Sebaobetovanie vo vzťahoch: Hranice nám pomáhajú ostať zdravými
Obeta je súčasťou všetkých vzťahov, zvlášť tých blízkych, a do väčšej či menšej miery ju prinášame na každodennej báze. Obetujeme sa pre manželského partnera, deti či rodinu. Nie je nám cudzie obetovať sa v priateľstvách alebo v pracovnej sfére. Čo ak sa však obetujeme až príliš? A kedy je vlastne obeta skutočne zdravou súčasťou našich vzťahov?
Zo začiatku to vo väčšine vzťahov vyzerá ideálne. Nemáme problém zrieknuť sa obľúbeného jedla, investovať peniaze či čas, prekonať únavu alebo vlastné pohodlie. Neprekáža nám, ak sa obetujeme viac ako ten druhý. Psychologička Michaela Sokoliová hovorí, že v zdravom zmysle slova je obeta všetko nezištné v prospech druhého a na úkor seba. Napokon aj slovné spojenie „obetavá manželka/obetavý manžel“ či „obetaví rodičia“ má pozitívnu konotáciu. „Obeta však neznamená oklieštenie,“ upresňuje Sokoliová, „je to čin, ktorý vnáša do srdca človeka Boha, ako to krásne vyjadril spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry v románe Vojnový pilot. Ak s touto nezištnosťou v činoch vstupuje do vzťahu každý, tak sa tam nikto nestráca, nikto nestráda a nie je obeťou.“
OBETA JE NESPRÁVNA, AK SA ZRIEKNEM SVOJEJ JEDINEČNOSTI
Je teda dôležité, aby obetu vo vzťahu prinášal každý. Čo však, ak to tak nie je? Je v poriadku, ak sa stále obetuje len jeden z manželov alebo rodičov? A má obeta nejakú hranicu, za ktorú by už nemala siahať? Sokoliová hovorí, že sebaobetovanie môže byť aj zlé a môže mať nebezpečné dôsledky na celý život. „Obeta je nesprávna, keď obetujem seba úplne, zrieknem sa svojej jedinečnosti a plním len potreby toho druhého alebo okolia,“ vysvetľuje s dodatkom, že v istých prípadoch je úplné sebaobetovanie síce v poriadku, ale iba do určitého času: „Napríklad rodičovská obeta primárnej vzťahovej osoby, zväčša matky, je do istého veku dieťaťa nevyhnutná, aby sa dieťa „pozviechalo“ po pôrode a v prvých týždňoch života. V zásade ide o vývinovú úlohu, ktorá je nevyhnutná: byť v absolútnom splynutí s mamou, ktorá sýti dieťa nielen fyzicky, ale aj psychicky, poskytuje dieťaťu bezpečie a prijatie.“ Odborníčka hovorí, že v tomto období sú dieťa a mama jedno, a takto je to správne. Obetovanie sa matky a jej absolútne prispôsobenie sa potrebám dieťaťa je teda nevyhnutné, aby sa v ďalšom vývine dieťa mohlo od matky vzďaľovať. Sokoliová, ktorá pracuje aj ako školská psychologička, ale zároveň má aj súkromnú prax, pripomína, že takéto obetovanie sa matky je kľúčové pre prosperujúci vývin jej dieťaťa, ale len do istého veku – v prvých mesiacoch určite, v menšej miere do roka našej ratolesti.
NASTAVENIE HRANÍC JE DȎLEŽITÉ UŽ NA ZAČIATKU VZŤAHU
„Ak som však ja jedinou obetavou osobou vo vzťahu, tak je to pravdepodobne vzťah toxický,“ objasňuje sympatická psychologička a dodáva, že ak je vo vzťahu len jeden obetujúci sa človek, nie je to symetrický vzťah a je namieste nastaviť si v ňom hranice. „Nastavenie hraníc je optimálne na začiatku vzťahu,“ hovorí, pričom však nevylučuje, že sa to dá aj časom, vďaka otvorenej komunikácii potrieb a očakávaní od seba a toho druhého. „Zdravé hranice vytvárajú a pomáhajú udržiavať vzájomný rešpekt a úctu medzi jednotlivcami,“ pripomína a dodáva: „sú dôležité pre nás samých a rešpekt k samému sebe definuje náš osobný priestor, naše limity. V každom vzťahu sa môžu líšiť, keďže to záleží aj od jedinečnosti každého jednotlivca, ktorý do vzťahu vstupuje a chce ho vytvoriť a udržiavať. Udržiavať hranice vo vzťahoch je aj preventívnym opatrením zachovania si duševného zdravia.” Podľa Sokoliovej si ich potrebujeme vytýčiť, nastaviť a poznať, aby sme sa v tých vzťahoch cítili bezpečne a spokojne. To, že si ich stanovíme, nám pomáha vedieť, čo od toho vzťahu môžeme očakávať.
HRANICE POTREBUJEME KVȎLI POCITU BEZPEČIA
Psychologička tiež objasňuje, v čom všetkom nám hranice ako také slúžia: „V prvom rade nám pomáhajú vo vyhlásení „suverenity“ a v uvedomení si svojej jedinečnosti – že sme svojprávnou bytosťou, kompetentnou, zodpovednou a rešpektujúcou jedinečnosť každého žijúceho tvora.”“ Odborníčka na školskú i pracovnú psychológiu ďalej hovorí, že hranice nám pomáhajú aj v orientovaní sa v čase, v priestore a vo vzťahoch. „Potrebujeme ich aj kvôli pocitu bezpečia, spokojnosti a dôvery v ten vzťah, v seba samých a toho druhého, ktorý ho s nami utvára. Pomáhajú nám zostať zdraví. Každý si vie nastaviť hranice, je to ľahké. Ale nastaviť hranice so správnou osobou, v správnej miere, v správnom čase a správnym spôsobom, to je už ťažšie.“
SVOJE HRANICE SI POTREBUJEME STRÁŽIŤ
Podľa čoho vieme spoznať, že sme si hranice nastavili nesprávne? „Obyčajne to vieme, ak zájdeme priďaleko, prípadne ak niekto iný prekročí naše „hranice“,“ definuje Sokoliová, „avšak už aj predtým nám telo či emócie signalizujú nesprávne nastavenie hraníc. Tento fakt veľmi súvisí s našou identitou, s pochopením našej osobnej hranice.“ V zdravých vzťahoch majú podľa nej všetci zainteresovaní zdravú sebaúctu, sú schopní byť zraniteľní a presadzovať svoje hranice, vyžadovať si ich neprekračovanie. „Ak niekto prekročí naše hranice, reagujeme hnevom, niekedy pasívne-agresívne. Predpokladom je, že sme všímaví, prítomní v okamihu, lebo signály tela či pocitov máme k dispozícii ešte predtým, než zájdeme priďaleko.“ Pokračuje: „Dobré je sa na tej hranici stretnúť a dohodnúť sa, kde ju potrebujem mať ja a kde ju zase potrebuje ten druhý. Dôležité je preto komunikovať svoju mieru pohodlia a nepohodlia, aby sme si svoje hranice ustrážili a aby druhí mali príležitosť ich rešpektovať.“