Sebavedomé ženy v Biblii: Poznáte ich všetky?
Čím sa vyznačuje sebavedomá žena? Musí ju byť vždy vidieť a počuť? Alebo ňou môže byť aj menej nápadná, tichá dievčina, ktorú ostatní možno podceňujú alebo ju dokonca prehliadajú? Asi sa zhodneme, že sebavedomie nemusí byť vidieť na prvý pohľad.
Napokon, sebavedomý človek nepotrebuje svoje sebavedomie prezentovať. Napriek tomu ho ostatní vnímajú cez jeho konanie, postoje či reč. Vidia totiž osobu, ktorá dokáže ísť mimo svojej komfortnej zóny, disponuje nadprirodzenou odvahou, robí veci, ktoré iní ľudia nechcú robiť a nebojí sa ich urobiť v skrytosti, ale aj verejne. Že také osoby máme spomenuté aj v Biblii dobre vieme. A nepochybujeme ani o tom, že aj v ich živote to bol proces. Dávid, ktorý pásol ovečky, nebol tým istým človekom, ako keď zasadal na kráľovský trón. Ani Petrovo sebavedomie nebolo rovnako veľké, keď si ho Ježiš povolal a keď po jeho zmŕtvychvstaní uzdravil chromého. Rovnako tak máme v Božom slove spomenuté aj ženy, ktoré vynikali sebadôverou. O Márii, Rút alebo Tamare asi pochybovať nemusíme. Napokon, vyslúžili si za to aj spomienku v Ježišovom rodokmeni. V Biblii však máme niekoľko ďalších žien, pri ktorých sme si možno nikdy neuvedomili, že nás majú čím inšpirovať.
MAMA, SESTRA, FARAÓNOVA DCÉRA AJ PÔRODNÉ BABICE
Napríklad v Mojžišovom živote bolo takých žien hneď niekoľko. Jeho mama, ktorá nabrala odvahu ísť proti faraónovmu nariadeniu a svojho milovaného syna radšej vložila do prúteného košíka, ako by ho usmrtila. Sestra, s dôverou v záchranu vyčkávajúca na brehu Nílu, aby zistila, čo sa s jej bračekom stane. Egyptská princezná, ktorej srdce bolo dosť mäkké na to, aby porušilo všetky zásady a ktorá sa ujala nájdeného chlapčeka. Za zmienku však stoja aj dve ženy, pri ktorých nemáme záruku, že sa s Mojžišom vôbec niekedy stretli, ale jeho život aj tak ovplyvnili. Ide o dve hebrejské pôrodné babice menom Sefora a Fua, ktoré sa viac báli Boha ako faraóna a pravidelne preto nechávali žiť novonarodené deti mužského pohlavia. (porov. Ex 1, 15-21) Napriek tomu, že tým ohrozovali seba a svoje rodiny. Odvaha a odhodlanie, ktoré prejavili, svedčia o charaktere a dôvere – jasných znakoch sebavedomia.
SUDKYŇA, PROROKYŇA A VODKYŇA V JEDNEJ OSOBE
V štvrtej a piatej kapitole knihy Sudcov nájdeme aj prorokyňu a jedinú ženu, ktorá kedy súdila v Izraeli. Jej meno Debora znamená „Včela“ a v súvislosti s touto Izraelitkou je viac ako symbolické. Okrem toho, že sú včely známe svojou usilovnosťou, produkt, ktorý vyrábajú, sa v Biblii veľmi často spomína v súvislosti s Božím slovom (porov. Ž 19,10-11 alebo Ž 119, 103). Práve to prorokyňa Debora ohlasovala. V tom období nebolo bežné, aby žena zastávala vodcovskú úlohu a bola prijímaná so všetkým rešpektom a úctou. Debora však bola. Stála na čele Izraelského národa, ktorý po rokoch povstal a vyrazil proti nepriateľovi. Biblisti hovoria, že obdobie, keď Izraelu vládla žena, je znakom úpadku, pretože mu chýbali silní muži. Boh preto povoláva Deboru, ku ktorej hovorí a ona poslušne kráča a vedie jeho ľud. Bez falošnej pokory, v sile, múdrosti a zdravej sebadôvere.
VDOVA S NEBOJÁCNYM SRDCOM
Nezvyčajný príbeh ženskej hrdinky nájdeme aj v deuterokanonickej knihe Starého zákona Judita. Táto bohabojná vdova žila v Betúlii a ľudia si ju vážili, pretože zachovávala zákon a uctievala Boha chválospevmi, modlitbami a pôstom. Keď jej mesto začali obliehať nepriatelia Asýrčania, nebojácne povzbudzovala svoj ľud, aby neklesal na duchu. Verila, že Boh ho môže zachrániť. S dôverou mu ponúkla seba, aby to urobil cez ňu. (porov. Jdt 9, 9-11) Potom prehovorila predstavených mesta, aby ju pustili po západe slnka z pevnosti. V sprievode svojej slúžky a s košíkom jedla sa vydala do nepriateľského tábora. Vojaci si mysleli, že je to predajná žena, ktorá chce zradiť svoj národ, preto ju pustili k veliteľovi Holofernesovi. Judita ho očarila svojou krásou a slovami ho presvedčila o víťazstve jeho vojska. Nasledovala hostina, na ktorej sa mocný muž opil a zaspal. Keď všetci odišli z jeho stanu, Judita zostala. Zobrala meč veliteľa Holofernesa a odsekla mu hlavu. Vďaka Juditinej vydanosti a odvahe ísť aj mimo svojho komfortu Izrael porazil nepriateľa.
SEBESTAČNÁ A TAK TROCHU TVRDOHLAVÁ PODNIKATEĽKA
Aj v Novom zákone máme ženy, ktoré nás môžu inšpirovať. V Skutkoch apoštolov nájdeme napríklad obchodníčku s purpurom, Lýdiu. Purpur je látka sýtočervenej farby, ktorú si v tej dobe mohli dovoliť len veľmi bohatí ľudia. Vďaka tomuto faktu bola Lýdia dobre zabezpečená žena. Navyše, svoje živobytie si zaobstarala sama. Pravdepodobne už aj pred tým, ako spoznala Ježiša, veľmi dobre vedela, aké sú jej schopnosti. V Písme sa píše, že keď si Lýdia vypočula Pavlovo kázanie, dala sa pokrstiť spolu s celým svojím domom a potom prinútila Pavla a tých, čo boli s ním, aby u nej bývali. (porov. Sk 16, 14-15) Vyzerá to, že Lýdia bola veľmi sebavedomá a slobodná žena. To, že sa svätopisec nevyhol slovu „prinútila“, svedčí o tom, že keď si niečo zaumienila, nenechala to len tak. Je veľký predpoklad, že pôsobením Božej milosti v jej živote sa táto nie úplne príjemná vlastnosť mohla zjemniť až vymiznúť. Hoci sa v Biblii o nej nedozvedáme viac, je inšpirujúce vidieť, že aj takéto ženy sa do nej dostali.
INŠPIRUJÚCE A NASLEDOVANIAHODNÉ
V Božom slove asi nenájdeme presne popísané, že spomínané ženy boli sebaprijaté alebo sebavedomé. Keď si však prejdeme situácie, v ktorých sa ocitli, môžeme vycítiť, že také jednoznačne museli byť alebo sa nimi postupne stávali. Všetky totiž konali to, čo vnímali, že od nich Boh chce. Aby tak človek mohol robiť, musí ho poznať a chcieť spoznávať stále viac a viac. Toto poznanie posúva k túžbe budovať s ním vzťah. A vzťah premieňa srdce a charakter. Robí ho pevným, inšpirujúcim a nasledovaniahodným.
Snímka: Pixabay