však dostať zo sekty jeho platonickú lásku, ktorej vyjadril svoje city. „Medzičasom sa stretla so svojím vyvoleným, ktorého jej vybrali za muža. A bol jej neskutočne nesympatický. Povedala, že by si skôr vedela predstaviť manželstvo so mnou než s ním. Viac mi nebolo treba hovoriť. Chopil som sa príležitosti a previedol ju cez sociálne odlúčenie. Čo je asi najsilnejšie puto, keď všetci tvoji priatelia zo sekty s tebou prerušia kontakt a ty zistíš, že si ostal sám, pretože iných priateľov nemáš.“ Vzal ju do kresťanského stretka, v ktorom našla oporu aj ona. Ale viac im nevedeli pomôcť.

Vtedy sa začalo Milanovo temné obdobie, keď už nestretával Boha v modlitbe. „Aj rady, ktoré sa mi vtedy od kresťanov dostali, boli dosť nešťastne podané. Vraj som nemal byť závislý od tých zážitkov s Bohom, ale vedieť správne žiť, aj keď zrovna necítim jeho vedenie. Tak som uveril, že to, čo som s Bohom zažil, bol zázrak, a že ďalej už mám kráčať životom sám.“

Netrvalo dlho a spolu s tou priateľkou sa zobrali v kostole. „Nestihol som ani spoznať, koho si to vlastne beriem. Lepšie povedané, netušil som, aké bludné presvedčenia si môže človek zo sekty odniesť. Tie nakoniec, keď vyplávali na povrch, viedli aj k rozpadu manželstva. To je však už iný príbeh,“ uzatvára krátku odbočku.

Vysvetľuje, že človek, ktorý neodíde zo sekty sám, ale iným násilným presviedčaním, prípadne je ňou vylúčený, ak podľa nej nekráča, tak si sektu nesie so sebou ďalej. „Je skutočne ťažké zbaviť sa všetkých presvedčení, podľa ktorých sa človek podvedome rozhoduje a ktoré ho robia neslobodným. Keď som skúmal, ako som mohol vstúpiť do manželstva s niekým, koho nepoznám, sám na sebe som po rokoch rozpoznal podvedomé presvedčenia, ktorými som sa riadil – a majú pôvod v sekte. Až keď som ich vedome vybral na svetlo a skúmal, tak som si uvedomil, aké sú absurdné, a mohol sa ich zbaviť.“

Sekta mala ešte dlho vplyv na Milanov život. Zlepšilo sa to až vo chvíli, keď sa v zúfalstve zas obrátil na Boha a našiel si k nemu cestu. „Vtedy ma previedol ďalšou očistou, nie tak ako som si predstavoval, pretože manželstvo, do ktorého som bez neho vstúpil, sa muselo skončiť. Vlastne mi dal spoznať pravdu, že to manželstvom ani nehodno nazývať. Nebola to ľahká cesta, ale oslobodzujúca. Od toho času sa mi stali krížom niektoré presvedčenia v samotnom kresťanstve. Dokonca až do tej miery, že som uvažoval odísť aj od kresťanov. Ale nemôžem to urobiť, tentoraz ma Boh vedie k tomu, aby som zostal. Napriek nepochopeniu, s ktorým sa stále častejšie stretávam, som práve tu našiel milosti potrebné k úplnému oslobodeniu sa od sekty,“ a dodáva, že práve ignaciánska spiritualita sa stala jeho novým spôsobom života.

 

 

V MILOSTI MI VADILA MANIPULÁCIA ZO STRANY PASTORA

Michaela Balczarek prežívala svoju vieru ako aktívna katolíčka. Do sekty sa dostala po tom, ako si kúpila CD kresťanských chvál v katolíckom obchode. Na ňom našla webovú stránku na Kresťanské spoločenstvo Milosť, napísala im, či by sa mohla prísť pozrieť. „‎Hneď od začiatku mi tam bolo veľmi dobre. Všetci boli na mňa veľmi milí. Páčilo sa mi to,“ hovorí. Jej blízki to, že je v sekte, znášali veľmi ťažko a nevedeli rešpektovať jej rozhodnutie.

Opisuje bohoslužby, ktoré v sekte mávali – vždy sa začínali piesňami chvál, ktoré trvali asi polhodinu. Po nich bolo kázané slovo, potom modlitby za to, čo človek potreboval, a tým sa to končilo. „Počas kázaného slova sa mi nepáčilo, ako si pastor dosť často robil posmech z iných cirkví,“ zdôrazňuje Michaela. V sekte členov nabádali, aby v prvom rade odišli z Katolíckej cirkvi, považovali ju za modloslužbu.

Za najväčší kameň úrazu v sektách Michaela považuje to, „že na začiatku sú k vám milí, a to drží ľudí v sekte. Zaujímajú sa o vás, ale keď už vidia, že ste sa zakorenili, tak už nemajú taký veľký záujem“.

Po roku a pol sa rozhodla zo sekty odísť. Primárny dôvod bol ten, že po roku zistila, že jej vadí manipulácia zo strany pastora. „Keď som sa pýtala členov sekty, či im tá manipulácia nevadí, povedali mi, že áno. A keď som sa spýtala, prečo sú tu napriek tomu, tak mi odpovedali, že kde inde by išli. Ešte ďalší dôvod bol, že každú chvíľu menili svoje názory. Čo povedali dnes, to o mesiac vyvrátili. Po tretie mi vadilo, že osočovali iné cirkvi, vysmievali sa z nich. A napokon, že nás zastrašovali peklom,“ hovorí o svojich dôvodoch, ktoré ju presvedčili, že má odísť.

Odišla z jedného dňa na druhý a nikomu o tom, že to plánuje urobiť, nepovedala – ani pastorovi. Hoci sa ťažko dostávala do reálneho kresťanského života, nakoniec sa jej to podarilo.

AKO Z TOHO VON…?

Boris Rakovský hovorí o tom, že prevencia v tom, aby ľudia nevstupovali do siekt, sa začína už v našich vlastných rodinách a všímavosti k našim deťom: „Je dobré budovať si k nim zdravý a vyvážený vzťah, vzájomnú úctu a dôveru, aby sa nebáli obrátiť sa na nás aj vo vážnych životných rozhodnutiach. Ak sa totiž s nimi nezhovárame aj o duchovných otázkach, ľahšie sa môže stať, že sa dajú zvábiť nejakou sektou – a pritom o tom ani nemusíme vedieť. A ak sa to ‚prevalí‘, často je už, žiaľ, neskoro a nie vždy to má šťastný koniec. To isté však platí aj v prípade nášho životného partnera či našich priateľov. Vstup do sekty je väčšinou iracionálnym rozhodnutím, ktoré človek najčastejšie robí v záťažových životných situáciách, preto je najlepšou prevenciou voči takýmto nesprávnym rozhodnutiam naša pozornejšia všímavosť a úprimnejší záujem jeden o druhého.“

Aj Michaela odporúča, aby boli ľudia opatrní a nenechali sa manipulovať inou osobou: „Nenechajte sa zastrašovať. Hovorte o tom, čo prežívate vo svojej viere – pozitívne, ale aj negatívne udalosti.“

Milan považuje sekty za zvláštny fenomén a nie je si istý, či sa im dá celkom vyhnúť, pretože – ako hovorí – aj v kresťanských spoločenstvách sa niekedy objavia znaky sekty. „Sekta pôsobí ako strašiak. Ľudia si v lepšom prípade môžu povedať: našťastie, sektu nepoznáme, ale vieme, že je to niečo zlé. Obávam sa, že to nemusí stačiť. Sekta je totiž zbraň Zlého. Je to skôr duchovný boj o dušu človeka. Strach a dištancovanie sa len zaslepuje. Veď to isté vyvoláva sekta u svojich obetí, aby ich oddelila od zvyšku sveta. Je to obmedzujúce presvedčenie, oberajúce človeka o slobodu. Slobodu vyjsť ústrety k inému človeku. Nehovoriac o tom, že strach je základom manipulácie.“ Za cestu, ako odolať nástrahám sekty, považuje otvorenosť a nie čiernobiele videnie sveta, ale najmä to, aby bol človek ukotvený v Bohu. „Majte veľké srdce otvorené pre všetkých. Ak cítite, že na to nemáte, niečo vám v tom bráni, pracujte na sebe, zmeňte to, skúmajte, čo sa vo vašich srdciach nachádza, čo mu bráni byť otvorený. Nechajte sa Bohom premeniť. Stojí to za to,“ povzbudzuje.

Napokon návod pre každého z nás – teológ Ján Kraus ponúka svoj pohľad na to, ako podať týmto ľuďom pomocnú ruku: „Myslím si, že každý kresťan má byť ako maják, ktorý svieti a ukazuje cestu tým, ktorí zablúdili. Inštitúcie nepôjdu medzi ľudí, ale kresťania majú byť vo svete a byť prístavmi, kde sklamaní môžu nájsť prijatie.“