Salezián František Kubovič: Najhoršie je, ak príprava na birmovku je anonymná masa, ktorá sa nepozná

Prijatím sviatosti birmovania sa mladý človek stáva dospelým kresťanom. Vybavený plnosťou darov Ducha Svätého vykročí do života s novým pocitom zodpovednosti, že odteraz je za svoje napredovanie vo viere a spoznávanie Ježiša Krista zodpovedný on sám. O birmovke ako o dôležitom míľniku v živote každého kresťana sme sa porozprávali so saleziánom Františkom Kubovičom, ktorý sa birmovancom venoval dlhé roky počas svojho pôsobenia v Bratislave.

Otec František, patríte do rehole saleziánov. Bola práca s mladými ľuďmi vždy vašou veľkou túžbou?

Áno, môžem povedať, že už od mladosti, od strednej školy. Túžil som buď učiť na škole, alebo sa nejakým iným spôsobom venovať mladým.

 

Dlhé roky ste pracovali s birmovancami na Miletičovej ulici v Bratislave. Ako si na toto, určite krásne, obdobie vášho života spomínate?

Skupina Elán spieva v piesni o prvej láske: „Lebo žiadna iná nebude už prvá.“ Keďže „Miletička“ bolo moje prvé miesto, kde som pôsobil po kňazskej vysviacke, tak je to ako s prvou láskou, do nej vloží človek všetko.

Ako salezián a aj ako kňaz som zažil všetko. Mohol som sprevádzať ľudí v ich rôznych životných etapách. Pracoval som s deťmi až po seniorov, od sobášov až po pohreby. Príprava na všetky sviatosti, krásny život v komunite, množstvo akcií, výletov, táborov, duchovných cvičení, oratko, duchovné akcie, ružence na Hlbokej, časopis Miletičkár a rôzne publikácie, dokonca aj stavba nového oratka.

 

To znie naozaj veľmi pestro…

Stretol som tu toľko jedinečných ľudí, otvorených, úprimných, pracovitých, dobrých, ochotných spolupracovať a robiť dobré a veľké veci. Mladých, z ktorých sa pred mojimi očami stávali otcovia a mamy, starajúci sa o svoje deti. Boli to hlboké a osobné vzťahy budované na viere a nie len na niečom povrchnom.

Ochota otvoriť srdce, ukázať ho také, aké je, to chce odvahu a takých mladých tu bolo veľmi veľa. Považujem to za veľký dar. Privádzať ich k živej viere bola pre mňa priorita. Zdravý vzťah si prejde aj krízou a to je dobré, aspoň sa ukáže, aký naozaj je a ja som vďačný, že prišli aj ťažkosti, ale cez modlitbu sa ich podarilo vyriešiť a posunúť sa niekde ďalej.

 

 

AK CHÝBA VNÚTORNÉ A SLOBODNÉ PRIJATIE TEJTO SVIATOSTI, NEPOMÔŽE ANI DESAŤ BIRMOVIEK

Prejdime teraz k birmovancom. Sviatosť birmovania je pre mladých ľudí neraz posledný dôvod na spojenie s Cirkvou. Mnohí ju prijmú len preto, že si to želajú ich rodičia, alebo preto, že sa nechcú vymykať zvyklostiam. Prečo si myslíte, že je to tak?

Pre niektorých áno, pre niektorých nie, nedá sa to zovšeobecniť. Niekedy sa mladým predstavuje birmovka ako ukončenie niečoho, čo je vlastne začiatok prežívania viery, ktorá sa ohlasuje. Je smutné, ak sa birmovka vníma ako niečo, čo treba splniť, dosiahnuť. Ak mne mladí vraveli, že „ju treba mať“, tak som sa ich pýtal, či sú zberatelia „diplomov a pamätných listov“ z krstu, prvého svätého prijímania a koľko ich ešte chcú mať. Aj keď možno nie všetci mladí reagujú po prijatí tejto sviatosti tak, ako by sme si predstavovali.

 

Ako to zvykne u nich pokračovať ďalej?

Nezabúdajme, že je to celoživotná cesta viery, ktorá je u každého jedinečná so svojimi etapami. Je smutné, ak sa povie, že sa mladí po prijatí tejto sviatosti rozídu s Cirkvou. Cirkev nie je len kňaz, on je to jedno percento, ale kde sú tí ostatní členovia Cirkvi – laici? My často redukujeme všetko na prípravu, ktorú robí kňaz a zvyšku Cirkvi je ukradnuté, ako skončia mladí pripravujúci sa na túto sviatosť. To je smutné, ak nie je do toho zapojené celé spoločenstvo.

Nemyslím si, že sa rozídu s Cirkvou. Môže prísť nejaká udalosť, ktorá zasiahne do ich života, ich sobáš, krst, alebo prvé sväté prijímanie ich detí. Áno, sú aj takí, ktorí si povedia: konečne mám už všetko! Ja som sa počas prípravy a počas osobných rozhovorov mladých vždy pýtal, prečo chcú prijať sviatosť birmovania.

 

Aké boli ich odpovede?

Takých, ktorí vraveli, že je to kvôli rodičom, nebolo až tak veľa, ako sa to často prezentuje. Cenil som si však ich úprimnosť a pomáhal som im nájsť v tom celom hlbšie motivácie. Málo veríme mladým a aby si to dospelí zjednodušili, tak sa to zakryje tvrdením, že mladý človek chce prijať túto sviatosť len kvôli babke či rodičom. My sme mali prípravu nastavenú tak, že kto chcel, mohol vždy slobodne odísť. Vždy odchádzalo tak okolo osem mladých, ale boli slobodní a myslím, že aj šťastní. Niekedy berieme birmovku ako „mágiu“, že po nej sa niečo zázračne zmení. Ale ak chýba vnútorné a slobodné prijatie tejto sviatosti a viera, tak nepomôže ani desať birmoviek. Nespochybňujem pôsobenie sviatosti birmovania, ale dôležité je pripraviť na ňu predovšetkým naše srdce.

 

Sú aj také prípady, keď si niektorí potrebujú urobiť birmovku len tak „narýchlo“, kvôli podmienke pre uzavretie sviatosti manželstva, alebo preto, lebo idú niekomu za krstného rodiča…

K uzavretiu sviatosti manželstva nepotrebuje človek birmovku. Takže to treba mladým povedať a s tým vysvetliť aj dôvod, prečo je dobré ju mať. Čo sa týka krstného rodiča, treba si položiť otázku, akú úlohu zohráva celkovo. Iné to bolo v prvotnej Cirkvi, alebo pri krste dospelého, kde bolo potrebné, aby nového kresťana sprevádzali a uvádzali do tajomstiev viery. Ak sa krstí dieťa, je to v prvom rade úloha rodiča. Ak to nerobí, tak má pomáhať krstný rodič. No koľko krstných rodičov dnes naozaj plní túto úlohu? Je to opäť o formalizme, ku ktorému, žiaľ, často vychovávame aj v Cirkvi. Spokojne stačí povedať mladým: ak nemáš birmovku, tak môžeš byť svedkom pri krste. Treba ľuďom vysvetľovať veci, učiť ich v slobode ich prijímať a veriť im, že dozrievajú.

 

Stotožňujete sa s tvrdením, že rodičia sú pre svoje deti prvými vychovávateľmi vo viere a ich osobný príklad a svedectvo viery je veľmi dôležité?

Samozrejme, úloha rodičov je nenahraditeľná. Ak dieťa dostane dobré základy a príklad, tak je to veľká výhoda a predpoklad, aby ľahšie prijalo osobnú vieru. Samozrejme, nikdy to neplatí na sto percent, ale ani naopak. Poznám veľa mladých, ktorí práve cez birmovku evanjelizovali svojich rodičov a priviedli ich k viere. Prežívanie liturgického roka, spoločná modlitba, svedectvo lásky voči druhým sú veci, ktoré ak dieťa vidí v rodine, tak si ich osvojí. Je dôležitý príklad obidvoch rodičov, lebo prežívanie viery je iné u muža a iné u ženy.

 

Ako prežívajú muž a žena svoju vieru?

Prežívanie viery vychádza už len z toho, že muž a žena sú iní z biologického, z psychického, a teda aj duchovného hľadiska. Je všeobecne známe, že muž inak vníma svoje okolie. Všíma si iné veci, zapája viac iné zmysly ako žena a je viac racionálny. Ženy sú zase citlivejšie, sú citlivé na veci, ktoré muža až tak nezaujímajú. To sa prejaví aj v spôsobe prežívania viery. Samozrejme, že sa nedá všetko na všetkých aplikovať, ale povedzme, že muž a žena majú k prežívaniu viery rozdielnu tendenciu.

 

Môžete uviesť konkrétny príklad?

Pre muža vyjadrením viery a lásky k Pánu Bohu je napríklad brigáda v kostole, kde dokáže byť aj celý deň a pracovať. Takto on slúži druhým a Bohu. To som často zažíval, keď birmovanci prišli na brigádu ku kostolu. Boli ochotní „makať“ s tým, že to bol ich prejav viery a služby. Chlapci by sa nevydržali dlho modliť. Dievčatá sa vedia omnoho dlhšie rozprávať s Ježišom, čím netvrdím, že chlapci nie, ale kým mu to oni všetko vyrozprávajú… (smiech)

Muž viac hľadá rozumové odôvodnenie svojej viery, hľadá dôvody, aby veci sedeli a zapadali do seba. Debatuje o nich, nedbá až tak na vonkajšie prejavy, detaily alebo prostredie. Pre ženu je dôležité sa pri modlitbe cítiť dobre. Preto nemá problém skrášľovať miesto modlitby kvetmi, plachtami, sviečkami. Mužovi na tom až tak veľmi nezáleží. Je tak prirodzené, že ženy sa omnoho viac modlia ako muži. No nemôžu nútiť mužov, aby sa modlili presne tak ako oni. Možno by bolo zaujímavé zistiť, aké náboženské knihy čítajú dievčatá a aké chlapci. Samozrejme, nemôžeme dávať tieto veci do protikladu, ide skôr o istú tendenciu v prežívaní vzťahu s Bohom.

 

 

Myslíte si, že je dôležité, aby deti videli aktívny príklad viery u svojich rodičov už od svojho útleho veku?

Určite, pretože formuje dieťa, jeho návyky, postoje, svedomie, vzťah k Bohu, ľuďom a svetu. Ale ani to nezaručuje, že dieťa bude veriace, lebo v akomkoľvek vzťahu lásky musí byť sloboda, aj vo vzťahu k Bohu.

 

Čo ak takýto príklad v rodine chýba, dá sa vzbudiť viera a pracovať na nej aj bez neho?

To je to, čo som už spomínal, je to úloha spoločenstva, animátorov, farníkov a starších mladých a dospelých. Mať záujem o mladších, všímať si ich, prihovoriť sa im. Reálne sa zaujímať o ich život. Sila spoločenstva je veľká. Zrazu mladý človek vidí, že nielen on má istý druh ťažkostí, ale aj jeho rovesníci a spolu s nimi sa cez ne omnoho ľahšie prechádza. Viera nie je o vedomostiach, iste aj tie sú dôležité, ale o vzťahu k Bohu.

 

Čo ešte môže mladým pomôcť?

Veľmi dôležité je tu i osobné sprevádzanie mladého človeka. Najhoršie je, ak príprava na birmovku je anonymná masa, ktorá sa nepozná a ak tam ten mladý človek nenájde niekoho, kto sa o neho skutočne zaujíma. To je tajomstvo úspechu, nájsť kľúč od srdca mladého človeka.

Ak kňaz povie – ja ich mám sto, to sa nedá, aby som ich všetkých poznal osobne –, tak práve na to sú tam dospelí veriaci, animátori a katechéti, aby vzbudili túto dôveru. Aby sa mladý človek necítil ako v stáde, ale ako v rodine, kde sa jedni o druhých zaujímajú a sú prijímaní a môžu rozvíjať svoje dary. Ak to nezažijú, tak si nájdu iné miesto, kde ich prijmú a dajú im možnosť realizovať sa.

 

Dnešný svet ponúka mladým zaujímavejšie ponuky, ako je osobná modlitba a návšteva kostola. Čo v tomto prípade nútiť, či nechať tak?

Svet vždy ponúkal a bude ponúkať zaujímavejšie ponuky, ktoré nás očaria. Neplatí to len pre mladých. Ak sa v rodine chodí na svätú omšu spoločne a nedeľa sa vníma ako sviatočný deň, na ktorý sa tešíme a pripravujeme, ktorý prežívame inak, ako tie ostatné dni, stáva sa to čímsi prirodzeným. Nechcem povedať, že zvykom, ale súčasťou prežívania vzťahu s Bohom sa tak pre dieťa stane normálnym a aj to, že ide na svätú omšu a modlí sa.

V istom veku sa však dospievajúci chce osamostatniť. Chce byť s kamarátmi a s nimi chce ísť na omšu a aj sa po nej s nimi stretnúť a to treba rešpektovať, aj keď v rodine bol zvyk, že sa chodilo spolu. Treba začať nechávať dieťa „vylietavať z hniezda“ a začať brať vážne aj jeho pohľad na život viery. Nebyť ten rodič, ktorý všetko vie a má na všetko riešenie. To platí aj o modlitbe – v istom okamihu už dieťaťu nevyhovuje večer spoločná modlitba, tu treba byť zas kreatívny a vymýšľať iné možnosti. Dôležité je sprevádzať, počúvať, chápať, vysvetľovať, usmerňovať, byť trpezlivý.

 

 

NIKDY NEVIEME, AKO BOŽIA MILOSŤ NA BIRMOVANCOV ZAPÔSOBÍ, A NEMÔŽEME JEJ TO ANI URČOVAŤ

Na druhej strane, sú aj mladí, ktorí sa na sviatosť birmovania tešia a chápu ju ako príležitosť na získanie darov Ducha Svätého, na prehĺbenie svojej viery a krok k duchovnému dozrievaniu. To je zrejme ten druhý, krajší prípad…

Určite, ak mladý človek dozrel, nie je sa o čom baviť. Preto si myslím, že je lepšie, ak sa príprava na birmovku začne na konci navštevovania základnej školy a udeľuje sa stredoškolákom. Takí siedmaci, ôsmaci už majú čo robiť so svojimi hormonálnymi a biologickými zmenami a nie to ešte riešiť nejakú birmovku. Je to obdobie pubertálneho vzdoru, ktoré je vo vývoji normálne. Ak sa „upokojí“, tak sa úplne inak pripravuje a aj prijme túto sviatosť.

 

Ako si vy osobne spomínate na svoju prípravu a prijatie tejto sviatosti?

Bolo to v období komunizmu. Ako druhák som išiel v máji na prvé sväté prijímanie a hneď v júni na birmovku v Dóme svätého Martina. Pamätám si, že tam bolo veľa ľudí, keďže to bolo pre celú Bratislavu. Rodičia nemohli ísť, iba birmovní rodičia. Okrem prípravy v kostole rodičia zabezpečili jednu staršiu pani, ktorá k nám chodila na byt a pripravovala nás troch chlapcov z vchodu, boli to akoby také stretká. Potom sme pokračovali v tajných stretkách so saleziánmi.

 

 

Hovorí sa, že to nie my si vyberáme svojich patrónov a orodovníkov v nebi, ale oni si vyberú nás. Môže byť výber birmovného patróna a jeho príhovor u Boha tiež cestou k dotyku Božej milosti pre tohto mladého človeka?

My nikdy nevieme, ako Božia milosť na birmovancov zapôsobí a nemôžeme jej to ani určovať. Ja som dal birmovancom vždy možnosť vybrať si birmovného patróna, prečítať si jeho životopis. Pri skúškach na birmovku mali napísať na jednu stranu jeho život a odôvodniť jeho výber. Bolo pekné vidieť, ako si mladí uctievali svojho svätca a vytvorili si k nemu vzťah.

 

Akú úlohu u birmovanca zohráva jeho birmovný rodič?

Ako som už spomenul, niekedy je to čistý formalizmus, žiaľ. Mnohí mladí si ho už aj ťažko hľadali, keďže ich krstní rodičia boli často rozvedení, alebo v širšej rodine nebol nikto úprimne veriaci. Odporúčal som im nájsť niekoho, s kým sa vedia porozprávať o viere, kto ich môže viesť, sprevádzať, komu veria a vidia v ňom vzor. Veľmi často to boli práve starší kamaráti a animátori zo spoločenstva. Viem, že mnohí, ktorí túto úlohu vzali na seba, sa skutočne stretávajú počas roka, bavia sa o viere, modlia sa. Tak by to malo byť, ale nie len tak, že „niekoho zožeňme“, lebo treba. To je pokrytecké a zbytočné. Aj v tomto treba ľudí vychovávať a ukazovať zmysel úlohy birmovného rodiča, aj keď sa to samozrejme nedá vždy.

 

Býva dobrým zvykom, že birmovný rodič obdarí birmovanca po samotnej slávnosti nejakým darom. Čo by ste mu odporúčali dať?

Doba sa mení, menia sa aj dary. Kedysi to boli hodinky, potom mobil, ťažko povedať. Skôr by to malo mať nejaký duchovný, náboženský obsah. Niekto napríklad dostal peniaze, aby mohol ísť na Svetové dni mládeže v Lisabone. Určite dobrým darčekom je kúpiť Sväté písmo (s označením a vysvetlivkami), ak ho ešte birmovanec nemá. Bolo mojou túžbou dať im katolícke Sväté písmo ešte na začiatku prípravy, aby ho poznali, čítali, ale žiaľ, u nás je to nemožné. Na jednej stane nebolo dostať kúpiť menší formát celej katolíckej Biblie a na druhej strane, ceny sú také vysoké, že si to farnosť nemôže dovoliť. V Ríme birmovanci dostali celú krásnu Bibliu na začiatku prípravy, ktorá stojí desať eur. U nás, žiaľ, na Biblii zarábame, namiesto toho, aby sme sa ju snažili čo najviac dostať medzi mladých.

 

 

 

MLADÝCH TREBA UČIŤ VOVÁDZAŤ DO MODLITBY A POMÔCŤ IM HĽADAŤ OSOBNÝ VZŤAH S BOHOM

Nedávna pandémia koronavírusu, keď boli kostoly zatvorené a bohoslužby presunuté do online priestoru, u mladých ľudí len posilnila nechuť o náboženské záležitosti…

Nedávno som bol na jednej konferencii o vplyve covidu na mladých a na základe mnohých štatistík z celého sveta sa dá povedať, že sa to nedá ani potvrdiť a ani vylúčiť. Ja s tým súhlasím, lebo u mnohých sa viera prehĺbila a u iných ochabla. Netvrdil by som, že sa posilnila nechuť, skôr celkovo sa narušil ich štýl života a to má dosah na jeho všetky zložky. Takže netreba to dramatizovať, možno naopak, odhalili sa pravé motivácie, alebo nemotivácie viery, čo je dobré. Prejavila sa sloboda a láska k Bohu.

 

Keď mladí rebelujú, neznamená to hneď, že sú navždy stratení. Veď je veľa takých, ktorí si vo svojom živote prešli krízou viery a dnes sú v zozname svätých. Božie milosrdenstvo naozaj nepozná žiadne prekážky a trpezlivé modlitby sú v tomto prípade asi tiež veľmi dôležité…

Ak mladý človek nerebeluje, nie je na poriadku. Je to normálne, kríza je na to, aby sme rástli. Ak by neboli krízy, tak nerastieme. Netreba sa toho báť, ak veci nejdú podľa našich predstáv. O úlohe modlitby som presvedčený. Mladých treba učiť modliť sa, nie učiť ich formulky, ale pomôcť im hľadať osobný vzťah s Bohom. Mnohí sú častokrát pohoršení, že mladí sa nevedia modliť. Práve z tých pohoršených treba byť pohoršený, že ich to nenaučili. Mladých ľudí treba vovádzať do modlitby, do jej rôznych druhov. Potom sa za nich treba modliť. My sme vždy na začiatku prípravy urobili kartičky s menami birmovancov a fotkami. Ľudia si ich v kostole vzali a celý čas prípravy sa za konkrétneho birmovanca denne modlili trikrát Zdravas Mária. Bolo pekné, ako sa mnohí o nich počas prípravy zaujímali, alebo si ich po birmovke vyhľadali, prípadne im dali aj nejaký darček.

 

Ako by sme mohli mladých ľudí opäť prilákať k Bohu? Ako ich v tejto oblasti môžeme konkrétne motivovať?

Byť príkladom, počúvať ich, nebáť sa, ak vidia veci inak. Treba viesť dialóg, vedieť si priznať aj chybu, byť milosrdný, učiť ich službe a obete. Podľa správania rodičov si deti vytvárajú svoj prvý obraz Boha. Určite sa za ne treba modliť a viesť ich v slobode a láske.

Foto: salezián František Kubovič