Sedem rád na ceste k (slovenskej) svätosti
Možno sa nám niekedy zdá, že svätosť je rezervovaná len tým väčším, priebojnejším krajinám, ideálny je Rím, veď je to centrum kresťanstva. Našťastie, svätosť nie je obmedzená geografickými súradnicami ani rozlohou. Taliani či Nemci nemajú prednosť. Sme na tom rovnako. Na rovnakej štartovacej čiare. Ako je však možné stať sa svätým v našich domácich podmienkach?
Obrázky svätých nechajme bokom a poďme k svätej realite. Svätá (ne)normálnosť je vskutku tým pravým, k čomu sme povolaní. Bez výnimky. Ako sa stať novým slovenským svätcom?
1. ŽIŤ ZODPOVEDNE SVOJU SVOJU KAŽDODENNÚ VŠEDNOSŤ
Málokto dostane výsadu červeného diplomu mučeníctva či hrdinských skutkov, no všetci sme pozvaní ku každodennej vernosti. Nejde o mimoriadne veci, ale o vernosť v každodennej všednosti, povinnostiach, láske. O lásku, ktorá je tvorivá. O poctivosť a zodpovednosť voči všetkým navôkol. „Boh nechce, aby sme boli jednoducho iba dobrí; chce, aby sme boli celkom a celkom svätí. Ale chce, aby sme tú svätosť dosiahli nie robením mimoriadnych vecí, ale skôr obyčajnou, riadnou činnosťou. Mimoriadny musí byť iba spôsob, akým to robíme. Môžeme byť svätí aj na ulici, v úrade, v dielni; ide o to, aby sme si svedomito plnili povinnosti z lásky k Bohu a radostne, aby sa každodenná práca stala nie »dennou tragédiou«, ale skôr »denným úsmevom«,“ povedal pápež Ján Pavol I. Robiť všetko s úsmevom a radosťou. Modlitba a sviatosti sú v tom uholným kameňom.
2. SEDEMBOLESTNÁ, KTORÁ NEUČÍ SEBAĽÚTOSTI, ALE NASLEDOVANIU
Máme veľkú patrónku – Sedembolestnú Pannu Máriu. No niektorí si pod ňou predstavujú len slzy a útrapy, zabúdajúc na to najdôležitejšie, čomu nás Sedembolestná učí – nasledovaniu Krista. Totálne. V úplnej odovzdanosti do jeho vôle. V láske. Prežívať prítomnú chvíľu. Žiť dnešok, nie zajtrajšok, ani nie včerajšok. Ako povedal svätý pápež Ján Pavol II.: „Mária je cesta, ktorá vedie ku Kristovi.“ Mária nás berie za ruku a vedie ku Kristovi. Nechajme sa ňou viesť.
3. TRADÍCIA JE FAJN, NO BEZ DUCHA JE LEN ATRAPOU
Slovensko je už jednou z mála krajín, kde je kresťanstvo vskutku väčšinovým náboženstvom, kde nie je núdza o vysluhovanie sviatostí či tradičné zvyklosti – ako prvé piatky, pobožnosti a iné. No vieme, čo slávime, či je to len z donútenia? Len preto, že sa to tak má robiť? Je v tom celom prítomné aj moje srdce? „Svätosť nie je to isté čo morálka. Môžete byť mravní, a nemilovať Boha. Môžete dodržiavať zákony, a nenávidieť suseda. Ježišovi nejde o to, robiť z ľudí farizejov. Snaží sa obnoviť naše ľudstvo tým, že nám dá krásu svojej svätosti, že nás svojou láskou urobí celými a svätými,“ napísal John Eldredge.
4. VYZNÁVAŤ VLASTNÉ HRIECHY, NIE CUDZIE
Našej slovenskej mentalite je to obzvlášť blízke: Najviac pozornosti venovať tomu, čo sa deje u susedov na dvore. A neriešiť svoj špinavý. Najprv treba začať upratovať ten svoj. A na dvory (životy) ostatných hľadieť s láskou a úctou. „Ľuďom môžeme urobiť nesmierne veľa dobrého bez slov, bez kázania, bez rozruchu, mlčky a dobrým príkladom,“ hovorí zakladateľ Malých bratov Ježišových Charles de Foucauld. Odpúšťať, prosiť o odpustenie aj ho prijímať.
5. BUĎTE NORMÁLNI. SVÄTO NORMÁLNI
„Keď chceme žiť naplno, musíme byť svätými,“ povedala veľká svätica Matka Tereza. Normálna svätosť či svätá nenormálnosť. Svätec – najrealistickejšie stvorenie na svete. Je síce fajn občas sa cítiť ako v nebi, prežívať Božiu prítomnosť na chválach či skvelých podujatiach, ale o tom to nie je. Svätosť je o prežívaní všednosti nevšedne. Nie extrémne, čudne, zvláštne, ale inak, ako diktuje dnešný svet. Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Svätci sú ľudia, ktorí Bohu dovolili, aby v ich vnútri obnovil svoj obraz. Objaviť perlu večnosti vo všednosti dní. Milovať deň za dňom. Konať všetko s pečaťou lásky. A to teda nie je med lízať. Ježiš sám hovorí o tomto životnom štýle: „Kto chce ísť za mnou…“ (Mk 8, 34–35).
6. LEPŠIA CHUDOBA PRÁZDNYCH VRECIEK, NEŽ SRDCA
Peniaze sú dnes vstupenkou takmer všade. Avšak ak túžiš po svätosti, plná peňaženka ti bude skôr na ťarchu. A nepomôžu ti ani „duchovné peniaze“. „Bože, pozri, čo som pre teba urobil, za to mi musíš dať svätosť. Veď všetko zachovávam, robím toľko dobrých vecí, urobíme teda výmenný obchod, čo povieš?“ Kúpiť si svätosť za 7 rokov dodržiavania prikázaní, 77 dobrých skutkov a 777 hodín modlitieb by sa možno niekomu páčilo, ale takto to nefunguje. Najväčšiu dôležitosť možno nezohráva to, čo Bohu dáme, ale či sme si toho ešte veľa nenechali pre seba. Svätosť možno nie je v prvom rade o tom, aké obety Bohu prinesieme, čoho sa zriekneme, či o pôste, askéze, umŕtvovaní, ale o otvorenosti srdca pre neho a láske k blížnemu. O nasledovaní Krista, kamkoľvek ma povedie. O vernosti aj na lúkach radosti, aj v tmavých dolinách. Byť svedkom evanjelia v každú chvíľu, každý deň.
7. MILOVAŤ. ÚPLNE, NIELEN POLOVIČATO
„Nechci nič iné ako milovať Boha a nechať sa ním milovať,“ povedala svätá Alžbeta od Trojice a dodala: „keď milujeme, nepatríme už sami sebe, ale Milovanému, a žijeme viac v Ňom ako v sebe.“ Milovať – Boha, druhých i seba samého. Milovať nielen tak polovičato a keď sa mi to práve hodí, ale totálne. Milovať nielen tých, ktorí lásku preukazujú aj nám. Milovať aj tých, ktorí nie sú nikým milovaní, aj tých, ktorí nami opovrhujú. Milovať, milovať, milovať.
„Všetci sme pozvaní k svätosti a nie k tomu, aby sme boli akési kresťanské polotovary,“ povedal zosnulý otec biskup Rudolf Baláž. Nebuďme karikatúrami svätosti, ale svedkami Svätého, aby sme tak prebúdzali svet a boli svedkami živej prítomnosti Boha medzi ľuďmi.