Šéfredaktor Martin Ližičiar: Vernosť prináša požehnanie

Nahliadnite s nami do zákulisia novín Slovo+. O ceste, na ktorej vznikli noviny, o procese ich výroby, ale aj o tom, kto všetko za tým stojí, sme sa rozprávali so zakladateľom projektu a dlhoročným šéfredaktorom Martinom Ližičiarom. V rozhovore nám tiež prezradil, ktorý zo svojich nápadov oľutoval a čo vtipné popri svojej práci zažíva.

Mnohí ťa poznajú ako človeka, ktorý má veľmi originálne nápady… a je ich vždy mnoho. Na ktorý zo svojich nápadov si najviac hrdý ty?

Rád dávam tieto jednoduché novinárske otázky, ale sám viem, že sa na ne ťažko odpovedá.

Keď si spomínam na tých deväť rokov dozadu, hreje ma pri srdci niekoľko zážitkov a aktivít. Vznik našich adventných ranných vysielaní o 5.15, naše pestré a originálne tlačené obálky Slovo+ (ktoré tvorili rôzni umelci a v dvoch prípadoch aj samotné deti), písanie tisícok prosieb Ježiškovi k jasličkám, ktoré fyzicky položíme cez Vianoce na miesto narodenia v Betleheme.

Spomeniem aj desaťdňové cestovanie, počas ktorého sme prešli desať krajín a z každej sme mali večer živý vstup s farníkmi z miestnej slovenskej katolíckej misie. Bolo to únavné, rýchle, ale neskutočné. (úsmev)

 

Ktorý z tvojich nápadov bol (možno aj podľa reakcií iných) najbláznivejší?

Každý z vymenovaných nápadov má v sebe určitú mieru bláznovstva, ale najviac sme to pocítili pri našom cestovaní na trase Praha – Brusel – Dublin – Londýn – Frankfurt – Zürich – Rím – Viedeň – Paríž. Túto cestu sledovali mnohí, niektorí nám fandili a iní si chceli „vychutnať“, či sa dá toto bláznovstvo zrealizovať a či to dáme. Toto bolo skutočne bláznivé.

 

 

Skús na seba prezradiť aspoň jednu vec, pri ktorej si si povedal: tak toto nebol dobrý nápad…

S tým sa netreba priznávať. (úsmev) Niektoré rozhodnutia sa ukázali ako nesprávne časom, iné o veľmi krátky čas. Ak by som mal menovať, tak by išlo o niektoré vzťahy, spolupráce či menšie projekty – kde som si časom povedal, že toto nebola dobrá cesta. Ale aj tak som za všetko vďačný, pretože nás všetko niečo naučilo.

 

PRINÁŠAŤ EVANJELIUM JEDNODUCHO A S RADOSŤOU

Ako vznikla myšlienka založiť web cestaplus.sk?

Web cestaplus.sk sme spustili v roku 2013. V tom čase bola ponuka kresťanských médií, najmä v online priestore, veľmi slabá. A tak sme vymysleli niečo, čo by sme my sami radi čítali a čo tu ešte nebolo.

V úvode sme mali dva ciele: prinášať evanjelium príťažlivo a zrozumiteľne a mať presah do každodenného života. Lebo kresťan nie je kresťanom iba v kostole, ale aj u lekára, v divadle či pri volebnej urne.

Pred niekoľkými dňami sme si zvolili v redakcii ročného patróna – Františka z Assisi – a zdá sa mi, že sme sa akoby oblúkom dostali k našim začiatkom. Práve tento svätec prinášal evanjelium jednoducho a s radosťou. O to nám ide.

 

Rozbehnúť takýto projekt nie je jednoduché, kto všetko v tom pri tebe stál?

Úplne v začiatkoch nás bolo pár – môj brat Marek, Peťa Babulíková (neoficiálna krstná mama projektu) a pridala sa Mária Kohutiarová. Išli sme do toho srdcom, často živelne a bez systému, ale tá vášeň nás hnala dopredu. A vznikalo vtedy spontánne veľmi veľa pekných textov a nápadov… až kým sme narástli a potrebovali sme tabuľky, systém a administratívne postupy. (smiech)

 

Ako na tejto ceste vzniklo Slovo+?

Z túžby čitateľov, aj nás v redakcii, mať niečo fyzické, uchopiteľné, čo by bolo možné si aj ovoňať. Nulté číslo vyšlo v decembri 2016. Noviny vychádzali najprv ako dvojtýždenník, neskôr sme prešli do mesačnej formy. Mať tlačené periodikum je pre nás vzácnosť a slávnosť a spätná väzba nás uisťuje v tom, že to ešte má zmysel. Je k tomu potrebné mať čitateľov, ich záujem a určitú hranicu predplatiteľov.

 

Dnes držíme v rukách sté vydanie novín Slovo+. Čo to pre teba znamená?

Vďačnosť a zázrak. Máme za sebou šesť rokov existencie a je to srdcová záležitosť na oboch stranách (aj nás v redakcii, aj u čitateľov). A v slovenských podmienkach a  našom nastavení (keď je väčšina tvorcov externých) je to zázrak. Verím, že prinášame a budeme prinášať dobré ovocie aj naďalej.

 

Mal si aj nejaké krízy, keď si rozmýšľal, či ti to stojí za to?

Krízy a ťažkosti prichádzajú neustále – či už narážame na personálne limity alebo tie ekonomické. Je dobré stále prehodnocovať, či to, čo robíme, má svoje ovocie a osoh.

 

 

ROBÍME NA TROCH ČÍSLACH NARAZ

Sto vydaní novín Slovo+. To je už pekná kôpka. (úsmev) Kto za tým všetkým stojí? Komu alebo čomu čitatelia môžu vďačiť za obsah, ktorý Slovo+ prináša?

Za celým redakčným procesom stojí tím autorov, ktorí sú takmer vo väčšine zapojení do iných „činností“: či už študujú, pracujú alebo sú na materskej či rodičovskej dovolenke. Ich mená nájdete na strane dva alebo v tomto čísle aj na strane dvadsaťšesť. Spolupracujeme tiež s korektorkami Zuzkou a Baškou, máme grafika Milana, webeditora Adama, účtovníčku Janku – všetci títo ľudia pracujú po kúskoch a externe na jednotlivých potrebných úlohách a takto tvoríme jeden tím.

 

Články Slovo+ sú v súlade s učením Katolíckej cirkvi. Prečo je to pre teba dôležité?

Lebo vernosť prináša požehnanie. A my chceme byť verní pápežovi Františkovi a miestnym otcom biskupom, aj keď im nemusíme vždy rozumieť, lebo dostali autoritu a vedú Cirkev. Chceme prinášať čítanie, ktoré bude požehnané.

 

Priblížiš nám v skratke proces tvorby jedného čísla?

Konkrétne číslo začíname tvoriť dva mesiace vopred. Najprv predstavím(e) tému a autori môžu písať návrhy, čomu by sa chceli venovať a aké tipy priniesť. Na online porade potom o týchto tipoch hovoríme a rozvíjame ich. Ako šéfredaktor zadelím prácu na dvadsaťosem strán a začíname pracovať.

Každý text musí prejsť tromi kolami: konzultáciami (keď premýšľame, ako text uchopiť a koho osloviť), editorským kolom (keď dopracovávame detaily) a odovzdaním (text ide do výroby). Potom nasleduje korektúra textov, zalomenie v grafickom programe, následne korektúra zalomených strán a posledné čítanie – noviny číta viacero ľudí (vedúci vydania, šéfredaktor, hlavná editorka a tiež aj cenzori, ktorí si texty sledujú priebežne). Nasleduje objednávka tlače, distribučný zoznam, zaslanie do tlače a následne už noviny putujú k čitateľom.

Je to presne stanovený plán s jasnými termínmi, ktoré nesmú zlyhať. Možno len pre zaujímavosť dodám, že súbežne takto robíme tri čísla naraz, každé je v inom stave, a myslíme dostatočne dopredu.

 

Podelíš sa o nejaký „zákulisný“ príbeh – čo také smiešne alebo nečakané sa deje na pozadí výroby novín?

Je množstvo interných vtipných situácií, na ktoré by však chcelo väčší priestor, aby ich naši čitatelia pochopili. Napadla mi aspoň jedna drobnosť: ak dostaneme fotku, na ktorej nie je záber celej hlavy človeka, náš grafik sa mení na „plastického chirurga“ a hlavu dorába. Komunikácie okolo toho bývajú dostatočne vtipné. (smiech)

 

Vyzeralo by v niečom Slovo+ inak, keby si mal neobmedzené zdroje? V čom?

Ak by som mal o niečo viac peňazí, určite by som zamestnal aspoň dvoch či troch ľudí navyše, ktorí by sa mohli venovať Slovu+ naplno. Určite by nám to veľmi pomohlo rásť nielen v obsahu, ale aj v iných oblastiach.

 

 

NAJKRAJŠIE SÚ OSOBNÉ POĎAKOVANIA

Čo je pre teba najväčšia výzva v súvislosti so Slovom+?

Aby sme naozaj prinášali evanjelium do každodenného života a aby sme to robili príťažlivo a zrozumiteľne bez toho, aby sme museli robiť nejaké kompromisy. A aby sme mali vždy dostatok čitateľov (predplatiteľov a darcov), aby tento projekt mohol existovať.

 

S malými pauzami si po celý čas šéfredaktorom tohto projektu. Čo je v tejto úlohe pre teba najťažšie a za čo si vďačný?

Náročné alebo skôr únavné je zvládať neustále sa opakujúci kolotoč termínov, výroby či ekonomických cieľov a mať poruke vždy dostatok nápadov a riešení na predvídateľné aj nepredvídateľné situácie.

A za čo som vďačný? Za tím, ktorý dnes máme. Za čitateľov, ktorých máme. A za to, že Boh sa k tomuto projektu priznáva.

 

O čom sníva šéfredaktor Slovo+?

O tom, aby viac ľudí pracovalo naplno v našom projekte a mohli sme byť spolu aj fyzicky, nielen online. O tom, aby sa stále viac ľudí dozvedelo o Slovo+ a mali šancu nás čítať a stať sa súčasťou našej rodiny. A o tom, že keď sa bude našim čitateľom niečo páčiť, tak nám to aj napíšu a nenechajú si to pre seba.

 

A o čom sníva Martin Ližičiar?

O tom, že som a budem na mieste, kde ma chce mať Boh.

 

Aké najvtipnejšie reakcie na svoju prácu a tento projekt si zažil?

Zažili sme veľa vtipných, až neuveriteľných vecí – začínajúc reakciami či anonymnými listami. Spomínam si na jednu odpoveď v ankete, kde sme sa pýtali na to, že s kým by si chceli čitatelia prečítať rozhovor (rozumej, s akým človekom alebo osobnosťou by sme ho mali spraviť). Odpoveď, ktorú sme dostali, bola veľmi milá a úsmevná: „S nikým. Najradšej si čítam rozhovory sama.“ (smiech)

 

A aké najkrajšie reakcie si zažil?

Najkrajšie sú osobné poďakovania, keď máte možnosť vidieť pred sebou fyzicky svojho čitateľa a predplatiteľa a uvedomiť si, že naozaj existuje a  vaša práca má zmysel, lebo jej „produkt“ niekde skutočne skončí. Alebo potom krátke sms-ky či správy od kolegov z iných médií a ich pochvala, to zahreje na srdci. Každá reakcia, keď cítite, že to má zmysel, má zmysel. (úsmev)

Autorky: Zuzana Verešová, Veronika Zamkovská