Sedem lekcií od sestry Zdenky

Myslíte si, že slovenská blahoslavená Zdenka Schelingová má čo povedať dnešnému svetu? Môžeme sa inšpirovať (aspoň) siedmimi lekciami z jej života.

Cecília Schelingová sa narodila na Štedrý deň roku 1916 v Krivej na Orave a tri dni nato bola pokrstená. Keď mala trinásť rokov, stretla sa s rehoľnými sestrami z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, ktoré do farnosti pozval jej správca. Tie ju v poslednom ročníku aj vyučovali v škole.

Už ako pätnásťročná vstúpila do rehoľného domu v Podunajských Biskupiciach, z čoho mali všetci, aj jej rodina, veľkú radosť. Absolvovala ošetrovateľskú školu, stala sa postulantkou. Do noviciátu vstúpila 28. januára 1936, keď dostala rehoľné meno Zdenka, pod akým ju poznáme ako blahoslavenú. Prvé sľuby zložila v roku 1937 a 28. januára 1943 večné.

V roku 1948 začali komunisti otvorene prenasledovať Cirkev a sestra Zdenka chcela a bola rozhodnutá brániť ju. Nechýbala jej odvaha a dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených kňazov. Usilovala sa neustále vyznávať Krista svojím životom, zviditeľniť Neviditeľného, aj keď nečakala, že to bude ľahké. A ani nebolo.

Čomu nás môže Zdenka naučiť?

 

 

PRVÁ LEKCIA: Pokorná jednoduchosť

Zdenku inšpirovala malá cesta svätej Terezky z Lisieux. Aj ona sa usilovala vyberať si posledné miesto, ktoré nám nikto nebude závidieť. „Len čo apoštoli uznali svoju nemohúcnosť, Ježiš urobil zázrak,“ hovorí. Jej túžbou bolo len milovať Ježiša a nehľadieť pritom na seba ani sa príliš nezaoberať svojimi chybami.

Považovala za dôležité vedieť znášať aj doslova trápny pohľad na svoje chyby, pretože sa neustále snažila nepozorovať svoju biedu, ale hľadieť len na svojho Miláčika. Ak padla, hneď sa usilovala vstať, a vnímala ako dobré to, že jej víťazstvá nad sebou neboli vždy úplné, pretože ju to viedlo k pokore, a keby víťazila, bola by uspokojená.

„Keď sme celkom presvedčení o svojej ničote, Boh nám podáva ruku. Ak sa však pokúšame o niečo veľké pod zámienkou horlivosti, necháva nás samých. Stačí pokorovať sa a trpezlivo znášať svoje nedokonalosti, to je pre nás pravá svätosť. Pokorná duša si rada dá rozkázať aj od celého sveta,“ vravela.

 

DRUHÁ LEKCIA: Láska a jej prejavy

Aj tie najdokonalejšie dary považovala za nič, ak boli dávané bez lásky. Láska bola pre ňu najlepšou cestou, ktorou sa človek isto dostane k Bohu. „Láska je ako mäkký koberec, zakryje všetky drsnosti cesty,“ vraví. Uprednostňovala skryté obety pred vytrženiami a milovala za tých, ktorí bojovali. „Milovať Ježiša, milovať ho so všetkou silou svojho srdca a zachraňovať pre neho duše, aby bol milovaný,“ to bol cieľ jej života. Dokonca povedala: „Tak veľmi ho milujem, že mu chcem robiť radosť bez toho, aby vedel o tom, že som to ja.“

Trpela, lebo si uvedomovala, ako málo je Boh na zemi milovaný. „Ježišu, daj, aby som ťa vedela vždy viac a viac milovať!“ kričalo jej srdce, ktoré túžilo byť strávené Ježišovou láskou. Aj keď necítila Božiu lásku, za dôležitejšie pokladala to, aby Boh cítil jej lásku voči nemu. Milovala ho aj vtedy, keď necítila jeho blízkosť. „Ja túžim milovať Ježiša pre Ježiša.“ Bola si totiž vedomá toho, že milujeme iba vtedy, ak dokonale obetujeme seba samých.

Jej láska sa prejavovala aj voči blížnym, a to aj v tom, že znášala ich chyby a nedivila sa ich slabostiam. „Ježišu, mám iba jedinú žiadosť: milovať ťa tak, aby som zomrela láskou,“ vyznáva. „Kde je jeho láska, tam nechýbajú ani tŕnie, kríž a klince. Láska, keď už nevládze, uteká, lieta. Lásku si vymodliť od Boha veľkým krikom, až mu ju nakoniec vyrveme,“ hovorí na inom mieste.

 

 

TRETIA LEKCIA: vernosť Ježišovi

Celý Zdenkin život bol písaný dôverou a oddanosťou Bohu. „Ježiš môže všetko, dôvera v neho robí zázraky,“ hovorievala. S plnou dôverou sa odovzdávala svojmu božskému Ženíchovi. Keď nevyslyšal jej prosby, bola pokorným spôsobom hrdá na to, že Ježiš chce vidieť, kam až siaha jej dôvera. Doslova vravela, že chce byť hračkou v Ježišových rukách a ponechať sa jeho rozmarom.

„Umriem bolesťou, že som taká slabá? Oj, nie! So smelou oddanosťou budem vytrvalo hľadieť až do smrti na božské Slnko. Nič ma nezastraší, ani vietor, ani husté mraky, to bude len okamih, aby moja dôvera vzrástla, že za mrakmi je moje milované Slnko,“ modlila sa. Vždy bola spokojná s Božím rozsudkom. Práve vernosť považovala za spoľahlivý skúšobný kameň pravej lásky a odpočinok nachádzala len v Božej vôli. Bola mu verná do krajnosti: „Keby ma Boh aj zabil, budem v neho dúfať. Prosila som Pannu Máriu, aby povedala Ježišovi, nech so mnou nikdy nerobí okolky.“

 

TRETIA LEKCIA: Odpustenie je najväčšia vec v živote

Za údajnú velezradu bola Zdenka odsúdená na dvanásť rokov väzenia a desať rokov straty občianskych práv. Premiestňovali ju z jedného väzenia do druhého, ale usilovala sa všetko znášať trpezlivo, s láskou, s túžbou zomrieť za svojho Pána a pre dobro Cirkvi. Hoci ju kruto mučili, vo svojom srdci necítila nenávisť voči tým, ktorí tak robili. „Odpustenie je najväčšia vec v živote,“ znie veta, ktorú povedala Zdenka, skoro ubitá na smrť, a ktorá sa nesie desaťročiami.

 

 

ŠTVRTÁ LEKCIA: Obetovať sa a nehľadať seba, ale Ježiša

Keď pracovala ako ošetrovateľka na viacerých oddeleniach, bola nielen profesionálna, ale aj ľudská, láskavá a obetavá. „Od Pánovho oltára som šla k oltáru svojej práce, k raňajkám, na oddelenie,“ hovorievala. Všade chcela pokračovať v obeti oltára. Keď sa začalo prenasledovanie Cirkvi a Zdenka prvýkrát pomáhala pri pokuse úteku kňazov, tento útek bol sčasti úspešný.

Zdenka obetovala svoj život za život kňaza Štefana Koštiala, ktorému pomáhala utiecť. „Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!“ modlila sa v nemocničnej kaplnke. Pán jej obetu prijal a dovolil jej podať najvyššie svedectvo lásky. „Nechcem byť svätou iba napoly, nebojím sa pre teba trpieť. Len jednej veci sa bojím – svojej vlastnej vôle. Vezmi si ju, lebo chcem všetko, čo chceš ty,“ volala k Ježišovi. Práve Božiu vôľu sa usilovala každodenne hľadať.

Tak ako každý, aj ona bojovala o to, aby konala Božiu vôľu a nie svoju. Aby nehľadala seba, ale svojho Pána. „Hneď ako niekto hľadá seba, vypadne z lásky,“ vravela. „Nesmútim, keď mi niečo nedajú, čo by mi bolo po vôli. Bože môj, ty si mi viac ako milý predmet. Stále ďakujem Bohu, že mi dal odvahu všetko zanechať,“ dodáva.

 

PIATA LEKCIA: Utrpenie ako Ježišov bozk

Zdenka milovala obetné drevo kríža. Život bez utrpenia bol pre ňu životom bez lásky, ktorý sa rovnal smrti. Utrpenie v nej otváralo zmysel pre Božie myšlienky. „Boh nám dáva práve toľko odvahy, koľko trpíme; keď pridá utrpenie, pridá i milosť,“ vravela. Ani svoje malé utrpenia by nemenila za to najväčšie vytrženie, pretože utrpenie znášané s láskou sa jej videlo ako jediné žiaduce vo svete plnom utrpenia.

Napokon dospela k tomu, že jej každá bolesť bola sladká: „Tu na zemi nemáme čo čakať, zostáva nám iba utrpenie. Večnosť nebude dosť dlhá na to, aby sme sa mu zaň dostatočne poďakovali.“ Vedela, že je dôležité rozviazať uzol utrpenia a bolesti, ktorý nás viaže pripútaných k sebe samým. Hovorila, že ten, kto miluje, netrpí, aj keď trpíme do smrti, ale stále menej, nakoľko rastie naša láska.

„Utrpenie, ktoré prináša so sebou deň, je ťažké a je ho mnoho. Avšak utrpenie, ktoré posiela Boh, prijímajme plným objatím, a nie iba koncami prstov. Ak chceme dostať bozk lásky od Ježiša, musíme sa priblížiť k jeho tŕňovej korune tak blízko, že sa na nej popicháme,“ vyznáva.

Ticho bolo pre ňu ovzduším bolesti – tak ako sa aj na Kalvárii mlčalo. Chcela trpieť v tichosti a skryto, nežalovať sa, nehľadať potešenie a útechu, aby nestratila to, čo je na bolesti najviac posväcujúce. Nechcela prísť o túto vzácnu milosť a žila v duchu obety. „Aby sme trpeli v pokoji, stačí vždy chcieť to, čo chce Boh,“ povedala.

 

ŠIESTA LEKCIA: Usmievaj sa

Za radosť pokladala, keď dala Ježišovi to, čo si žiadala; tešilo ju, že to bolo ťažké, a aj to, že je v kríži slabá. Známa je jej modlitba: „S úsmevom trhaj ružičky bolesti. S úsmevom rozdávaj slová. S úsmevom pomáhaj. S úsmevom prijímaj nespravodlivosti. S úsmevom nes pravdu o sebe. S úsmevom prijímaj, keď ťa klamú. S úsmevom zakrývaj všetko, čo ťa bolí. S úsmevom kráčaj, i keď si veľmi smutná. S úsmevom kráčaj ku Golgote, tam nájdeš toho, ktorý všetku lož, zlobu, faloš a klam ľudí poznal prv než ty. On teba už len necháva kráčať po vyšliapanej ceste. Aká nevďačná by som bola, keby som sa na všetko neusmiala!“

 

SIEDMA LEKCIA: Bojovať bez ohľadu na výsledok

Jej srdce bolo plné lásky, čo ju stále hnalo ďalej, a tak nemohla zostať nečinná. „Bojujme bez oddychu i vtedy, keď nemáme nádej, že zvíťazíme. Čo je nás po výsledku? Tí sú vždy najviac vyznamenaní, ktorých si Boh ponecháva pre seba,“ povzbudzuje aj nás. Neustále dávala Bohu všetko a hovorila, že aj keby nič nemala, aj to by mu dala.

Napokon ju z väzenia pre vážne zdravotné problémy prepustili na amnestiu, aby tam nezomrela. Jej stav sa však každým dňom zhoršoval. Do neba odišla s úsmevom na tvári 31. júla 1955 v Trnave ako tridsaťosemročná – rehoľná sestra, ktorá obetovala svoj život za blížneho.

Blahoslavená Zdenka, oroduj za nás!

Titulná fotka: modlitba.sk