Salezián Pavol Grach: Je možné žiť sväto vo vzťahoch, doma, v práci i dnes?

Svätosť je pre každého. Tak znie výrok už onedlho prítomného Sv. Otca Františka. Snažiť sa byť svätým neznamená len navštevovať bohoslužbu v nedeľu. Snažiť sa byť svätým v našich vzťahoch či v práci znamená stať sa príkladom v komunikácii, v správaní, v odpúšťaní. Na tému každodennej svätosti odpovedá kňaz Pavol Grach.

Čo pre súčasného človeka znamená byť svätý? Pre dobu, v ktorej žijeme?

Svätosť sa dnes často nahrádza pojmom dokonalosť. Veľa ľudí ma o nej skreslenú predstavu. Môžeme si napríklad predstaviť nejakú sochu svätého, veď veľmi dobre poznáme prirovnanie ,,Stojí tam ako svätý za dedinou“ (úsmev) a predstavíme si určitú strnulosť, nejaký stav alebo možno nedotknuteľného človeka.

 

SVÄTOSŤ NIE JE IBA PRE JEDNOTLIVCOV, ALE PRE VŠETKÝCH

Je možno dôležité vrátiť sa k pôvodu tohoto slova. V hebrejčine by sme sa stretli so slovom „kadosh“ a znamenalo to „oddelenie, oddelený“. Bolo určené len Bohu. No potom Boh dáva i človeku, Izraelitom, účasť na svätosti, keď hovorí: „Buďte svätí, buďte oddelení od ostatných.“ Momentálne my kresťania veľakrát vnímame svätosť viac individuálne ako kolektívne, vzhľadom na veľkých svätých, ktorých sme v Cirkvi dostali. A myslím si, že to bol aj prínos pápeža Františka v poslednej exhortácii, kde zdôrazňuje, že svätosť nie je iba v jednotlivcoch, ale patrí celému Božiemu ľudu. Presne ako v knihe Levitikus, kde Boh vyzýva ľud k svätosti. Že majú spoločne prežívať, že sú Božími deťmi… Teda svätosť je niečo neoddeliteľné od mojich osobných vlastností a schopnosťou takto žiť s ostatnými.

 

O kom môžeme povedať, že je svätý? Že takto žije?

Veľakrát si môžeme pomyslieť, že moja svätosť vyplýva z toho, že ja som taký dobrý. Pričom veľa ráz zabúdam na tých, čo sú okolo mňa… že napríklad mama či otec nemôžu byť svätí bez svojej rodiny. Že mladý človek nemôže byť svätý mimo ostatných mladých ľudí. Čiže svätosť by sa mala hľadať v spoločenstve.

To je jeden pohľad. Druhý, ktorý spomína aj pápež v exhortácii je, že svätí ľudia určite nie sú iba tí, ktorí sú oficiálne vyhlásení. Vyhlásené sú „vzory svätosti“ a vyhlasujú sa i preto, aby mohli aj nám ostatným niečo povedať. No svätosť má byť aj taká, ktorá je nenápadná, a tam pápež hovorí veľmi pekne o svätosti „vedľajších dverí“. Že aj vedľa teba niekto býva a môže mať znaky svätosti, hoci my si to ani nevšimneme.

A potom sa mi páči ešte jeden pohľad. Pochopiť, že svätosť nezačína len od toho, že „ja“ niečo spravím, dám si nejaké záväzky, sebazaprenia, ale že svätosť začína tým, že ju vidím žiť u iných. Že vidím aj u nich znaky, že Boh v nich pôsobí, a vidím, že v nich je niečo krásne.

„Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha. V rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti, v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb. V chorých a staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred v každodennom nasledovaní vidím svätosť zápasiacej Cirkvi.“ (úryvok z exhortácie Radujte sa a jasajte)

 

 

MALO BY CÍTIŤ, ŽE NIE MY SME DOKONALÍ, ALE BOH

Je pohľad na svätosť dnes rovnaký ako napríklad v stredoveku?

Môžeme povedať, že svätosť sa v priebehu stáročí prejavuje vždy v niečom inom. Možno v staroveku, stredoveku boli ľudia citlivejší na niektoré prejavy, veľmi asketické, boli to ľudia pôstu, ľudia niekedy odtrhnutí od spoločnosti. V modernom veku svätosť čoraz viacej spočíva v službe človeku, službe chudobným.

Takže i dnes je obraz svätosti trošku iný, ako obraz stredovekej svätosti alebo svätosti, ktorá odíde na púšť či do kláštora.

Zo svätosti dneška by malo byť cítiť, že nie my sme dokonalí, ale že je tu „nejaký“ svätý Boh, ktorý nás robí svätými a ktorý je tu prítomný cez nás. Cez nás pre druhých. A tá naša svätosť je len odrazom tej jeho svätosti.

Čiže možno prejsť od pojmu svätosti k tomu, ako sa otvoriť Bohu, aby on mohol cezo mňa pôsobiť.

 

NEMÔŽE BYŤ ODTRHNUTÁ OD ŽIVOTA

Aké sú znaky svätosti?

Určite nemôže byť individualistická. Nemôže byť odtrhnutá od života a má mať v sebe znaky evanjelizácie. Že svojou svätosťou chcem povedať druhým, že Boh je svätý a že nie ja som svätý.

Tieto znaky sprítomňujú Božiu lásku. Celé posolstvo kresťanstva je o tom, že Boh prišiel, že sa nás ujal, že svojím príchodom priniesol spásu a svetlo. My kresťania sme tí, ktorí máme o tom hovoriť a dosvedčovať to. Sv. Pavol často píše, čo je znakom vykúpených ľudí: nový spôsob života, nový štýl morálky, ktorá je založená na láske a odpustení, na poznaní Božích predpisov, ale aj veľkodušnosti. Alebo aj to, že kresťania poslúchajú všetky zákony, ale svojím životom ich prevyšujú. (ako hovorí anonymný kresťanský autor prvých storočí istému Diognetovi)

Znakov svätosti života môže byť veľa. Mali by sa však identifikovať s tým, že je v nás ovocie Ducha, ktorým je: láska, radosť, pokoj,… (porov. Gal 5, 22 – 23)

A tiež rôzne spirituality vyjadrujú svätosť rôznym spôsobom. Niekto sa obetuje v službe chorým, niekto v službe výchovy mladých, niekto zase v politike.

Pre Dona Bosca bola napríklad svätosť v bežnej každodennosti. V plnení povinností, v radosti a sprostredkovaní Boha iným.

 

Je niekto vo vašom bezprostrednom okolí svätý?

Určite moja mama a stará mama. Ich život v jednoduchosti. Moja mama mi dala  svedectvo o živote babky, ktorá sa nikdy nesťažovala na ťažký život, na režim. Po smrti dedka sa pretĺkali životom, ako vedeli. Toto je pre mňa príklad tej jednoduchej svätosti. Vernosť Bohu, nezlomnosť a život v jednoduchosti, to som videl dokonca maminho života.

 

 

VHODNÁ JE ZDRAVÁ PROVOKÁCIA VEDÚCA K ZAMYSLENIU, NIE NÁTLAKOVÝ SPÔSOB

Dá sa žiť príkladom aj v spoločnosti, ktorá nemusí vyznávať kresťanské hodnoty? Napríklad v práci?

Našu svätosť je, samozrejme, potrebné žiť i v spoločenstvách, v prostredí, kde nie sú veriaci ľudia, a to hlavne tým, že máme iný postoj. Postoj veriaceho. Teraz je otázka, že ako sa to „iný“ predloží. Či je to nátlakovým spôsobom, ktorý odrádza a vytvára mienku nezdravo mysliacich ľudí alebo je to taká zdravá provokácia, kedy sa ten druhý dokáže zamyslieť; že mu dáme priestor. Buď teda môžeme od neveriaceho počuť, že hoci som veriaci, dobre sa dá s nami porozprávať, alebo že nechce mať s nami nič spoločné (úsmev).

Existujú tu dva spôsoby, ako dokážeme prezentovať svoju prítomnosť. Ak napríklad v práci ohováram druhých, nadávam, robím všetko ako ostatní, tak tam je dosť ťažké niečo kresťanské prezentovať. Dnešná spoločnosť má slobodu viery, ale dá sa povedať, že aj „slobodu od viery“. Ústava je postavená na „nenáboženskosti“. Čiže nemôžeme ľuďom vnucovať svoje hodnoty, na druhej strane môžeme o nich svedčiť, ponúkať ich ostatným.

 

Ako ju máme budovať? Ako môžeme žiť svätosť doma? V rodine?

Treba určite podčiarknuť, že svätosť nie je len naše úsilie. Aj naše, ale nie iba naše. Ako sme uviedli v úvode, naša svätosť je len akýsi odraz tej Božej svätosti, ktorú do nás on vložil. Čiže svätosť sa začína u Boha. Ak mám rozmýšľať o svojej vlastnej svätosti, tak určite je prvý môj vzťah s Bohom. Ak odtiaľ nenačerpám, nemôžem o nej rozmýšľať.

A potom by som mal rozmýšľať, kde sa tá moja svätosť má prejaviť. Samozrejme, hovoríme o určitej hierarchii v našom živote, ktorú nám Boh dal. Prvá je úcta k rodičom. Tento vzťah bol aj v minulosti niečo posvätné, a to aj v iných kultúrach. To znamená, že k rodičom máme osobitný vzťah, ako k nikomu inému.

No a potom je to môj partner, manžel, pokiaľ ide o laický život. Tam, kde som to pred Bohom sľúbil, tam musí byť orientovaná moja prvá snaha. Čiže toto sú tie dva najužšie vzťahy.

 

 

ČASTO SI MYSLÍME, ŽE SVÄTOSŤ NÁJDEME MIMO NAŠEJ RODINY, V MNOHÝCH MODLITBÁCH A STRETNUTIACH S INÝMI

Môžeme ju budovať aj mimo vlastnej rodiny? Službou druhým?

Keď sa pozeráme v hierarchii ďalej, veľakrát sa stane, že veriaci ľudia v rodine uprednostňujú mnohé iné stretnutia pred tými ľuďmi, ktorí sú im najbližší. Lebo sú im príjemnejší. A myslia si, že nájdu svätosť v mnohých modlitbách, stretnutiach alebo aktivitách mimo svojej rodiny. Vtedy môže nastať taký rozpor, že dávam seba, svoju svätosť i čas niekde inde, ale nedávam ju tam, kde by som ju mal dávať najviac. Čiže veľakrát ako kresťania zabúdame na túto postupnosť. Ona nie je v Biblii nikde vymenovaná, ale Cirkev v svojej skúsenosti i v duchovnom živote postupne na to prišla a aj to tak predkladá, že nie rovnakou mierou môžem budovať tú svoju svätosť mimo svojich základných povinností. Žitie svätosť voči blízkym by malo byť usporiadané. Samozrejme, každý z partnerov v rodine sa potrebuje realizovať aj inde, ale všetko v rozumnej miere.

 

Ako by sa mala prejavovať v manželstve?

Naučiť sa napríklad akceptovať rozdiely. Lebo je to naozaj tak, že nie vždy muž pochopí ženu a žena muža. Tie rozdiely v prežívaní sú a budú. Možno v prvých rokoch sa zakryjú veľkou láskou, ale potom sa ukážu o to viac. Tu si človek uvedomuje, že vzťah je aj prijatím inej cesty toho druhého. A tiež, muž i žena sa nejako vyvíja. Sľúbil som to a musím akceptovať tie zmeny, aj tie odklony, ktoré ma prvých päť rokov „bavili“, potom už možno nie (úsmev).

Mnohí učitelia duchovného života hovoria, že prvá cesta svätosti je trpezlivosť. So sebou, s inými, že tam sa ukazuje, či človek je na ceste svätosti. Hocikedy by chcel človek vybehnúť hľadať svätosť von, nenájde ju. Lebo je „doma“. Je v tom našom povolaní, v našej situácii. Ani sa nehľadá na úteku pred nejakými problémami, ak sú. Čiže tak je to aj v tom našom manželstve. S nádejou zostať, že vzťah sa môže opäť obnoviť, že vzťah môže zažiť svoje vzkriesenie.

 

 

JE DÔLEŽITÉ NÁJSŤ SI ČAS PRE SEBA

Chcem svoj partnerský, manželský vzťah žiť sväto. Čo nám môže pomôcť?

Každodenný život prirodzene prináša i mnoho ťažkostí, napríklad, že mnoho moderných zamestnaní pohltí človeka na celý deň. A že v pracovnom týždni človek nestíha takmer nič ďalšie. Takže jednou takou prekážkou žitia svätosti dnes je možno nedostatok času na seba, odluka dvoch ľudí kvôli pracovným nárokom. A potom i tým, že ďalšie veci nás zamestnajú i po práci. Večer už takmer nie je čas na nič, človek je väčšinou unavený. Keď chýba dialóg a prepojenie medzi partnermi, veľmi ľahko sa stáva, že si dávajú len nejaké odkazy medzi sebou. Čiže ak rozmýšľa dvojica v manželstve nad cestou svätého života, tak prvá vec je zamyslieť sa, ako si nájsť čas na seba, jeden na druhého.

„Vzťah v manželstve je ako karavána na púšti, čo si tam kto prinesie, tak tam má (úsmev)…“ Čiže aj osobná práca na sebe je dôležitá. Pokánie. Nie len v zmysle ľútosti nad svojimi hriechmi, ale celkového obrátenia sa. Uvidenia niečoho nového. Novej cesty, nového spôsobu. Naša svätosť by mala byť aj o tom, akou cestou ideme. A nemusíme zistiť, že tá cesta, ktorou ideme, je zlá. Ale môžeme zistiť, že je aj lepšia. A toto možno chýba ľuďom v kresťanskom svete, lebo ide cestou prikázaní a myslí si, že je na dobrej ceste. Keď nerobím zle, to ešte nie je celá cesta. Lebo môžeme napríklad zistiť, že niektoré veci zanedbávame. A to nerobím niečo zlé, ale ide o to, že si niečo nevšimneme.

Pre svätosť každodenného života nepotrebujeme pokánie v moralistickom zmysle, že som spravil niečo zlé. Ale že chcem byť niekým iným, chcem byť viac na obraz Krista. Viac na obraz človeka, ktorý žije plný Ducha Svätého a môže dávať viac, ako dal doteraz. V budovaní osobnej svätosti je dôležitý tento rozmer… rozmýšľať, aký som a aký by som mohol byť.

Snímky: archív don Pavol Grach