Saleziánka Andrea Badíková: Ľudia, ktorí športujú, sú šťastnejší a vyrovnanejší

Skôr ako vo svojom srdci započula Boží hlas a išla za ním, bola v mladom veku veľmi aktívnou športovkyňou. Najviac si zamilovala hokej, ktorý hrala aj na profesionálnej úrovni. Saleziánka Andrea Badíková nám v rozhovore prezradila aj to, ako dnes dokáže skĺbiť rehoľné povolanie s jej milovaným hokejom. 

Sestra Andrea, akým športom ste sa v detstve a neskôr v mladosti venovali?

Hovorím o sebe, že som sa asi narodila s kopačkami na nohách. Už ako malá som hrávala s chlapcami a mužmi futbal a hovorili, že mi to išlo veľmi dobre. Šport bol od malička mojou súčasťou, bez ktorej si dnes už ani neviem predstaviť svoje detstvo a mladosť. Od štvrtého ročníka som súťažne hrávala hádzanú a neskôr súčasne aj ženský futbal. Keď som s hádzanou skončila v mojich osemnástich rokoch, popri futbale som začala hrávať aj ženský ľadový hokej za Dubnicu nad Váhom. Hokej som hrala súťažne asi šesť rokov. Obľubujem tímové športy, pretože práve tímovosť dodáva súťaživosti a tej drine niečo krásne a radostné.

Hokej ste hrali aj na profesionálnej úrovni a dostali ste sa aj do ženskej hokejovej reprezentácie. Ako si na toto obdobie spomínate?

Keď som s hokejom začínala, mali sme veľmi dobrého trénera, pána Bórika, a aj vďaka nemu sme sa viaceré z nášho tímu dostali do reprezentácie. Viackrát sme vyhrali titul majstrov Slovenska. Hrávala som na poste ľavého obrancu. Bola som taký ofenzívny bek.

Dosiahli ste počas svojej športovej kariéry aj nejaké individuálne či kolektívne úspechy?

S reprezentáciou sme sa zúčastnili viacerých medzinárodných turnajov, dvakrát sme boli na ME v B kategórii. Môj posledný turnaj pred vstupom do rehole boli ME v máji 1996 a v auguste som už nastúpila do formácie. Úspechov v športe bolo viac, a nielen v hokeji. Ako som spomínala, venovala som sa aj iným športom (hádzanej, futbalu, za školu som behávala).

Na základnej škole som chodila asi na všetky bežecké preteky, ktoré sa konali v rámci okresu či kraja. Asi z každého som si priniesla nejakú medailu. Obľubovala som dlhšie trate. V hádzanej aj vo futbale sme sa okrem klasickej ligy zúčastňovali na rôznych medzinárodných turnajoch, na ktorých sme viackrát obsadili pekné miesto. Nedá sa mi hovoriť len o hokeji, pretože moje detstvo i mladosť boli spojené aj s týmito športovými aktivitami.

Božie volanie bolo také silné, že som ho nedokázala prehlušiť

Boh si vás povolal do zasväteného života počas jedných duchovných cvičení cez rehoľu saleziánok. Môžete nám o tom porozprávať viac?

Mohla by som povedať, že šport bola moja vášeň, môj malý boh. Myslela som si, že ho za nič nevymením, ale keď sa ma dotkol Boh, jeho Láska bola taká silná, že aj moja doterajšia „láska“ k športu sa zdala byť v porovnaní s večnou Láskou nič. Moje povolanie dozrievalo postupne, najskôr v rodine a neskôr v spoločenstve na stretkách. Nikdy som nemala v pláne zasvätiť sa Bohu, vzdať sa všetkého pre nejaké náboženské motívy.

Čo teda zmenilo tento váš postoj?

Silným momentom na ceste povolania boli moje prvé duchovné cvičenia, kde som naozaj zažila dotyk Boha a jeho volanie. Toto Božie volanie bolo také silné, že som ho nedokázala ničím prehlušiť. Zo začiatku som nemala ešte odvahu vzdať sa všetkého a vykročiť, ale Boh je trpezlivý, on čaká – a čakal aj na mňa.

Na ceste hľadania svojho povolania mi veľmi pomohlo duchovné sprevádzanie a rovesnícka skupina. Konfrontovať sa s niekým, kto žije svoj duchovný život na rovnakej úrovni, to je veľká pomoc pre mladého hľadajúceho človeka.

Čím vás rehoľa saleziánok oslovila?

Saleziánky boli moja prvá a jediná voľba. To, ako som sa so sestrami zoznámila, by sa dalo opísať, že skôr oni si našli mňa a nie ja ich. (smiech) Nad inou rehoľou som neuvažovala. Chcela som sa darovať Bohu a darovala som sa mu v reholi saleziánok.

Keď vás chytí za srdce láska, nerozmýšľate nad tým, čoho sa zriekate

Nebol pre vás hokej prekážkou vstupu do rehole?

Keď vás chytí za srdce väčšia Láska, tak nerozmýšľate nad tým, čoho všetkého sa zriekate. Určite to nebolo ľahké, potrebovala som sama dozrieť, uvedomiť si, čo má v živote cenu a pre koho sa oplatí žiť. Zriekla som sa aktívneho športu, ale nie pohybu. Dnes je pre mňa pohyb a rekreačný šport výborným prostriedkom na osobnú rovnováhu a psychohygienu.

Nebáli ste sa takého dôležitého životného rozhodnutia?

Mladý človek má väčšiu odvahu, nerieši veľa vecí. Má víziu, túžbu a ide za ňou. Aj keď je to riskantné a bláznivé. Je šťastie, že nevidíme všetky ťažkosti, ktoré nás v živote čakajú, asi by sme sa nerozhodli pre žiadne povolanie. A práve za tie ťažkosti v živote som vďačná, lebo práve cez ne ma Boh naučil veľa. Zriekať sa vlastnej vôle, odpútavať sa od ľudí a vecí, stávať sa vnútorne slobodnou a dôverovať jedine Bohu. Keď na to človek nie je sám, nesie sa mu to ľahšie.

Čo na to vaša rodina?

Moji rodičia postupne prijímali moje rozhodnutie zasvätiť sa Bohu. Aj keď boli veriaci, potrebovali čas na prijatie môjho rozhodnutia. Som im vďačná za ich podporu.

Patríte do rehole saleziánok, ktorá má veľmi blízky vzťah k mladým ľuďom a deťom. Vy sama ste mali možnosť s nimi dlhé roky pracovať, keď ste učili na základnej či strednej škole…

Áno, našla som sa v školskom prostredí. Rada robím s každou vekovou kategóriou a rada sa pohybujem v škole, medzi žiakmi a kolegami.

Rozprávate aj vašim mladým študentom o vašej niekdajšej hokejovej kariére?

Hovorím o tom iba vtedy, keď sa ma na to pýtajú. Ale keď je príležitosť, tak si s nimi idem rada zahrať. Minule som hrala s jednou partiou chlapcov hokejbal a nevšimla som si, že tam bol jeden žiak z našej školy – chodil na etiku, nie na náboženstvo. Na druhý deň ma už žiaci vítali s tým, že ako sme porazili ich spolužiaka.

Som štastná sestra

Myslíte si, že je dnes dôležité, aby sa mladí ľudia venovali nejakému športu?

Šport je dôležitá súčasť v živote každého človeka, bez ohľadu na vek. Každý potrebuje pohyb. Zdá sa mi, že ľudia, ktorí športujú, sú šťastnejší a vyrovnanejší.

Máte aj svoj obľúbený hokejový klub, ktorý aktívne sledujete?

Skôr mám obľúbených hráčov a podľa toho fandím klubom. Vo futbale je mojou jednotkou Lionel Messi a v hokeji sú to viacerí hráči, ako Ovečkin, Mc David, či Tomáš Tatar a ďalší. Rada si pozriem MS v hokeji a počas roka, keď mi vyjde čas, aj našu extraligu.

Hokej ste však úplne nezavesili na klinec. V košickej diecéze ste zvykli hrávať aj v charitatívnych hokejových turnajoch kňazov a rehoľníkov…

Áno, som vďačná za päť rokov v Michalovciach chalanom – kňazom z Košickej diecézy, ktorí ma prijali do hokejovej partie a spolu sme hrávali vo Vranove. Každoročne sa vo februári organizuje hokejový turnaj, ktorého sa zúčastňujú kňazi z Košickej, Banskobystrickej a Spišskej diecézy a jeden tím rehoľníkov.

Sestra Andrea, ste v rehoľnom živote šťastná?

Som Bohu vďačná za dar rehoľného povolania a som šťastná sestra. Nie je to ľahký život, ale je krásny a napĺňajúci. Človek postupne odhaľuje jeho krásu a veľkosť.

Snímky: Archív respondenta