Salezián Marián Valábek: Pri príprave na manželstvo nesmie chýbať ekonóm

Ak by mala byť príprava do manželstva najlepšia, venoval by jej dva roky, raz týždenne. Prizval by do nej aj ekonóma, lebo dnešná doba si to vyžaduje. A zameral by sa na to, aby sa mladí viac spoznali a rodiny spolu viac hovorili. Toto podľa neho najviac trápi dnešné manželstvá a rodiny. Riaditeľ Centra pre rodinu Bratislavskej arcidiecézy. Salezián Marian Valábek (63).

Šéfujete Centru pre rodinu, ktoré pokrýva územie Bratislavy. Práve tu sú rodiny a manželstvá najohrozenejšie. Máte to ťažšie ako iní na Slovensku?

Hľadáme spôsoby, ako sa priblížiť a vniknúť do tejto situácie. Aby sme jej porozumeli a mohli sme pomáhať ešte viac. Keď som túto službu prijal, mal som určitú predstavu podľa dokumentu pápeža Jána Pavla II. Familiaris consortio, ktorý hovorí o rodine v dnešnom svete. Boli sme však trošku zabrzdení tým, že nemáme priestory. Sú síce k dispozícii, treba ich však zrekonštruovať podľa usmernenia pamiatkarov. Dúfam, že sa to rozbehne rezkejšie. Je to náš sen, aby sme mali budovu. Nie, aby sme niečo vlastnili, ale aby sme mohli viac slúžiť rodinám v celej arcidiecéze.

 

Čo je možné robiť v týchto podmienkach?

Snažíme sa v prvom rade dostať na rekolekcie kňazov a cez kňazov k rodinám, lebo rodiny sú základom vo farnostiach. V ponuke sú rôzne formy pastorácie rodín, ktoré poznáme a chceme ich sprostredkovať. Tiež máme skúsenosti z iných diecéz.

 

Ako vyzerá situácia s “vašimi” rodinami?

Určite je to v Bratislave ťažšie, máme tu aj najviac rozvedených. Tiež veľmi veľa tých, ktorí si ani neuvedomujú, že žijú nesprávne. Žijú nadivoko a zatiaľ sa nechystajú do manželstva.  Práve ich by bolo dobré zasiahnuť, no máme malú šancu im vysvetliť, že žijú krivdu voči sebe a svojim deťom, ako to pomenúva Wanda Półtawska. Stretneme ich, iba ak prídu s nejakým problémom alebo s tým, že sa chcú zosobášiť. Ich priatelia im síce povedia, že to, čo žijú, nie je správne, ale oni si to nemyslia. Sú to však prvé chvíle, kedy si začnú uvedomovať, že niečo nie je v poriadku.

 

Existujú štatistiky, ako to vyzerá v Bratislave?

Štatistiky sú, aj nie sú. Niektoré sú nepresné, iné sa dajú získať napríklad zo Štatistického úradu. My však nepotrebujeme štatistiky, ale potrebujeme hľadať možnosti a ponúkať ich. Vychádzam z toho, čo naznačil pápež Benedikt XVI. minulý rok v Miláne, keď povedal, že prevenciou pred rozvodmi je poriadna príprava do manželstva a sprevádzanie rodín.

Ďalšia vec, ktorá ma fascinuje a ktorú pápež zdôraznil pár dní po tomto stretnutí je, že tam zažil epifániu rodiny. Vidím to i na našom saleziánskom stredisku na Mamateyovej. Je tu veľa animátorov, ktorí sú už zosobášení a prichádzajú sem so svojimi deťmi. Takto vydávajú svedectvo deťom z rozbitých rodín, že je možné žiť aj inak. A oni sú tými, ktorí robia epifániu rodiny. Ich svedectvo sa s deťmi nespočítava, ale násobí. Tiež nežijú bez problémov, tiež sa musia finančne zabezpečiť, a keď pribúdajú deti, nestačia im jednoizbové byty. No vedia sa obracať, hľadajú, stretávajú sa a navzájom si pomáhajú.

 

Má každá diecéza na Slovensku Centrum pre rodinu?

Nemá. Takéto centrum je zatiaľ v Banskej Bystrici, v Žiline je známe pod názvom Rodinkovo. V Košiciach je vyčlenený kňaz, ktorý má pastoráciu rodín, je tam tiež veľmi aktívny Inštitút rodiny, ktoré vedie p. Nováková. Podobné miestne centrá sú v Bratislave, Trnave, Nitre a inde. Sú to regionálne skupinky laikov alebo skupinky pri hnutiach, niektoré s podporu kňazov a farností.

 

Nie je problémom vášho centra to, že okrem Bratislavy pokrýva aj juh Slovenska a Záhorie, čo sú rozdielne svety?

Bratislava je určite svet sám o sebe. Veľa ľudí však sem dochádza za prácou práve z týchto oblastí. Nevidím tu problém, žeby sa to nedalo prepojiť. Rozdiel je v tom, že ľudia na vidieku sú zamestnaní inými problémami ako v mestách, majú mnoho práce okolo pozemkov a domov. V Bratislave zasa pracujú od rána do večera v kanceláriách. Ak majú deti, musia odbiehať z práce, aby previezli deti z jedného krúžku na druhý a potom utekajú znova do roboty. Existuje tu veľa aktivít, ktoré však súvisia s časom.

 

 

KEDYSI BOLO V RODINÁCH VIAC ROZPRÁVANIA A PRÁCE

Správne postoje pre zdravú rodinu sa formujú už v detstve, vo vlastnej rodine. Ako si spomínate na vaše detstvo?

Bol som najmladší a vyrastali sme v rodinnom dome. Súrodencov som veľmi nezažil, lebo prvá sestra je o 19 rokov staršia. Najčastejšie som bol so sestrou, ktorá sa narodila predo mnou. Mali sme záhradu, na ktorej sa veľa robilo, chodieval som do školy do Galanty a záležitosťou každého dňa bol futbal. Pán Boh mi prihral to, že brat bol organista a ja som chcel tiež hrávať na organe a to ma formovalo. Od 12 rokov som sa musel naučiť rozkázať si. O siedmej bola svätá omša, počas ktorej by sme ešte hrali futbal. Musel som sa vzdialiť, chalani mi nadávali, prečo ruším hru a robím problémy. Naučilo ma to však hovoriť nie.

 

Vnímate, že dnešných rodinách chýba disciplína?

Istotne. Je náročne si povedať nie. Guy Gilbert spomína, že mladí, ktorí mu pomáhali, sa mu priznali, že hoci robili všetko preto, aby im ich rodičia povedali na ich nápady áno, v skutočnosti túžili, aby povedali nie. Rodičia im však všetko vynahradili peniazmi a preto skončili na ulici a na okraji spoločnosti s veľkými problémami, ktoré musel pomáhať riešiť Guy.

My sme to mali trochu ľahšie, z mediálneho prostredia máme dnes veľa ponúk a to nás ovplyvňuje. Doma sme mali iba rozhlas a čítal som ešte noviny. Najmä šport, o ktorom sme sa rozprávali s otcom, i keď ho až toľko nezaujímal ako mňa s bratom. Futbal, či hokej, sme počúvali v rozhlase alebo sme pozerali iné športy u susedov, ktorí mali televízor. Dnes to majú mladí i dospelí ťažšie. Potrebujú si vedieť rozkázať, povedať nie, aby všetko kriticky nehltali.

 

Aký je rozdiel medzi rodinami vtedy a dnes?

V rodinách sa kedysi veľa rozprávalo. Existovalo mnoho spoločných podujatí, ktoré rodinu spájali alebo spájali viacero rodín. Napríklad páranie peria, mali sme husi a raz za rok, dva až tri dni, prišli známi z okolia a páralo sa a rozprávalo.

Tiež sa s nami otec dokázal hrať. Keď som ostal doma sám, bez súrodencov, bolo to síce zložitejšie, no prichádzali vnuci a rodičia sa starali o nich. V rodine sa vždy viedla komunikácia a vždy sa nejakým spôsobom viedlo k práci. A nedeľa bola celá vyhradená rodine. Chodili sme na návštevy, či už k starým rodičom, alebo niekomu inému.

 

 

MANŽELIA SA NEPOZNAJÚ, V RODINE CHÝBA KOMUNIKÁCIA

Čím trpia dnešné manželstvá?

Mladí sú prekvapení z toho, koho si vzali. Myslia si, že sa poznajú, no pri vstupe do manželstva sa začnú ukazovať všetky slabosti. Ak na to nie je mladý človek pripravený, zostane sklamaný, pretože sa nenaplnili očakávania a nespomenulo sa to počas prípravy do manželstva.  Vznikajú prvé krízy. Ak nie sú tieto manželstvá sprevádzané (či už sviatosťou zmierenia, rozhovormi s kňazom alebo inými manželmi) a otvorene sa nerozpráva, sklamanie sa stupňuje. A keď týmto ľuďom nikto nepovie, že existuje cesta von z tohto problému, končí to spôsobom: čo sa na prvý pohľad nedá opraviť, to treba vyhodiť.

 

Ako možno v tejto situácii pomôcť?

Treba im reálne hovoriť a ukazovať, ako to v manželstve vyzerá. Veľkú zodpovednosť majú manželia, ktorí ich pripravujú. Prípravu do manželstva by nemal robiť prioritne kňaz, ale manželia – skupina ľudí, ktorí tieto veci poznajú a zažili ich. Kňaz pozná veľa z rozhovorov a spovedí, môže to prepojiť, doplniť a pritom sa sám veľa naučiť pre službu rodinám.

 

Príprava do manželstva aktuálne prebieha v rôznych formách kurzov: víkendovom, 3 celodenné stretnutia a 9 večerných. Ktorá forma je najlepšia?

Zo skúseností sú najlepšie stretnutia, ktoré sú večer, vždy raz za týždeň. Mladí preberú tému, hovoria však aj o všeličom inom. Nie je tam s nimi len pár, ktorý ich pripravuje, ale často si zavolajú aj ďalších. Dobré sú aj víkendové kurzy, ale treba si uvedomiť, že tam nie je čas spracovať veci. Na kurzoch sa treba viac zamerať na problémy, ktoré prichádzajú a budúci manželia ich budú musieť riešiť.

 

Nie je vstup do manželstva aj krokom do neznáma?

Páči sa mi, ako pápež František hovorí v Encyklike Lumen Fidei o Abrahámovi, ktorý dostal s povolaním zároveň aj prisľúbenie. A bol pozvaný vykročiť do neznáma. V tomto kroku vykročil zároveň aj do priestoru Božieho Slova a Boh mu ďalej a ďalej hovoril. Manželia sú v tejto istej pozícii. Pápež František hovorí, že sviatosť manželstva je sviatosť tých, ktorí s Abrahámom vykračujú do neznáma. Kráčajú ruka v ruke v Božej ruke.  Ak si to uvedomujú, prežívajú sviatosť manželstva. Do toho prídu deti, tie sa držia za ruky svojich rodičov a cez nich kráčajú spolu v Božej ruke.

 

Čo najviac trápi dnešné rodiny?

Majú na seba málo času a málo spolu komunikujú. A ak komunikujú, tak sa nepočúvajú. Je dosť časté, že hovoria všetci naraz a nikto nikoho nepočúva.  Láska sa u nich neprejavuje tým, že slúžim, ale tým, že čakám. Z tohto očakávania býva často sklamanie, že si ma nikto nevšíma. Dalo by sa hovoriť ešte o mnohých veciach.

 

Aby sme neboli len negatívni. Sú vo vašom okolí dobré kresťanské rodiny?

Sú a je ich dosť, ale určite nie sú ideálne. Ani jeden z týchto párov, ani jedna z týchto rodín nie je ideálna. Bolo by nebezpečné, ak by také boli. Sú to skutoční manželia, ktorí sa neboja žiť a aj keď spravia chybu, chcú ju opraviť. Snažia sa o to, aby večer nezapadlo slnko nad ich hnevom. A ak nevládzu, pokračujú v riešení ďalší deň, no stále toto riešenie hľadajú.

 

NEJDE TU IBA O OBRAD, ALE O CELÝ ŽIVOT

Na čo je dôležité nezabudnúť v dnešných rodinách?

Na slová pápeža Františka: prepáč, prosím a ďakujem. Zabúda sa na ne.  Často sa tiež zabúda na to, že sviatosť manželstva je na celý život a do tohto tiež pápež František často zabŕdne pri prejavoch. Nejde tu iba o obrad, ktorý je dekorácia, ale o manželstvo, ktoré je celoživotnou snahou. Obrad manželstva iba otvára dvere do života manželstva a rodiny. Je to častý omyl, ktorý sa dostal do Cirkvi. Deti sa pripravujú na prvé sväté prijímanie, nie na celoživotné prijímanie Krista. Potom to skončí tak, že máme za sebou prvé sväté prijímanie, máme za sebou birmovku, o ktorej pápež hovorí ako o sviatosti rozlúčky.

 

Čo ešte treba mať pred očami?

Pápež raz spomínal sv. Františka Xaverského a situáciu, keď urobil hlboký úklon pred manželmi. Vďaka tomu som si uvedomil, že keď prichádzam do kaplnky alebo kostola a pokľaknem si pred Sviatosťou, kľaknem si pred Kristom. Každé ráno by som si mal pokľaknúť aj pred svojou sviatosťou, lebo si pokľaknem pred Kristom, ktorý je v mojej sviatosti kňazstva. Dokonca aj vtedy, keď som hriešny. A toto isté majú urobiť aj manželia: pokľaknúť si pred svojou sviatosťou (svojím manželom a manželkou, lebo v nich je Kristus), hoci majú chyby. Je to ohromne silný pohľad. A pápež František to potvrdzuje na twitteri z 23. novembra: „Sviatosti v nás sprítomňujú Ježiša Krista. Preto je dôležité spovedať sa a prijímať Eucharistiu“.

 

Ako to vyzerá s modlitbou v našich rodinách? U mnohých sa obmedzila iba na modlitbu pred jedlom počas nedeľného obeda.

Je to problém. Kardinál Meisner píše v jednej zo svojich kníh, že v rodine musí byť trojaká modlitba:  osobná modlitba, modlitba manželov a modlitba rodiny. Najľahšia je modlitba rodiny, lebo s deťmi sa dá pomodliť rýchlo a rodičia majú pokoj. Problémom nie je ani osobná modlitba, najťažšia je modlitba manželov. Je ľahké sa modliť, keď mladí spolu chodia,  v  manželstve však majú na očiach svoje chyby, aj tie najkrehkejšie,  a pýtajú sa: ešte aj vtedy sa máme modliť, keď sme pohádaní? Na toto myslí pápež, keď hovorí, že zabúdame na slovo prepáč. Táto modlitba začína slovom prepáč. Ak druhému ubližujem a narobím mnoho chýb, musím mu povedať prepáč.

 

Na čo myslí pápež, keď hovorí o slovíčku prosím?

Na to, že druhého nemôžem meniť podľa seba a bezcitne mu povedať daj sem, urob to takto. Treba povedať prosím. Ani na Boha sa neobraciame bez prosby. A môj manžel a manželka, ktorí sú mojou sviatosťou, a je v nich Kristus, si zaslúžia povedať prosím.

 

Kedy použiť slovo ďakujem?

Ďakovať sa dá za mnohé veci. Veď, čo máš a čo by si z toho nebol dostal?

 

JE NAŠOU POVINNOSŤOU POVEDAŤ NIE

V poslednej dobe vnímame okolo seba upúšťanie od hodnôt, ich relativizovanie. Kedysi bolo nemysliteľné v kresťanských rodinách, aby mladí išli spolu dvaja na dovolenku, strávili vedľa seba noc. Dnes sa nad tým nikto nezastavuje. Viete, prečo to tak je?

Je to zložitejší problém. Ovplyvňuje to dnešná kultúra, ktorá sa nás všetkých dotýka. Babky si napríklad neuvedomujú, že pozerajú porno. Kde? V každom seriály a každý deň. Ľudia tam sa rozchádzajú, začnú žiť s ďalšími a takto dookola. Nie je tam sexualita, ale skoro všetci prežívajú a prijímajú túto mentalitu, hoci je zlá. A potom zrazu oni, starí ľudia, nemajú problém, keď idú mladí spolu na dovolenku. Pre mňa je vtedy vždy jasné, že ak idú, nech ide partia, spia oddelene a majú jasné kritéria, aby sa vedeli vzájomne chrániť.

 

Ako sa voči nim správať?

Celkom jasne im treba povedať, že ísť vo dvojici nie je pre nich dobré. Často zabúdame na to, že tí ľudia sú slobodní a chceli by sme ich zviazať a zastaviť, aby to neurobili. Ani Boh neberie človeku slobodu, aby mu zabránil hrešiť. Dal nám slobodu so všetkým, čo to zahrňuje, aj s následkami, že si to skôr, či neskôr odskáču. Netrestá, ale tieto následky ich neskôr samé potrestajú a prejavia sa v ich vzťahu. Je najvyšší čas robiť za to pokánie…

 

Je povinnosťou veriacich povedať jasné nie a nemlčať?

Áno, treba to pomenovať jasne, lebo títo ľudia to nemusia vedieť.  Je nevyhnutné to povedať, zakázať to nemôžeme, pokiaľ sú dospelí a ekonomicky samostatní a majú vlastné bývanie. Často sa ma pýtajú: môžeme použiť antikoncepciu? Poviem im, môžete, ja vám to nezabránim, aby ste si ju kúpili. Dobré to nie je,  a musíš vedieť, že ti to uškodí, že ti to škodí nielen na tele, aj na duši. Wanda Półtawska to, pri návšteve v Šaštíne, nazvala krivdou.

 

Čiže by ste im radi dopriali dobré veci, ale pozeráte už zo skúsenosti ďalej?

Prajem im veľmi dobro, aj veľmi túžim, aby žili pekne. Bolí ma, že to nerobia dobre a že si ponesú následky. Sexualita je nádherná vec, aj Boh sa teší v nebi. Mark Gungor hovorí, že Boh nemá problém vidieť manželov nahých, nádherných a milujúcich sa, veď sám ich takých stvoril.

 

Skúšali ste sa vcítiť napríklad do mladých, ktorí žijú spolu, no nechcú sa zosobášiť?

Skúšal, hľadal som odpovede, aj som sa ich pýtal. Nevedeli mi odpovedať. Mali síce argument, že to treba vyskúšať, no poznám takých, čo skúšali štyri roky a potom vstúpili do manželstva a nešlo to. Podľa mňa to nie je o vyskúšaní, ale o inom. Ak to Boh od nás chce, vie, čo robí. Sexualite sa musia manželia učiť napríklad aj šesť, sedem rokov.

Zdá sa mi, že sme si trošku spotvorili Desatoro, keď hovoríme nezosmilníš. Tam je celkom jasne napísané: nezcudzoložíš. A žiť pred manželstvom a mimo manželstva je cudzoložstvo, lebo si neverný svojmu budúcemu manželovi a manželke. A tou osobou môže byť nakoniec ešte niekto iný. Keď masturbuješ, si neverný, lebo toto nepatrí tebe. Je to krivda, ktorou krivdíš svojmu manželovi, manželke. A potom sa nám to vráti v zlom ovocí: mladí nemajú chuť ísť do manželstva, celý život sú v totálnej neistote a trpia. A potom trpia deti, lebo dieťa má právo na rodičov, ktorí sú sviatostne zosobášení.

 

 

PRI PRÍPRAVE NA MANŽELSTVO BY NEMAL CHÝBAŤ EKONÓM

Rodine sa venujú napríklad dokumenty Gaudium et spes a Familiaris consortio. Existujú manželia, ktorí ich čítali? Ako prijímajú toto učenie?

Tí, čo ich čítali, s nimi nemajú problém. Pretože sú to tí, čo majú o tieto veci záujem. Familiaris consortio je dlhý dokument, no problémom je, že sme sa nenaučili čítať. Naučili sme sa pozerať televízor. Treba si však týmto aj inými dokumentami preskákať, nestačí raz alebo dva razy, ale nechať to do seba preniknúť.

 

Spomínali ste, že príprava do manželstva nepočíta s novými fenoménmi, ktoré sa objavujú v dnešnej dobe. Ktoré sú to?

Je nutné sa zaoberať viac materiálnymi hodnotami a sociálnymi istotami. Málokto z nás je pripravený obstáť v ekonomike. Ak sú ľudia jednoduchší, narobia si všelijaké hypotéky, ktoré nie sú schopní splácať. Vyvolá to napätie a nervy a tým sa môže manželstvo zrútiť. S touto výchovou by mali začať už rodičia, naučiť deti hospodáriť s malými prostriedkami. Mojich rodičov to napríklad nenapadlo, ale dnes vidíme, že je to potrebné.

Potom sú iné veci, keď napríklad muž musí vedieť, že žena je iná ako on. Nemôže od nej chcieť to, čo by chcel od iného muža a opačne. Táto rozdielnosť je veľký dar, no treba ju spoznať. Muž musí poznať fyzionómiu ženy a všetko, čo je za tým. Ak by to dobre nevedel, bude jej ubližovať. Ak by žena nepoznala dobre muža, bude ho provokovať. Toto je jedna z výziev dobrej prípravy.

 

Ak by ste mali voľné ruky a mohli sa zasnívať, aká by bola ideálna príprava na manželstvo?

Trvala by aspoň dva roky, raz týždenne. Je toho toľko , čo by sa dalo prebrať. Cez prázdniny by som im však dal voľno. (smiech)

 

Dnes sa do prípravy snažia zapojiť viac ľudí, aby bola komplexnejšia, napríklad psychológa, lekára.

Títo dvaja mi robia problém. Prečo tam sú, pretože je to móda? Treba si uvedomiť, načo je lekár – aby liečil. Ak ide o prevenciu, môže urobiť prednášku, ale toto robia aj rodičia. Psychológ? Môže tiež urobiť preventívnu prednášku, ale on sa zameriava predovšetkým na patologické javy. Treba ho vyhľadávať, keď ho treba. A musí byť dobre “podkutý” v manželskej problematike.

 

Kto by tam, naopak, nemal chýbať?

Mali by tam byť manželia, ktorí majú skúsenosti a primerané vzdelanie. Samozrejme, že tam treba aj odborníkov. Určite by tam mal byť ekonóm, ktorého sme spomínali. Je dobré, ak je medzi manželmi aj manželský psychológ, lebo vie predvídať veci. Cielene však nie, iba keď treba pomôcť. Zárukou v prevencii sú manželia, ktorí vedú prípravu a v pozadí kňaz. Nie ako jednorazový služobník, ale ten, čo ich sprevádza sviatostným životom.

 

Ako sa čo najlepšie pripraviť na manželstvo?

Každá príprava sa skladá z troch častí: vzdialenej, blízkej a bezprostrednej. Možno sme sa u nás venovali všetkým etapám, no nebolo to vedomé. Treba si to doštudovať, lebo manželia sa nemajú učiť len spolu žiť a mať deti, ale musia to odovzdávať aj ďalej.  Manželia, ktorí si tieto veci neosvojili skôr, ako sa vzali a stali rodičmi, si ich musia naštudovať  “za pochodu”. Rovnako ako som to študoval ja, alebo blahoslavený Ján Pavol II. Tí, čo sa idú pripravovať do manželstva, majú príležitosť to vedieť  vopred, aby zbytočne nerobili chyby a nestrácali čas. Budú ho potrebovať pre rozlišovanie nových vecí, ktoré nám prináša táto doba.  Mladí i manželia to potrebujú študovať, lebo neboli vysvätení pre seba, rovnako ako som nebol vysvätení ja. To “Choďte do celého sveta!” neplatí iba pre kňazov. Zabúdame na to a neuvedomujeme si to.

 

Čo znamená “Choďte do celého sveta!” konkrétne v živote rodiny?

Otvoriť oči a pozerať okolo seba. Pomôcť tým, čo to potrebujú, podľa našich možností.

 

Prečo by mal (jednou vetou) manželstvo tvoriť muž a žena?

Lebo to tak chcel Boh.

 

A ak by ste dostali viac priestoru?

Boh nás takto pripravoval a všetky veci hovoria, že to tak je. Nič z iných vzťahov nemá perspektívu. Ak myslíme na ekonomickú perspektívu pre celú spoločnosť, nemôže byť dobré rozbité manželstvo. Dvaja gayovia a dve lesby nemôžu byť perspektívni. To je konštatovanie, v ktorom si ich naplno vážim ako ľudí. Keď vychádzame zo skúseností, manželstvo je najideálnejšie, najlepšie spoločenstvo, ktoré sme tu kedy mali.  My kňazi, zostávame slobodní pre službu, ktorú manželia a rodiny potrebujú. Nie sme tu sami pre seba, ale pre nich. Rovnako manželia a rodičia sú tu pre druhých.

 

Fotografie: Mária Jakušová.
© Copyright cesta+(2013).