Saleziánska dobrovoľníčka Veronika Maďarová: Čas s chlapcami z ulice vnímam ako tábor, ktorý sa nekončí
Na misiách v Keni strávila necelý rok, a hoci na ne túžila ísť už odmalička, Afrika jej dala viac, ako tam túžila odovzdať. Chlapci z ulice, ktorým sa venovala, a čas na misii zanechali v jej srdci nezmazateľné stopy. O misiách, jej skúsenostiach, ale aj tom, čo robiť, ak máme strach ísť na misie alebo nemáme tú možnosť, sme sa rozprávali s Veronikou Maďarovou (24), saleziánskou misijnou dobrovoľníčkou v Keni a zdravotnou sestrou.
Viem o tebe, že už ako malá si chcela ísť na misie. Kde sa táto túžba v tebe zrodila?
Ako deti sme chodievali koledovať cez Dobrú novinu a vždy ma to ťahalo ísť na miesta, kde je pomoc potrebná. Tá túžba sa vo mne prehlbovala cez tábory s deťmi a rôzne druhy dobrovoľníctva, až to dospelo k tomu, že som išla aj na „veľkú misiu“.
Aká bola príprava na misie?
Príprava na Saleziánske misijné dobrovoľníctvo trvala rok. Každý mesiac sme mali víkendové stretnutie, kde sme sa venovali rôznym témam, ako napríklad podstata dobrovoľníctva a misií, sebapoznanie, pedagogika don Bosca, rozvojová spolupráca, zdravotná prevencia či ako pomáhať, aby to malo zmysel. Každá „víkendovka“ bola obohatená prezentáciou niekoho z bývalých dobrovoľníkov. Približne v polovici prípravy sme sa mali rozhodnúť, či naozaj chceme ísť na misie, no a podľa potreby vo svete sme potom dostali konkrétne misijné určenie.
Mala si nejaké prekážky, ktoré bolo potrebné na tejto ceste prekonať?
Konkrétne nie. Prípravu na ročné dobrovoľníctvo som vnímala ako čas, v rámci ktorého som si mohla a aj mala premyslieť a rozhodnúť sa, či naozaj chcem alebo nechcem ísť.
A zaváhala si niekedy počas toho času?
Nie.
Strávila si v Keni rok medzi chlapcami z ulice. Ako by si tento rok charakterizovala?
Bol to plný, dobrodružný a krásny čas, za ktorý som veľmi vďačná. Opísala by som ho ako tábor, ktorý sa nekončí. Ste v centre s chlapcami ulice, trávite s nimi čas a pomáhate, kde a ako sa dá. Ste svedkom, sprievodcom, priateľom a pomocníkom v premene bývalých „streetboys“ (chlapcov z ulice) na mladých, zodpovedných ľudí. Zamilujete si to, no aj keď je čas vrátiť sa domov, tie príbehy pokračujú.
NAJVÄČŠÍM DAROM JE ČAS, KTORÝ MÔŽEME VENOVAŤ ĽUĎOM
Zvykneš hovoriť, že chlapci ti „ukradli srdce a dali ti nové“. Ako to myslíš?
Na misiu som išla s túžbou darovať seba, svoje dary, talenty a čas. Ponúkla som seba a dostala som omnoho viac, ako by som si dokázala predstaviť. Presne o tom bol aj môj čas s chlapcami ulice v centre Bosco Boys Home Lang´ata. Veronika sa rozhodla darovať im čas a oni jej pomohli objaviť podstatu bytia. Zmenilo ma to a ja som si uvedomila, že sa nemusím nikam ponáhľať a nič (si) dokazovať. Byť je dôležitejšie ako robiť a najväčším darom je čas, ktorý môžeme venovať ľuďom vôkol nás.
Spomínala si, že si nevedela, kam pôjdeš. Mala si nejakú vysnívanú krajinu, kam si chcela ísť?
Vedela som, že dobrovoľníctvo nie je dovolenka vo vysnívanej destinácii, a tak som sa učila vzdávať svojich predstáv. A až keď som zanechala všetky svoje plány a sny, ocitla som sa presne tam, kde som túžila a aj mala byť.
Aké boli tvoje pocity, keď si dostala toto misijné učenie?
Bola som na praxi na detskom oddelení v sesterni na prestávke a zvonil mi telefón. Veľmi som sa tešila.
Je niečo, v čom ťa Afrika prekvapila?
Všetko je tam také isté ako doma, ale zároveň úplne iné. Svet tam funguje tak ako tu, ale vo svojej postate je úplne iný. Ľudia sa tam neponáhľajú a riadia sa heslom hakuna matata, čo v preklade znamená žiaden problém. Žijú tým, čo je tu a teraz. Nepozerajú na to, čo bolo včera, a nepreháňajú to s tým, čo bude zajtra. Materiálne sú pre nás chudobní, no ich duchovné bohatstvo je veľkolepé. Chvíľa prítomného okamihu a radosť z maličkostí, to ma asi najviac prekvapilo, prekvapuje stále a túžim si to ponechať a žiť navždy.
AFRIKA MA NAUČILA ŽIŤ PRÍTOMNÚ CHVÍĽU
Čo ťa Afrika naučila?
Žiť tým a to, čo je tu a teraz. Najdôležitejší človek v mojom živote je ten, ktorý práve teraz stojí predo mnou, práve na tom mieste, kde teraz sme. To najdôležitejšie, čo môžeme darovať druhým, je náš čas. Byť je viac ako robiť, a ak máme tú možnosť, vždy si radšej vyberme počúvať ako hovoriť. A rovnako to, že nik z nás nie je opustený ostrov, no keď robíme veci spolu, dokážeme toho neskutočne viac.
Čo znamená pre tvoj bežný život, že si bola na misiách?
Snažím sa žiť tým, čo je tu a teraz.
Plánuješ sa vrátiť?
Teraz som tu, a čo bude potom, uvidíme.
Možno mnohí majú túžbu ísť na misie do krajín tretieho sveta, ale majú veľa obáv. Čo by si im odporučila?
Aby sa nebáli. Môj odkaz znie, aby počúvali svoje srdce a išli za ním. Keď má človek v srdci tú túžbu, má to nejaký význam. Tento svet sa mení cez veľa malých ľudí, ktorí robia malé veci na mnohých miestach. Ty si jedným z nich. Ak máš v srdci volanie pre niečo, myslím, že by si to mal nasledovať, lebo: Kto, ak nie ty? Kedy, ak nie teraz? A kde, ak nie práve tu? Máš v sebe veľký potenciál. Nikdy sa nevzdávaj a choď za tým, pre čo máš vášeň. Či už túžiš byť učiteľom, začať podnikať, presťahovať sa, ísť na misie alebo si založiť rodinu, čokoľvek. Keď to máš v srdci, choď za tým. Nemáš to len tak. Buď na tom správnom mieste v správnom čase. Práve ty s tým, čo máš v srdci. Teraz.
Čo ak mám v srdci misie, ale nemôžem na ne ísť?
Myslím si, že nie je dôležité ísť do Afriky, ale je dôležité byť srdcom tam, kde sme, pre tých, ktorí sú vôkol nás. Nezabúdajme na afriku s malým „a“ okolo seba. Znamená to žiť v jednoduchosti, deliť sa s druhými, byť vďačný, nesťažovať sa, byť milý k ľuďom navôkol a robiť veci s láskou. Naším poslaním je žiť naplno tam, kde sme, a na to nemusíme chodiť ďaleko.
Ako môžeme byť Afrike nápomocní, aj keď sme doma?
Veľa spraví modlitba či pár slov povzbudenia pre tých, ktorí uvažujú ísť na misiu alebo tam už sú. Projekt, ktorý mi dáva najväčší zmysel, je adopcia detí, ktorú robia viaceré organizácie, aj moja vysielajúca. Deti sú od útleho veku vystavené na ulici hladu, zime, chorobám, drogám, zneužívaniu či kriminalite. Domov a vzdelanie sú to, čo potrebujú najviac. Pravidelným mesačným príspevkom majú zabezpečené nielen jedlo a strechu nad hlavou, ale aj vzdelanie, dobrú výchovu, oporu a nádej na lepšiu budúcnosť. Ak máš v srdci túžbu zmeniť niekomu život, adoptuj si dieťa.