Saleziánka Martina Škvareninová: Najdôležitejšie je, aby sa dieťa v škôlke cítilo dobre

Sestra Martina Škvareninová patrí do rehole saleziánok. Okrem toho, že svoj život zasvätila Bohu, venuje sa aj bežnému povolaniu – je učiteľkou v Cirkevnej materskej škole Márie Mazzarellovej v Bratislave. Rozprávali sme sa nielen o jej ceste do rehoľného života, ale aj o tom, ako uľahčiť rodičom a najmä ich dieťaťu nástup do škôlky.

Sestra Martina, akým spôsobom si vás Pán Boh zavolal na cestu zasväteného života?

Keď som mala sedemnásť rokov, na našom sídlisku Šípok v Partizánskom začala vznikať nová farnosť. Pán farár Peter Majda mňa i niekoľko mladých oslovil, či by sme vedeli nejako vypomôcť vo farnosti čítaním na svätých omšiach, spevom atď. Začala som chodiť s mojou mladšou sestrou na stretká, ktoré sme mali raz do týždňa, a postupne sme vytvorili spoločenstvo mladých ľudí.

Niekde tam sa už v mojom srdci rodila túžba po duchovnom povolaní. Tiež v Bošanoch, kde mám starú mamu. Spolu s ňou som navštevovala kláštor sestier vincentiek a jedna mladá sestra ma tam učila hrať na gitare. V kláštore sme s kamarátkami takto strávili jeden týždeň každý rok. Boh si ma postupne priťahoval k sebe. Bola som však prirodzene nerozhodná a neistá. Nevedela som sa rozhodnúť, do ktorej rehole ma pošle. Boli tu vincentky, františkánska charizma, do našej novovzniknutej farnosti totiž prišli kapucíni na misie a zažila som dve kapucínske chaty s mládežou. No Boh pre mňa chystal väčšie prekvapenie, a to v reholi saleziánok.

Čím vás oslovila práve táto rehoľa?

Saleziánska charizma ma najskôr oslovila cez bratov saleziánov. Don Bosca som spoznala, keď som mala pätnásť rokov. Za svoje prvé zarobené peniaze som si kúpila práve jeho životopis. Keď už boli u nás saleziáni, jeden z nich, don Vojtech Surový, sa ma raz spýtal, nad akým povolaním rozmýšľam. Vtedy som mu povedala, že by som chcela byť rehoľnou sestrou. Hneď mi dal prečítať životopis sv. Márie Dominiky Mazzarellovej. So sestrami saleziánkami som sa však spoznala vďaka inému saleziánovi, don Jozefovi Pӧstenyimu, ktorému prišla jedna sestra a štyri postulantky blahoželať k narodeninám. A takto to vlastne začalo.

Neskôr cez jarné prázdniny som strávila týždeň u sestier saleziánok v Dubnici nad Váhom. S inými saleziánkami som absolvovala niekoľko stretnutí pre dievčatá o rozlišovaní povolania. Rozhodujúce boli pre mňa moje prvé duchovné cvičenia v Mariánke, ktoré pre animátorov z Partizánskeho mali naši bratia saleziáni. Tam som sa definitívne rozhodla pre saleziánky.

K DEŤOM PREDŠKOLSKÉHO VEKU MA TO VŽDY ŤAHALO

Okrem toho, že ste rehoľnou sestrou, pôsobíte aj ako učiteľka v Cirkevnej materskej škole Márie Mazzarellovej v Bratislave. Prečo ste si zvolili ako vašu profesiu práve prácu s malými deťmi?

Keď som mala za sebou prípravu na rehoľný život, teda noviciát, spýtala sa ma vtedy provinciálna predstavená, čo by som chcela študovať. Nemala som totiž vysokú školu, iba maturitu, a keďže som mala pôsobiť vo výchove, tak som potrebovala študovať niečo v tomto smere. Dala mi na výber buď sociálnu prácu, alebo predškolskú a elementárnu výchovu. Tak som si vybrala to druhé. K deťom predškolského veku ma to vždy nejako ťahalo, lebo ako dievča som sa na sídlisku pred panelákom často hrávala s mladšími deťmi.

Čo pre deti znamená obdobie nástupu do škôlky, ako ho vo svojom vnútri prežívajú?

Pre tie najmenšie, trojročné, je to veľmi náročná životná zmena. Odlúčenie od toho, koho máme radi, je vždy ťažké. Záleží však od dieťaťa, od toho, akú má prípravu doma a od toho, ako sa o tom s ním rodičia rozprávajú. Je veľmi dobré, keď rodičia pripravia dieťa, že pôjde do škôlky.

Ako deti prežívajú odlúčenie od rodičov, zvlášť od mamy?

Je to veľmi individuálne. Každé dieťa je jedinečné a  prežíva to inak. Nie je na to nejaký vzorec. Zažila som trojročné dieťa, ktoré prvé dva týždne chodilo do škôlky s nadšením. Smútok prišiel až potom, keď si uvedomilo, že to takto bez mamy bude stále.

Vtedy som však obdivovala tú mamku. Povedala svojmu dieťaťu: „Neboj sa, ja ti kúpim v obchode jabĺčko a keď prídem, donesiem ti ho.“ Nevysvetľovala mu, že ide do práce a podobne. Povedala len takúto jednoduchú vetu a dieťa sa upokojilo. Samozrejme, keď popoludní prišla po dieťa do škôlky, tak doniesla aj to sľúbené jabĺčko.

A ako toto odlúčenie po citovej stránke prežívajú rodičia?

Aj toto je veľmi individuálne. Myslím si, že zvlášť pre mamy je to omnoho náročnejšie. Občas rodičom v prvých týždňoch odporúčame, aby radšej prišiel s dieťaťom do škôlky otec. Mamky sú prirodzene citlivejšie a ako žena rozumiem tomu, že je náročné zveriť cudzej osobe svoje dieťa. Zvlášť, keď tá žena je na deti v škôlke v určitých častiach dňa sama.

Jedna mamka mi raz povedala, že plakala za dverami a až potom odišla do práce. Na začiatku je to úplne v poriadku. Určite však nie je dobré, aby to rodič prežíval počas celého školského roka. Niekedy si rodičia myslia, že ich dieťatko plače v škôlke celý deň. Ale moja skúsenosť je taká, že dieťa sa po niekoľkých minútach utíši a dokonca sa radostne hrá.

Čo je dôležité dodržať, aby nástup do škôlky zvládli dobre rodičia aj dieťa?

Dôležité je, aby dieťa bolo už socializované. To znamená, že rodičia ešte pred nástupom do škôlky s ním chodia medzi ostatné deti. Stačí stretávanie sa mamičiek s rovnako starými deťmi, alebo ísť len na miestne detské ihrisko. Určite nezaškodí, ak dieťa pred nástupom do škôlky zvládne aj noc u starých rodičov, kde nie je mama a otec.

Ďalšou dôležitou vecou je rozprávať sa s ním o škôlke a o tom, čo tam bude robiť, prípadne sa s ním do konkrétnej škôlky ísť pozrieť. Za tie roky som zažila niekoľkých rodičov, ktorí po zápise dieťaťa v škôlke chvíľku pobudli na školskom dvore a ukázali mu, do akej škôlky to vlastne bude chodiť.  

Prečo nie je správne nechať dieťa doma dlhšie?

Do našej materskej školy nastupujú aj deti staršie ako tri roky. Je to podľa mňa v poriadku. Ak má matka mladšie dieťa, s ktorým zostáva doma, je lepšie, ak zostane doma aj so starším dieťaťom. To staršie dieťa nerozumie tomu, že mladší súrodenec je ešte s mamou a potrebuje inú starostlivosť. Je to o rozhodnutí rodiča a o tom, či vidí, že dieťa už potrebuje kolektív. Niektoré deti milujú spoločnosť.

Je niečo, čo si rodičia pred nástupom ich dieťaťa do škôlky neuvedomujú? Kde robia najväčšie chyby?

Myslím si, že rodičia potrebujú byť sami presvedčení o tom, že svoje dieťa chcú dať do škôlky. Ak si ešte nie sú istí, dieťa to vycíti. Deti sú veľmi vnímavé.

Čo sa týka chýb, tie urobí každý, aj ten najlepší rodič. Dôležité je neprenášať na dieťa svoj strach, neistotu, ako to zvládne bez nich. Dieťa predsa začína obdobie, kde dozrieva v samostatnosti. Vždy je však potrebné dieťa ubezpečiť o svojej láske. Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a vie, aký je jeho jazyk lásky.

AK MÁ DIEŤA V ŠKÔLKE KAMARÁTOV, POTOM JE V DOBREJ PSYCHICKEJ POHODE

Prvé dni dieťaťa v škôlke sa určite nezaobídu bez plaču. Čo vtedy pomáha?

Deti prirodzene plačú pri odlúčení. Keď máme niekoho radi, tak je nám za ním smutno. Mne sa osvedčilo, že je dôležité vyjadriť dieťaťu porozumenie a povedať mu, že je v poriadku, že plače. Niekomu stačia slová, niekomu objatie, pohladenie, zaujatie pozornosti, alebo nejaká hračka. Samozrejme, je to veľmi individuálne a aj ja sama stále hľadám tie najlepšie spôsoby.

Aké ďalšie problémy sa môžu u dieťaťa ešte vyskytnúť kvôli tejto veľkej životnej zmene?

Dieťa je určite viac zaťažené a tým pádom omnoho viac unavené. Je to zmena, ktorú potrebuje prekonať. V tomto období môže byť viac náchylné na detské choroby, nakoľko je vo veľkom kolektíve. Ťažkosti a vyčerpanie tiež spôsobujú častejšiu chorobnosť. Avšak počas rokov mojej praxe som zažila, že deti sa postupne adaptovali, zžili sa so škôlkou, tešili sa do nej a našli si kamarátov. Ak má dieťa v škôlke kamarátov, potom je v dobrej psychickej pohode.

Musí byť už dieťa pripravené na odlúčenie od domáceho prostredia práve vo veku troch rokov?

Myslím si, že to nie je smerodajné. Vek podľa mňa nezohráva prvú úlohu v dobrej adaptácii na materskú školu. Avšak vnímam aj to, že väčšina detí to už v troch rokoch dokáže. Ako som už spomínala, záleží od toho, ako je dieťa samotnými rodičmi pripravené na toto obdobie. Niektoré deti to zvládajú ešte skôr, ako dosiahnu tri roky. Pre iné deti je odlúčenie aj v štyroch rokoch náročné.

Kedy mu ešte odporúčate zostať doma?

S rodičmi počas adaptácie komunikujeme a hľadáme spôsoby, ako dieťaťu pomôcť. Zvykli sme sa dohodnúť, že dieťa na nejaký čas bude chodiť iba počas doobednej výchovno-vzdelávacej činnosti. Prípadne sa odporúča prerušenie dochádzky na nejaký čas. Je to veľmi individuálne.

PRED NÁSTUPOM DO ŠKÔLKY NIE JE DOBRÉ PLÁNOVAŤ VEĽA ŽIVOTNÝCH ZMIEN

Ako rodič dokáže spoznať, že jeho dieťa je už na škôlku naozaj pripravené?

Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie. Je však dôležité všimnúť si, či dieťa dokáže byť chvíľu bez matky, napríklad keď ide do obchodu, alebo či prejavuje záujem o iné deti. Dokáže sa hrať aj bez dospelého, vie sa samostatne obliecť, prípadne aspoň spolupracuje pri prezliekaní, dokáže sa samostatne najesť, napiť a použiť toaletu.

Ako a kedy presne by mal rodič pripraviť svoje dieťa na nástup do škôlky?

Pred nástupom dieťaťa do škôlky nie je dobré plánovať veľa životných zmien. Väčšina dnešných rodičov je podľa mňa už v tejto oblasti veľmi dobre „podkutých“. Existuje množstvo dobrej odbornej literatúry a článkov, ktoré odporúčajú rôzne návody, metódy, či rodinné zvyky. Ak si nie sú rodičia dostatočne istí, sú tu aj odborníci a dobrí psychológovia, ktorí môžu rodičovi pomôcť.

Ideálne je hovoriť s dieťaťom o škôlke, o jeho kamarátoch. Dobré je čítať mu detské knižky o tom, ako nejaký knižný hrdina nastupuje do škôlky, aby dieťa malo predstavu, čo sa to vlastne v tej škôlke bude diať. Je dôležité presne povedať dieťaťu, čo ho tam bude čakať.

Na nástenkách máme uvedený časový harmonogram dňa. Je dobré dieťaťu presne povedať, kedy poňho rodič do škôlky príde a skutočne to aj dodržať. Olovrant zvykne končiť okolo tretej hodiny, vtedy sa dá už do škôlky prísť po dieťa. Ráno môže u nás rodič vstúpiť do triedy aj s dieťaťom a chvíľku s ním zostať. Lenže má to aj svoje riziká. Čím dlhšie sa dieťa s rodičom lúči, tým je to lúčenie bolestivejšie. Je dôležité, aby sa dieťa naučilo fungovať v škôlke bez rodiča. Rodič má dieťa vždy ubezpečiť, že ho ľúbi a určite po neho príde.

Ako sa snažíte vy sama ako učiteľka uľahčiť deťom nástup do škôlky?

V škôlke rodičia pred nástupom dieťaťa vypĺňajú informačný list o dieťati. Je to pre učiteľky veľmi dobrá pomôcka. Dozvieme sa o dieťati, čo má rado, akú má obľúbenú hračku, ako sa mu páči, keď ho volajú a podobne. Dobre si to naštudujem a potom sa viem k dieťaťu lepšie priblížiť.

Pri tých maličkých som často používala plyšové hračky, ktoré ich po príchode do triedy vítali, prípadne som púšťala detské pesničky. Najviac mi pomáha zobrať dieťa za ruku, ubezpečiť ho, že som tu pre neho. Deti majú rady pohyb, spev a tanec. Veľmi dobrá pomôcka je pre mňa aj gitara. Keď začnem hrať, deti hneď začnú spontánne tancovať. V prvom rade je pre mňa dôležité, aby sa ma dieťa nebálo, aby malo ku mne dôveru a aby sme si vytvorili priateľský vzťah.

NAJDÔLEŽITEJŠIE JE PRE MŇA VYCHOVÁVAŤ SRDCOM, LEBO PRAVÝM ŠŤASTÍM DIEŤAŤA JE, ŽE JE MILOVANÉ

Čo je pre vás pri výchove detí najdôležitejšie?

Najdôležitejšie je, aby sa dieťa v škôlke dobre cítilo a rástlo vo vzájomnej úcte, pozornosti a priateľstve k iným. Vychovávam saleziánskym štýlom, keďže som saleziánka. To znamená, že kladiem dôraz na rozum, používam láskavý prístup k dieťaťu a vkladám do každého dňa náboženstvo, teda vieru v osobného Boha. Každé dieťa v určitom veku má nadobudnúť rozmanité zručnosti a schopnosti, naučiť sa strihať, lepiť, vedieť správne držať ceruzku.

Už v materskej škole je možné objaviť to, aké má dieťa sklony, dary a talenty. Keď mi napríklad nejaký chlapec dokáže vymenovať všetkých dinosaurov, všetky značky áut či planéty vo vesmíre, to nie je malá vec. Dievčatá, ktoré precízne kreslia a vyfarbujú alebo dieťa, ktoré správne zahrá na rytmických hudobných nástrojoch, to je niečo obdivuhodné.

Dôraz kladiem nielen na samotné vzdelávanie, ale v prvom rade na formovanie charakteru dieťaťa. Na to, aby bol raz z neho dobrý a čestný človek. Najdôležitejšie je pre mňa vychovávať srdcom, lebo pravým šťastím dieťaťa je, že je milované. To povedal sám don Bosco.

Keďže ste cirkevnou škôlkou, určite okrem výchovy a vzdelávania kladiete dôraz aj na duchovnú stránku výchovy. Ako konkrétne?

Áno, samozrejme. Ranný kruh, ktorý býva bežný v materských školách, máme zameraný práve na túto stránku. Svätý don Bosco a podľa jeho vzoru aj sv. Mária Mazzarellová, kládli dôraz na to, aby chlapci a dievčatá odchádzali domov povzbudení nejakým príbehom zo života. Don Bosco to nazýval večerné slovko, resp. slovko do ucha. Niečo krátke, poučné a motivujúce. My tento náš ranný kruh nazývame ranné slovko. Počas neho sa zameriavame na liturgické sviatky, čítame si poučné príbehy a hovoríme o dobrých vzoroch.

Potom máme v škôlke i mesačné sväté omše, ktoré nám chodia slúžiť saleziáni z farnosti na Mamateyovej ulici. Pred jedlom a odpočinkom sa vždy pomodlíme a máme i vlastnú kaplnku.

Počas Pôstneho a Adventného obdobia sa s deťmi špeciálne pripravujeme, plníme rôzne úlohy, šírime dobro dobrými skutkami, oslavujeme našu patrónku a spoluzakladateľku nášho inštitútu, Máriu Mazzarrellovú, tiež sviatok dona Bosca a Panny Márie Pomocnice. Okrem toho, že sa venujeme deťom a výchove, máme aj rôzne ponuky pre rodičov a predovšetkým mamky – napríklad u nás funguje biblické stretko pod vedením mojej spolusestry z komunity a stretávame sa aj pri čaji. Tiež nám záleží na duchovnej formácii učiteliek. Je to veľký dar, že naše pani učiteľky prehlbujú svoju vieru a tiež rozumejú saleziánskemu štýlu výchovy.

Práca učiteľky v škôlke je určite psychicky dosť vyčerpávajúca, no prináša aj množstvo radosti. Čo na vašej práci máte najradšej?

Najradšej mám to, keď vidím, ako deti rastú. Nielen fyzicky, psychicky, ale najmä vnútorne. Ako sa mi menia pred očami a ako dozrievajú. Deti sú úplne úžasné v tom, ako dokážu prejaviť lásku. Nepotrebujú ju skrývať, jednoducho v úprimnosti srdca ľúbia. To sa nedá bez toho, aby som aj ja mala každé jedno dieťa rada.

S viacerými z nich sa stretávam aj po niekoľkých rokoch, keď už chodia na základnú školu. Vytvárame veľmi pekné rodinné prostredie. Viaceré vzťahy pretrvávajú ďalej, stretávame sa v saleziánskom mládežníckom stredisku na Mamateyovej ulici, každoročne organizujeme rodinné výlety, kam prídu aj bývalí škôlkari. Vtedy zabudnem na vyčerpanosť a teším sa zo spoločných chvíľ s deťmi a ich rodičmi.

Snímky: archív respondentky